Mám pocit, že som neaktívna. Alebo je to tým, že nepíšem veľmi a nemám nejako chuť :/ A neviem ako je to možné, že som toto publikovala a neukazuje mi to ako publikované...

Keď som ráno vstala, Yoan už bola hore a pripravovala raňajky.

„Dobré ráno," povedala mi a podala mi jeden papierový tanier s vajíčkami a na druhom bola zelenina. Bol tu aj tretí tanier s ovocím. A mala som aj čerstvé rožky.

„To sa až takto snažíš?" usmiala som sa. „Aj tebe dobré ráno."

„Snažím. Hej," povedala vážne. Asi by som to aj ja mala brať vážne, ale to som nevedela. Snažila som sa byť nad vecou vždy keď išlo o niečo vážne.

Ochutnala som vajíčka. „Sú výborné, ďakujem," pochvaľovala som ju. „Kde si ich vlastne spravila?"

„Doma," sadla si vedľa mňa a tiež si dala. „Spala si ešte, keď som vstala a vedela som, že asi aj dlho budeš. Tak som išla do obchodu pre rožky a doma spravila vajíčka."

„Nemusela si."

„Chcela som," pousmiala sa. Chcela som niečo povedať. Hocičo čo by jej spravilo náladu alebo čo by všetko napravilo. Nič také mi však nenapadlo a tak sme v tichu jedli.

„Cez víkend by sme mohli niekam ísť. Zabaviť sa. Ako sme zvykávali," navrhla som jej.

„Ale už nebudeme získavať čísla žien. To tvoje mám, to mi stačí."

„Dobre. Ani aj nemám chuť získavať nejaké čísla," usmiala som sa.

„Čo sa tak usmievaš?"

„Si zvláštna, keď si taká romantická."

Usmiala sa aj ona. „Vždy som bola, Tee. Len teraz vieš prečo. Teraz si to viac všímaš."

„Mhm, niečo na tom bude," pripustila som sa a dojedla zvyšok raňajok. Potom sme pobalili stan, upratali okolie a išli domov.

Doma bola Vivian, Eddie aj Elvis, ktorý o čosi podrástol čo sme sa naposledy videli.

„Ahojte," pozdravila som všetkých. „Ako malý prezident?" spýtala som sa ho.

„Už nechcem byť prezident. On má veľa starostí. Budem sa starať o zvieratká. Tie potrebujú pomoc."

„Takže budeš veterinár?"

„Nie," krútil hlavou sem a tam, až som myslela, že mu odletí a pritom držať dve plyšové zvieratká vo svojich rukách. „Budem sa o ne starať. Budem im dávať jesť, umývať ich a chodiť s nimi von."

„Chce mať útulok," prišiel k nám Eddie. „Choď sa hrať, neotravuj tetu Teegan, teraz prišla."

„A budú sa tam mať všetci radi," povedal ešte Elvis a išiel do obývačky, kde mal rozložené ďalšie hračky.

„Ďakujem, musím do sprchy," išla som k schodom.

„Ako bolo?" pribehla ku mne Vivian a mala otvorené oči akoby sa niečo malo stať. Čo sa aj stalo.

„Máš šiesty zmysel na nejaké situácie, kedy sa niečo udeje?"

„Neviem. Cítim z teba, že to nebola obyčajná stanovačka."

„Osprchujem sa a potom môžeme hodiť reč, dobre?"

Súhlasila a išla sa venovať Eddiemu. Ja som sa išla venovať sprche. Dala som veci do prania a spustila kvapky vody. Myslela som hlavne na Yoan a ako to s ňou vyriešiť. Nevedela som čo k nej cítim, ale veľmi mi na nej záležalo. A chcela som ju mať pri sebe. Len som nevedela či ju chcem ako kamošku alebo ako priateľku. No priťahovala ma. A to bol ten problém.

„Si v poriadku, Tee?" ozvala sa od dverí Vivian.

„Áno, jasne. Hneď už idem."

„Nemusíš, len si tam už dlho. Robíš sa?" znechutene sa spýtala.

„Bože, Vivian. Radšej choď."

Vyšla som už zo sprchy a išla sa obliecť do izby. V zapätí vošla Vivian.

„Vieš, že si nedočkavá?" obliekala som si nohavičky. „Keď budeš stará budeš boss starých babiek spolu s Lexie, ktorá všetko vie. Aj ty sa veľa pýtaš."

„Stalo sa niečo zlé s Yoan?"

„Nie. Áno. Neviem," zvalila som sa na posteľ. Vivian si prisunula stoličku.

„Tak mi to povedz."

Posadila som sa. „Yoan mi povedala, že ma miluje."

Vivian sa chytila za ústa. „Čože? To vážne? A čo si jej na to povedala?"

„Čo som mala? Ja som rada, že zvládam rozchod s Jelenou. Stále k nej niečo cítim. Nedá sa mi len tak zamilovať do niekoho druhého."

„A cítiš aj niečo k Yoan?"

„Niečo áno. Ale neviem ešte čo a či to stačí."

„Bože, Tee. Povedz o tom tomu tvojmu psychológovi. On ti určite poradí."

„Samozrejme, že poviem. Ale idem k nemu až v pondelok. A cez víkend ideme s Yoan von."

„Kam idete? Mám pocit, že naschvál si vytváraš situácie, ktoré sú pre teba ťažké."

„Naschvál? Šibe ti, Viv. Najradšej by som, keby mám úplne jednoduchý pokojný život."

„To nemá nikto. To dobre vieš," stisla mi ruku. „Bude to fajn, uvidíš. Všetko čo má prísť príde."

Odfrkla som si. „A možno príde kúzelník, že? To nám mama vždy vravela na oslavu narodenín. Každý jeden rok. A ja som sa každý rok na neho tešila. A on nikdy neprišiel."

„Asi si si pre neho mala prísť sama. Niekedy nemôžeš len čakať. A nikdy si mame nepovedala, že ho tam chceš. Len si čakala, že ho sama zavolá."

„Neobhajuj ju teraz."

„Vieš, že mám pravdu."

„Tak mi nemala hovoriť, že príde."

„Možno príde," opravila ma. Prekrútila som očami.

„Poď sem," objala ma. „Sprav si v živote poriadok. Ide škola, budeš v tom mať potom poriadny guláš."

„To máš pravdu. Naši prídu. Dozvedia sa o Eddiem. Fúúú," rukou som sa ovievala.

„Nemeň tému, dobre?" vstala. „A musíš mi s nimi pomôcť. Naozaj."

„Pomôžem. Neboj sa," išli sme spolu dole a naobedovali sa. Potom som išla s Elvisom na prechádzku, aby mohli byť Vivian a Eddie sami. Nemali totiž veľa šancí. Aspoň vidím aké to je mať malé dieťa. Nemáte takmer žiadne súkromie so svojou milovanou.

„Kam by si chcel ísť?" spýtala som sa ho.

„Na zmrzlinu. Tam kde majú toho mimozemšťana s krídlami!" skríkol a hral sa s malou plyšovou pandou a slonom.

„Tam zmrzlinu nemajú," klamala som mu. Nevedela som totiž, či Jelena teraz pracuje alebo nie. A bohužiaľ som sa musela vzdať obľúbeného podniku. Aspoň na rok.

„Minule som tam bol s ocinom a mali tam."

„Pôjdeme inde, dobre? Pri parku je super. Tam sa môžeš aj pohojdať."

„Dobre," rázne kývol hlavou a začal si spievať. Neviem čo z neho bude, ale niečo veľké určite. Či to sú všetky deti takéto?

„Čo tá panda a slon robia?" spýtala som sa ho, keď sme lízali zmrzlinu. Obaja sme si dali čokoládovú s citrónovou.

„To sú Poo a Doo. A sú to najlepší kamaráti. Niekedy sa však hádajú."

„Prečo sa hádajú? Sú najlepší kamaráti, nie?"

„Minule sa pohádali, lebo Poo chcel ísť na výlet, ale Doo sa chcel len kúpať vo vode."

„Mohli sa dohodnúť. Doobeda ísť na výlet a poobede k vode. Alebo tak, nie?" zaujalo ma ako to vyriešili.

„Niekedy to nejde. Poo nechcel ísť k vode, lebo nevedel plávať. Ale bál sa to povedať Doovi. Ale Doo ho potom naučil plávať. Povedal mi, že sa nemá báť, lebo on je tam s ním a pomôže mu," vysvetľoval mi a ja som nechápala, kde sa to v tom malom človeku berie.

„Takže sú znova najlepší kamaráti, hej?"

„Oni neprestali byť. Keď sa s niekým pohádaš, neprestaneš byť s ním kamarát."

„To je pravda. A čo by sa stalo, keby Poo chcel, aby Doo s ním išiel bývať. Ale Doo by sa bál, lebo sťahovanie je veľká vec. A možno by s ním chcel bývať, ale nie je si istý. Čo potom?" spýtala som sa ho. Nevedela som ako to s Yoan vyriešiť a možno mi Elvis pomôže.

„To by sa Poo nasťahoval k Doovi. A Doo by sa nemusel nikam sťahovať."

To mi nevyšlo. Bývanie asi nebol najlepší príklad k tomu čo sa deje medzi mnou a Yoan. Nechala som to radšej tak a išla Elvisa pohojdať.