Ach, áno. Ďalšia kapitola s menom :D Ale už viac mien nebude. Chcela som odďaľovať publikovanie, lebo už sa toto blíži ku koncu a je mi z toho nejako smutno, ale idem pracovať na veľkom projekte, ktorý sa vám bude páčiť (Séria postáv) :) 

„Ahoj, poď hore," ozval sa bzučiak a mohla som ísť výťahom hore. Mala príjemný hlas, taký čo sa hodí do rádia alebo na nahrávanie rozprávok pre deti.

Dvere už boli otvorené, tak som vstúpila. Byt bol priestranný, ladený do svetlých farieb. Dominovalo najmä drevo. Potom sa z kuchyne objavila Lisa v čiernych rifliach a košeli čo jej už z nohavíc trčala.

„Poď ďalej. Nestihla som ešte dovariť tú večeru. Si dosť rýchla."

„Ponáhľala som sa. Nestihla som sa ani prezliecť," stále som mala na sebe to červené tričko.

„To nevadí," usmiala sa, keď som vošla do kuchyne. Mala krátke čierne vlasy po plecia rovnakej dĺžky. Vôbec nevyzerala na 34. Pripadala mi ako staršia verzia Yoan. „Máš rada cestoviny?"

„Áno," prikývla som. „Nevyzeráš na svoj vek."

„Ani ty na svoj. Keď som bola v tvojom veku.."

„Prosím, to nehovor," prerušila som ju, „tak hovorí moja mama."

„Vyzerala som tiež dosť mlado," aj tak dokončila.

„Chápem už prečo Mona Lisa. Je to prehodené. Ona mala priezvisko Lisa a ty ho máš ako meno. A začiatočné písmená tvojho priezviska sú jej meno."

„Mhm," ochutnala omáčku. Bola som hladná. A uvedomila som si, že sex by možno nebol až taký zlý nápad. V zapätí som si predstavila Jelenu a že by som strašne chcela, aby tu bola so mnou.

„Na čo myslíš?"

„Na bývalku," povedala som úprimne. Nemala som dôvod jej klamať.

„Tak mi o nej porozprávaj," oprela sa o linku. „Nechceš vlastne niečo na pitie? Ani som ťa neponúkla."

„Hocičo."

„Víno?" spýtala sa. „A netvár sa tak podozrievavo."

„Ok...Bývalá je Jelena. Tá ktorá mala predtým priateľa, potom mňa a znova chce mať už len niekoho mužského pohlavia."

„To bol hlavný dôvod, prečo sa s tebou rozišla?"

„Tak mi to povedala. Nemám dôvod jej neveriť."

„Len ma to zaujímalo. Ako to zvládaš?"

„Dosť ma to zobralo," musela som sa nadýchnuť.

„Tu máš," podala mi pohár s vínom, „to ti pomôže. Aj večera už bude, tak si môžeš sadnúť do jedálne, hneď to prinesiem."

Vypila som celý pohár a Lisa mi hneď doliala. Myslím, že opiť ma nechcela, len takto nebudem môcť odísť a budem musieť prespať. Večera bola skvelá.

„Mala by si pracovať s Eddiem. To je priateľ mojej sestry. Je kuchár a má reštauráciu."

„Nebaví ma variť. Popravne som sa teraz premáhala. Ale chcela som, aby si sa tu cítila dobre a mala všetko čo potrebuješ."

„Neviem si predstaviť ako by to chutilo, keby ťa variť bavilo. už teraz je to skvelé."

„Ďakujem," usmiala sa a ukázala svoje dokonalé biele zuby.

„Keď budem veľká, chcem vyzerať ako ty. A mať byt ako ty," obzerala som sa dokola. Určite ju dosť stál. „Nechápem prečo nemáš priateľku."

„Možno som len náročná."

„Tak to by si mala zmeniť."

„Nepotrebujem. Už som si našla dokonalú ženu. Teba."

„Mňa?" musela som sa zasmiať. „Nepoznáš ma. To by ani tak nevadilo. Ale ja teraz aj tak nedokážem začať niečo nové. Potrebujem sa dať dokopy. Aj keď by bolo super mať niekoho pri sebe, ale neviem ako by to skončilo."

„Chápem. Chceš si dokázať, že to zvládneš sama?"

„Aj to. Ale nechcem spraviť niekomu nádeje a keď sa dám dokopy, odhodiť ho."

„Čo už s tebou."

Zvyšok sme sa bavili o tom čo nás v živote stretlo. Aj keď som bola mladšia boli sme na tom približne rovnako. Potom sme si aj hovorila čo všetko tie naše metafory znamenali a dobre sme sa na tom nasmiali. Istú chvíľu som mala pocit, že ma chce pobozkať. Istú chvíľu som chcela aj ja. Ale obe sme vedeli, že by to nebol dobrý nápad a je to lepšie na kamarátskej úrovni.

Hosťovskú izbu som už mala pripravenú spolu s tričkom na spanie.

„Bude ti stačiť?"

„Hej, rada spávam v tričku."

„Dobrú noc."

„Dobrú," odpovedala som jej a privrela dvere.

Po chvíli som prišla za ňou do spálne.

„Spíš?" potichu som sa spýtala.

„Ešte nie. Prečo nespíš?"

„Mohla by som si ľahnúť k tebe? Ja viem, že to znie asi divno.."

„Môžeš," zapla malú lampu.

„Nechcem spať sama," ozrejmila som jej to. „Nič viac."

„V poriadku," usmievala sa od ucha k uchu a odhrnula plachtu na druhej polovici postele.

„Nedeptá ťa to, že máš takú veľkú posteľ a si v nej sama?"

„Dosť sa rozťahujem. To som ti zabudla povedať."

„Hlavne ma nezhoď."

„Neboj sa. A poďme už spať. Zajtra ideme do kostola."

„To vážne?" zhrozila som sa. Nebola som tam už nekonečne dlho. V podstate odkedy zomrela Sonia.

„Nie, ale môžeme ísť."

„Možno by sme mohli," nevynechávala som túto možnosť.

A tak sme ráno naozaj išli. Po troch rokoch som tam znova vstúpila. Nebolo to také hrozné ako si si myslela. Nechodila som tam, lebo som sa hnevala na Boha, že mi vzal Soniu, aj keď som ho prosila, aby to nerobil. Ale v rámci môjho zmierovania je to pre mňa zásadný krok. A som rada, že som tam išla. Zmierila som sa aj s ním. Ale nemala som v pláne tam chodiť pravidelne. Vianoce mu musia stačiť.

Boli sme už pri mojom aute a lúčili sme sa.

„Ďakujem za príjemný večer," povedala mi.

„Aj ja ďakujem. Som rada, že sme stretli. Aj za takýchto nepekných udalostí."

„Niekedy by sme to mali zopakovať."

„Dúfam, že hej. Musím už ísť."

„Dobre. Tak zatiaľ, pa," objali sme sa. Dlho a pevne ako keby sme boli staré priateľky.

Nasadla som do auta, zakývala jej a odišla. Musela som ísť na ďalšie sedenie k doktorovi Wolfgramovi. Mohla som mu povedať o svojich zlepšeniach čo sa týka Sonie. O Jelene nepadla ani zmienka. Skôr sa potom zaujímal o Yoan, aj keď si myslím, že to že sme sa pohádali mi robilo menší problém ako rozchod s Jelenou, ale on bol psychológ.

Potom som sa stretla s Yoan. Nikoho iného som ani nechcela vidieť. Tak sme boli v mojej izbe, hrali sa hry, pozreli filmy a jedli pizzu.

„Takže si sa s ňou nevyspala?" pýtala sa ma na Lisu už druhýkrát.

„Mám pocit ako si chcela, aby som sa s ňou vyspala."

„Len sa uisťujem."

„Kedy som ti klamala?"

„Nikdy."

„Tak vidíš. A si na ťahu," povedala som jej. Hrali sme karty. Chcela hrať vyzliekacie, ale na to je málo hodín. Niežeby mi to prekážalo.

„Videla si ju odvtedy?"

„Koho?" tvárila som sa, že neviem o kom hovorí. Nechcela som sa o nej baviť. Doktor Wolfgram to pravdepodobne hneď vedel a tak sa ma na ňu ani nepýtal.

„Nie. Ani nechcem. Asi by som sa po nej hneď vrhla ja alebo niečo čo by som mala po ruke."

„Nebavíš sa o nej s tým tvojím psychológom?"

„Nie. Bavíme sa hlavne o Sonii a potom aj o tebe."

„O mne? Prečo o mne? Čo sa pýta?"

„Prečo máš vždy toľko otázok? Neviem prečo. Asi že sme spolu spávali alebo čo," pozerala som sa do svojich kariet a vymýšľala všelijaké kombinácie.

„Tee?" ozvala sa.

„No?" zdvihla som k nej zrak. Vyzerala trochu vydesene.

„Nepôjdeme stanovať?"

„Môžeme, to je super nápad," nadšene som hovorila. „Ja ale nemám stan. Ty máš?"

„Hej, mám. Trojmiestny. Mám aj dobré miesto na stanovanie."

„Kedy by sme išli? Zajtra? A koho zavoláme?"

„Mohli by sme ísť samy."

„Chvalabohu. Som teraz s tebou rada," usmiala som sa.

„Aj ja s tebou."

„Ale stále si nebola na ťahu. Na čo myslíš?"

„Na to, kde mám spacák. Tu máš," doplnila karty a mohla som ísť konečne ja.