Kapitola bez mena. A bez plaču. 

Bolesť z rozchodu s Jelenou neprechádzala. A vedela som, že ani tak skoro neprestane. Nemohla som ale nič robiť so skutočnosťou, že nebola na baby. Vzala som všetky veci čo mi ju pripomínali a dala ich do krabice. Nebola som ešte vo fáze kedy by som ich bola schopná vyhodiť.

„Som rada, že si začala chodiť k tomu psychológovi," vravela mi Yoan, keď bola u mňa. K nej som nechcela ísť, pretože jej mama mala voči mne zášť a všetko, čo sa Yoan stalo pripisovala mne. Aj to čo sa jej stalo, keď bola malá a to sme sa ani nepoznali.

„Doktor Wolfgram je super. Cítim sa trochu ako v škole, pretože mi dáva rôzne úlohy. Neviem čo to na mňa skúška, ale asi to funguje. Aspoň čo sa týka Sonie. Na ňu sa hlavne zameriavame."

„Myslíš, že sa v noci premieňa na vlkolaka?" pozerala si môj psychologický denník, do ktorého si zapisujem čo všetko s ním chcem prebrať a píšem si do neho aj niektoré úlohy.

„Niekedy mám pocit, že sa ani premieňať nemusí. Má toľko chlpov po tele, že to nie je ani možné...A to je súkromné," vzala som jej denník.

Pozrela na mňa či to myslím vážne. „Poznám ťa, aj všetky tvoje tajomstvá."

„To je pravda," vrátila som jej ho do rúk, ale odložila ho vedľa seba na posteľ. Ďalej som sa hrabala v skrini a pozerala sa po niečom červenom. Úplne som zabudla, že sa mám stretnúť s Monalisou. Chcela som jej napísať, nech to zrušíme, ale sľúbila som jej to a vedela som ako sa na to teší.

„Zavolaj mi ako tam prídeš aj keď sa stretnete. Nech viem, kde mám potom hľadať tvoje telo."

Usmiala som sa. „Nebudeš musieť hľadať moje telo. Neboj sa."

„Zavoláš mi?"

„Napíšem ti sms. Nebolo by to slušné, keby ti volám s kamarátkou, že som v poriadku."

„Sms neplatí. To môžeš byť dávno mŕtva alebo už predaná do Afganistanu."

„Fajn, fajn," neprehovorila by som ju ani za nič. Konečne som našla červené tričko.

„Vyspíš sa s ňou?"

Keď sa ma to spýtala ostala som stáť. Obyčajne by som to pravdepodobne spravila. Ale rozchod s Jelenou a chodenie k psychológovi niečo vo mne zmenili.

„Nie," odpovedala som jej nakoniec. „Neviem ani či sa chcem teraz s niekým vyspať."

„Ani so mnou?"

Pozrela som sa na ňu. „Čo tým myslíš? Či budeme ďalej pokračovať v nezáväznom sexe?"

„Tak nejako..."

„Nie. S tým som skončila. Aj ty by si mala," hrala som sa na tú múdrejšiu. „Prečo si si vlastne začala s Judit? Počula som, že si ju obrábala."

„Chcela som ťa naštvať."

Tušila som to. „Podarilo sa ti to."

„Ale asi nie tak ako som chcela. Ale neviem teraz ktorá ktorú naučila to s jazykom," podpichovala.

„Prosím ťa, nemohli by sme nechať túto tému? Vlastne, mohli by sme sa baviť radšej o tom, že musím ísť, lebo to nestihnem."

Vzdychla si. „Ty si tu vykecávala. Ja som len pokračovala."

„Drž mi palce," objala som ju a naštartovala auto.

„Držím," povedala tak presvedčivo ako keby Adolf povedal, že miluje žida.

Zakývala mi a vyrazila som. Stretnúť sme sa mali v neďalekom meste, ktoré bolo o čosi väčšie ako to moje. Malo aj krajší park s fontánou, kde anjelikom vychádzala voda z tých správnych miest. Tam sme sa mali aj stretnúť.

Sadla som si na jednu lavičku. Bola sobota a všade plno ľudí, či už to boli páriky, matky s deťmi, otcovia s deťmi, babky aj dedkovia.

Keď prešlo päť minúť od dohodnutého času začínala som mať stres a ľutovala, že som mala jediná poznávacie znamenie. Pozerala som aj na ostatných či náhodou nemajú niečo červené a mohla sa tak pomýliť alebo či niekto nemá tričko s Monou Lisou. Videla som také a som rada, že som jej ho nekúpila ako uvítací darček.

Prešlo ďalších desať minút. Začala som sa hrať na mobile a kontrolovala čí je správny dátum a spýtala sa jednej baby, či je toto jediná socha s cikajúcimi anjelikmi. Bola.

Keď meškala, začínala som mať obavy, že už naozaj nepríde. Potom mi volala Yoan.

„Mala si mi volať, už ju tam máš?"

„Nie, neukázala sa. Neviem čo mám robiť. Či tu vykrikovať Mona Lisa alebo čo."

„Tak sa vráť," radila mi.

„Počkám ešte. Možno sú len zápchy alebo ju nepustili z roboty alebo niečo. Určite príde."

„Ako chceš. Potom mi ale zavolaj, keď príde."

„Jasne, zavolám. Pa."

Tak som tam čakala. Od dohodnutého času prešla hodina a pol a naozaj som už nemala trpezlivosť. Išla som teda naspäť do auta a mierila domov.

„O týždeň prídu naši," pripomenula mi Vivian.

„Musia?" prosebne som sa spýtala.

„Budeš rada, keď ti mama bude prať a žehliť veci."

„Skôr povie niečo v štýle, že keď ste to zvládli celé prázdniny, zvládnete už aj cez školský rok."

„Och," povzdychla si, „to máš pravdu...Ako myslíš, že bude reagovať na to, že chodím s Eddiem?"

„Eddie nebude problém. To skôr Elvis. Ale teraz to nechcem riešiť, dobre?"

„Dobre," povedala. „Je mi ľúto čo sa stalo s Jelenou. Naozaj."

„Ja viem. Hovoríš mi to vždy, keď sme spolu."

„Nerada ťa takúto vidím."

„Potom sa porozprávame," povedala som jej a išla do izby. Život si asi povedal, že mi zničí aj posledné kúsky nádeje a síl do života. Padalo na mňa všetko čo sa len dalo.

Možno som dúfala, že sa s Monalisou stretnem a čo ja viem...dali by sme sa dokopy. Rozumeli sme si. A potrebovala som niekoho pri kom by som na Jelenu zabudla. Stále som mala pred očami jej smiech a ten moment, kedy som ju prvýkrát stretla a kedy sme sa prvýkrát pobozkali. Nevedela som to dostať z hlavy.

CERVENACIAPOCKA: sme každá v inom časovom priestore alebo v inej realite? ja mám dnes sobotu. a keď som bola pri tej fontáne, mala som päť hodín. uniesli ťa mimozemšťania? či ti prišiel list z Rokfortu? chcela si ma tak strašne vidieť a potom sa len tak neukážeš? mohla si poslať po sebe aspoň svoju babku. jedna z tých stareniek to určite boli. tá s tým klobúkom s papagájom? povedz. dobre si sa na mne s ostatnými smiala? stavili ste sa koľko tam vydržím čakať? tak mi to sakra vysvetli. teraz by som ti upiekla koláče a napchala ti ich do hrdla. s jedom. nech si ich dobre vychutnáš.

Chytila som na ňu nervy. Pustila si System of a Down na plné pecky a rozdýchavala. Čakala som kým sa prihlási. Chcela som vedieť, čo mi odpíše. Ale ona nechodila. Čo sa prepadla pod zem? Išla som si spraviť večeru a keď som sa vrátila čakala ma od nej správa.

MONALISA: prepáč mi to. naozaj je mi to ľúto. bola som tam. čakala som ťa už pätnásť minút predtým ako sme sa mali stretnúť. všimla som si ťa už ako si prichádzala k fontáne. bože, si krásna. naozaj. nečakala som to...

CERVENACIAPOCKA: tak prečo si potom ku mne neprišla? na čo si čakala?

MONALISA: zľakla som sa. bála som sa, pretože...si taká mladá. myslela som, že máš viac.

CERVENACIAPOCKA: viac? koľko máš? píšme si prosím normále. bez nejakých metafor a narovinu.

MONALISA: mám príliš na teba.

CERVENACIAPOCKA: prestaň. lebo sa hneď odpojím a hotovo. naozaj nemám náladu na niečo takéto. dosť sa mi dosral život. skús mi ho nezhoršovať ešte aj ty.

MONALISA: mám 34. ty koľko?

CERVENACIAPOCKA: 22. a 34 nie je tak veľa. sestra chodí s 31 ročným chlapov, ktorý ma dieťa. a klape im to. neviem čo stresuješ.

MONALISA: vyzeráš mladšie. ale aj tak. je to veľký vekový rozdiel.

CERVENACIAPOCKA: kto hovoril, že sa máme spolu vyspať?

MONALISA: neviem. pripadalo mi to, že k tomu spejeme. aj som chcela. ale toto nepôjde. možno si v skutočnosti ani nebudeme rozumieť.

CERVENACIAPOCKA: stretnime sa ešte raz. ako kamarátky. chcem ťa vidieť. tento raz prinesiem koláčiky a nenacpem ti ich nikam. naozaj.

MONALISA: neviem či je to dobrý nápad.

CERVENACIAPOCKA: teraz mám ja prehovárať teba? to odomňa nečakaj. ak teda naozaj nechceš, v poriadku. budeme si ďalej písať. ale je to nefér. ty si vieš pod nickom niečo predstaviť. ja si môžem teraz len Monu Lisu.

MONALISA: dobre. dám ti svoju adresu. dobre? takto budeš isto vedieť, že tam som. aj číslo ti dám.

CERVENACIAPOCKA: dobre. s tým súhlasím. môžeme rovno zajtra?

MONALISA: môžeš aj rovno teraz. ešte nie je tak neskoro. kým prídeš spravím večeru. mám izbu pre hostí.

CERVENACIAPOCKA: dobre. daj mi adresu, číslo a meno.

Volalasa Lisa. Lisa Montgomery. Bývala 50 km ďaleko v byte na najvyššom poschodív celkom luxusnej štvrti. Zaparkovala som pred bytom a išla kuvchodu. Zazvonila som na jej zvonček a čakala.