Pre mňa najemotívnejšia a naobľúbenejšia kapitola <3 #flashback #memories #past #love #forever

Spoznali sme sa na výtvarnom krúžku ešte na základnej škole. Ja som bola to zlé dievča, pretože som hocikomu brala plastelínu a ceruzky a ona zase to dobré. Raz za mnou prišla a dala mi tie svoje fixky a povedala, že nech už nikomu nič neberiem, pretože to nie je správne. Odvtedy som už nikomu nič nebrala.

Aj keď som vedela, že existuje, veľmi sme sa nebavili. Spoločný sme mali len ten výtvarný krúžok, kde chodili všetky deti zo školy, ktoré sa tam prihlásili. Ona bola odomňa mladšia, ale zato múdrejšia. Viac sme sa začali rozprávať, keď som bola v poslednom ročníku. Nejaký chalani sa jej vysmievali, tak som im vrazila.

„Nemala by si ich takto biť."

„Raz si mi povedala, že by som nemala nič brať. Tak teraz som niečo dala."

„Ďakujem," usmiala sa. "Ako sa voláš?"

„Teegan. A ty?"

„Sonia. Môžem ťa volať Tee?"

„To sa mi páči," usmiali sme sa na seba a po škole išli na zmrzlinu.

Začali sme spolu chodiť von a trávili sme spolu každý deň. Začala som si uvedomovať, že sa mi páči a chcela by som sa jej dotýkať a bozkávať. Stalo sa to, keď sme už obe boli na strednej. Boli sme na party u jedného kamaráta a mali sme v sebe len zopár panákov, no neboli sme zvyknuté piť.

„Otvorte si stranu tristoštyri," napodobňovala jednu profesorku zo školy.

„A tá kniha mala len dvesto strán," smiala sa. Milovala som jej smiech.

„A my sme sa tvárili, že sme si ju tam otvorili a ona vyvolala mňa. Tak som si začala čítať niečo z facebooku. A ona nič. NIČ."

Všetci sme sa poriadne smiali. Pozerali sme sa na seba a usmievali. V očiach ako keby mala hviezdy. Krásne jej žiarili a ja som sa k nej len naklonila a pobozkala ju. Ako keby ma hnala nejaká vyššia sila. Pozreli sme sa na seba a neprestávali sa usmievať. Bola to jedna z najkrajších chvíľ v mojom živote. Chytila ma za ruku a ďalej sa s ostatnými bavili akoby ten bozk patril do tej chvíle. Ako by sa nič nestalo a pritom sa stalo tak mnoho.

„Vedela som, že sa dnes v noci pobozkáme," povedala mi, keď sme už ležali v posteli.

„Ako si to vedela?"

„Lebo keby to nespravíš ty, spravím to ja."

Objala som ju a zaspali sme. Nemala som potrebu chcieť od nej niečo viac. To mi vtedy úplne stačilo. Prvýkrát sme sa vyspali u mňa. Bola vtedy zima a husto snežilo. Písali sme si cez internet a posielali si rôzne vtipné obrázky až sme prešli k tým viac chúlostivým. Možno to bolo tým, že bol večer a naše myšlienky sa presúvali na inú vlnu. Veľmi som po nej túžila. Nechcela som sa už len bozkávať.

„Ja to asi nevydržím," ťukala som do klávesnice.

„Na dobré sa čaká, nie?"

„Nechcem už čakať. Chcem ťa."

„Aj ja teba. Musím už ale ísť, láska. Mama mi nadáva a vyhráža sa, že vypne wifi."

„Tak to by si už mala ísť. Zajtra pôjdeme postaviť snehuliaka."

„Ak nezapadneme v toľkom snehu."

Rozlúčili sme sa a ja som išla tiež spať. Keď už som skoro spala pípla mi od nej sms.

„Nebudem hádzať snehové gule do tvojho okna. Nechcem ti ho rozbiť. Rýchlo mi otvor, inak ma nezohreješ ani za týždeň."

Nechápala som a pozrela sa von oknom. Stála tam Sonia celá zababušená a pokrytá vrstvou snehu. Potichu som zišla dole a otvorila jej vchodové dvere.

„Čo tu robíš?" šepkala som.

„Chcem ťa. Dnes večer," a pobozkala ma. Vyšli sme hore a zanechávali sa sebou mokré stopy od snehu.

„Vieš, že je to šialené? Že si prišla?"

„Nič nehovor," vyzliekala sa. „Miluj ma."

Keď si na to teraz spomeniem boli sme hrozné. Nevedeli sme poriadne čo robiť, ale nejako to išlo samo a bolo to skvelé. Milovali sme sa až do rána. Medzitým sme sa samozrejme rozprávali, ale nechcelo sa nám spať. Vidieť jej nahé telo bolo niečo úžasné. Bola dokonalá, každý jej záhyb.

„Milujem ťa, Sonia."

„Aj ja ťa milujem, Teegan."

Povedali sme si a nič viac sme už nepotrebovali počuť. Bola som rada, že mama ani otec nechodili ku mne do izby. Ani Vivian. Mali sme dom pre seba, pretože bol pracovný deň a Vivian išla za svojou kamarátkou pravdepodobne. My sme mali prázdniny. Obliekli sme sa a išli sme stavať toho snehuliaka.

„Vieš, že je po tebe pomenovaná pesnička?"

„Myslíš tú od Debussyho?"

„Ty to vieš? Myslela som, že nie. A ja som ťa chcela potešiť."

„Veď ja sa teším, že ho poznáš. Aj že si si to uvedomila. Ale myslím, že skôr naše meno má dávnu históriu."

„Možno bol zamilovaný do tvojej prapraprababky. A preto zložil tú pesničku."

Zasmiala sa. „Láska, milujem tvoju predstavivosť."

Vzala som jej ruku a pobozkala ju na dlaň. „Kedy to povieme ostatným?"

„Myslím našim rodičom?" spýtala sa.

„Myslím skôr kamarátom. Mali by to vedieť."

„Lexie to vie. Aj Yoan. Obe naše najlepšie kamošky to vedia. Kto ešte?"

„Najradšej by som to povedala celému svetu," rozprestrela som ruky a dvihla hlavu hore.

„Všetko sa dozvedia v pravý čas. Tak ako aj my sa všetko dozvedáme v pravý čas."

„Si neskutočná. Ako z iného sveta."

„Možno som mimozemšťan. To nikdy nevieš."

„Viem, že chcem s tebou stráviť zvyšok života. Aj ten čas potom."

„Spravíme sa navzájom lepšími," šepkala mi, keď sme už boli pri sebe úplne blízko.

„Nemusela si v tej vete pokračovať...," pobozkala som ju a ona ma chytila za zadok.

„A mám pokračovať v tomto?"

„Opovážiš sa prestať."

A tak neprestávala. A my sme sa neprestávali milovať a byť spolu šťastné. Prešiel rok a opäť bola zima. Sonia bola s rodinou na lyžovačke a vracali sa...dlho som sa snažila na túto spomienku zabudnúť. Ale stále mám každý detail v hlave.

„Ahoj, už sme skoro doma," volali sme si cez mobil.

„Konečne. Idem ti naproti. Vysadia ťa u mňa?"

„Áno, aj keď neradi."

„Mala by si sa vybaliť," počula som jej mamu, „až potom chodiť za kamoškami."

„Dobre, mami."

„Už som na ulici, kde ste?"

„Budeme zabáčať na tvoju ulicu."

Zbadala som ich auto. Aj auto nejaké ďalšie debila, ktorý išiel poriadne rýchlo. Ako zabáčal dostal šmyk a autá do seba narazili. Počula som z mobilu len krik a náraz a potom len ticho. Mobil mi padol z ruky. Nevedela som ani poriadne čo robím, len som bežala k autu. Všade boli kúsky z jedného aj z druhého auta. Sonia bola vzadu pri rozbitom okne. Z hlavy jej tiekla krv. Počula som ako niekto volá záchranku. Ja som mala mobil aj tak niekde pri mojom dome v snehu. Otvorila som dvere a vytiahla ju von.

„Sonia, Sonia," hovorila som k nej. Ešte dýchala.

„Hneď je tu záchranka. Vydrž to. Prosím ťa. Ostaň so mnou," horúce slzy mi stekali po studenej tvári. Vzala som bundu a položila ju na Soniu, nech jej nie je zima.

„Tee," vyšlo z nej. Trochu otvorila oči.

„Som tu, som tu," držala som ju za ruku. „Neboj sa. Budeš v poriadku. Pomôžte niekto!" začala som kričať. „Prosím!"

„Prepáč mi," povedala mi.

„Nemám ti čo. Sonia, prosím. Bojuj," celá bola od mojich sĺz.

„Milujem ťa," šepla. Musela som byť úplne pri nej, aby som ju počula.

„Aj ja teba, aj ja teba milujem," hovorila som jej cez vzlyky. „Neodchádzaj mi. Nemôžeš!" kričala som. Ako keby som to mohla krikom zahnať preč. „Bože, prosím ťa, spravím čokoľvek, len mi ju neber."

„Znova sa uvidíme. Neboj, láska. Ďakujem ti, že som mohla byť s tebou."

To boli jej posledné slová. Prišla záchranka. Niečo sa ma pýtali, ale ja som ich nepočula. Nepočula som nič len pesničku od Debussyho. Clairdelune. Moja Sonia Clairdelune.

Jej srdce prestalo byť cestou do nemocnice. Mala vnútorné krvácanie a pomliaždeniny. Jej rodičia zomreli namieste. Ja som sa to dozvedela, keď som sa tiež prebrala v nemocnici. Museli mi dať lieky na upokojenie. Chcela som všetko zničiť. Rozbiť. Chcela som, aby celý svet horel a trpel tak ako som vtedy ja. Týždeň som nerozprávala vôbec. Takmer som nejedla. Na pohrebe som sa tiež zrútila. Bola som doma v izbe, keď za mnou prišla Yoan.

„Viem, že nemáš na nikoho náladu. Ale myslím, že potrebuješ spoločnosť. Lebo ju potrebujem aj ja," začala. „So Soniou..,"

Cukla som sa. „Už nikdy nevyslovuj jej meno," precedila som. Boli to prvé slová čo som po tom týždni povedala.

„Dobre. Poznali sme sa od škôlky. Viem aká je to pre teba strata. Viem to," objala ma. Potom sme spolu plakali. Chodila za mnou každý deň a snažila sa ma prebrať k životu. A hovorila mi, ako by Sonia nechcela, aby som takto žila. Lebo ona si život užívala naplno. Dlhé mesiace som sa dostávala z depresií. Yoan bola asi jediná, s ktorou som sa vedela normálne rozprávať.

Až keď som upratovala izbu, našla som obálku, ktorú mi dala Sonia. Bola to obálka pre najťažšie chvíle, ktorú som mala otvoriť v prípade, že budem naozaj na dne. Nikdy som ju pri nej ale nemala potrebu otvoriť. Až teraz.

Milovaná Tee,

neviem či sme sa pohádali, máme zlé obdobie, stalo sa ti niečo v rodine alebo máš problémy v škole. Ale otvorila si túto obálku, pretože máš ťažkú chvíľu. Bude to všetko v poriadku. Nech je to už čokoľvek, prejde to. Som tu s tebou a vždy pri tebe budem stáť. Neskutočne ťa milujem. Ani nevieš čo všetko v sebe máš. Ja to vidím. A chcem všetko to dobré v tebe prebudiť. Chcem, aby si vedela, že som sa do teba zamilovala už keď som ťa videla v tretej triede na hodine výtvarnej výchovy. Všetkým si brala veci. Ale nie preto, že si im chcela zle, ale chcela si niečo vytvárať. A vytvárala si krásne veci. Máš naozaj talent. Preto som ti dala tie svoje fixky. Aby som ti pomohla niečo vytvoriť bez toho, aby si musela niekomu kradnúť veci. A ty si to potom už nerobila. Bola som veľmi šťastná, že vďaka mne si prestala. Ale nebavili sme sa ďalej. Ale vedela som, že sa naše cesty ešte stretnú. Patríme totiž k sebe. Dúfam, že ti tento list trochu pomohol a máš sa lepšie. Zbožňujem tvoj úsmev. Mysli na lepšie časy. Zajtra sa znova vidíme. Ako každý deň. A ja ťa pobozkám ako keby to bolo po prvý raz. Ver si a buď šťastná. Lebo ja s tebou som. S láskou

tvoja Sonia :)

List bol od mojich sĺz a písmená sa rozmazali. Stále však boli čitateľné. Potom som si ten list čítala ešte veľa krát, až som ho vedela naspamäť. Naozaj mi pomohol. A posunula som sa. Ale stále neviem tú bolesť zo seba dostať úplne. Možno ju ani nikdy nedostanem. Sonia je moja životná láska. A ako povedala, raz sa znova uvidíme.