Ó, áno. Yoan je späť a táto kapitolu je pre ňu. Komu chýbala? :D

„Čo sa deje?" spýtala som sa jej. „Vieš, že je päť hodín ráno?"

„Viem, ale Yoan je v nemocnici."

„Yoan je v nemocnici?" musela som to zopakovať. Hneď ma to prebralo. „Čo sa jej stalo? Je v poriadku?"

„Opila sa. Veľmi. V podstate pila odkedy ste sa pohádali. A bolo toho veľa. Neviem ako veľmi teraz, ale asi dosť, keďže skončila v nemocnici. Myslela som, že by si to mala vedieť."

„Idem tam," hľadala som dáždnik, ale nevedela som nijaký nájsť, tak som si vzala len bundu s kapucňou.

„Neviem či ťa k nej pustia," zúfalo mi hovorila Lexie.

„To mi je jedno. Potrebuje ma," vtedy som si spomenula na sen so Soniou. Neviem či sa mi len zdala alebo naozaj bola v mojom sne ona, ale mala pravdu, že musím ďalej žiť. Za nás obe.

Vzala som si auto a mierila smerom do nemocnice. Lialo ako z krhly a ledva som pri tej rýchlosti držala auto na ceste. Dávala som si však pozor -nie ako otec Sonie.

„Yoan Mathew," povedala som pri okienku. Pani mi však ukázala stoličku. „Je to ale naliehavé. Môžeme mi povedať, v ktorej izbe je? Prosím," snažila som sa upokojiť.

„Nemôžete si sem len tak vpadnúť, povedať nejaké meno a čakať, že vám povieme izbu. Musíme chrániť našich pacientov. Čo keď sa ju snažíte zabiť?"

„Snažím sa jej pomôcť. Aspoň teraz."

„Aspoň teraz?" zhrozene na mňa pozerala. „Sadnite si a počkajte."

„Počkám," precedila som cez zuby a sadla si, aj keď som nechcela. Všetko sa na mňa začalo valiť. Rozchod s Jelenou, ktorá odišla neviem kedy a nechala ma len tak ležať na podlahe. Sen so Soniou, o ktorej sa mi nezdalo už takmer rok. A teraz toto s Yoan. Nevedela som na čo skôr myslieť a s čím sa začať vyrovnávať. Kým som sa rozhodla, ktorá má prísť na rad, zavolala ma teta z okienka.

„Koho ste to chceli?"

„Yoan Mathew," slušne som odpovedala.

„Ste príbuzná? Viete, že môžeme púšťať len blízkych príbuzných."

„Áno, viem. Som jej sesternica. Bývam neďaleko od nej. Volali mi, že je tu."

Netvárila sa, že by mi verila, ale výraz v mojej tvári ju asi presvedčil.

„Piate poschodie, tam sa hláste na recepcii."

„Ďakujem, veľmi pekne," bežala som k výťahom, ktoré kým prídu, tak človek by zomrel kým by sa dostal na operačku. Konečne nejaký prišiel. V nemocnici ešte nebolo plno, pretože bolo skoro ráno, za čo som bola rada, pretože som nemala chuť stretnúť všetkých tých chorých ľudí. Aj keď som asi patrila medzi nejakú tú skupiny trpiacou psychickou poruchou.

Prišla som k pultu. Bola tam mladá baba, mohla byť v mojom veku.

„Čo sa ti stalo?" zhrozene na mňa pozerala. „Ste zranená?" vstala.

„Nie, nie som," zamračila som sa. To som vyzerala až tak hrozne?

„Vyzeráš dosť zle. Nie si ty tá...lesba?" povedala tichšie.

„Prosím?" to bolo trochu moc.

„Prepáč, nechcela som ťa uraziť."

„To nič. Som Teegan. A idem za Yoan."

„Och, môžeme len púšťať blízku rodinu."

„Som jej sesternica," znova som skúsila svoju lož.

„Ja som počula niečo iné. Ale budem sa tváriť, že ti verím. Jej mama už odišla. Nebuď dlho, keby išla kontrola. Je to izba číslo 507."

„Ďakujem," usmiala som sa na ňu a išla nájsť izbu. Bola skoro na konci. Stála som pred ňou a čakala. Dlho som Yoan nevidela. Naposledy, keď sme sa pohádali.

Otvorila som dvere a hneď ju zbadala, pretože bola na izbe sama. Posteľ mala pri úplne pri okne, z ktorého už svietilo ranné slnko. Sadla som si na okraj a potom zbadala ako zle vyzerá. Po tele mala samé modriny, rozbitú peru a opuchnuté oči. Jediné čo mala v poriadku boli asi vlasy, ktoré mala však na všetci strany. To nebola Yoan, ktorú som si pamätala.

„Yoan," chytila som ju za ruku. „Čo si to so sebou porobila?"

Hruď sa jej dvíhala hore a dole. Nebola pripojená na nijaké prístroje, čo bolo pozitívne. Mala len infúziu a na ruke obväz.

„Nemala som dôvod byť na teba nahnevaná. A keď už som nebola...nevedela som za tebou prísť. Bola to už dlhá doba a ani ty si mi nepísala. Okrem tej jednej sms, ktorú som si čítala miliónkrát. Neviem ani či ma teraz počuješ. Ale ževraj človek počuje, aj keď spí."

Prešla som k oknu a pozerala na naše ranné mesto. Bolo iné. Dnes bolo všetko iné. Strašne veľa sa toho udialo za jednu noc a ja som nevedela vstrebať ani jednu.

„Jelena sa so mnou rozišla," povedala som stále sa pozerajúc von oknom. „Včera večer."

„Preto vyzeráš tak strašne?" ozvala sa zrazu. Otočila som sa k nej. Pozerala sa na mňa ešte s polozavretými očami.

„Ahoj," pozdravila som ju ako keby sme sa normálne stretli.

„Ahoj," odpovedala mi chrapľavým hlasom.

„Keby sme hrali súťaž, kto vyzerá horšie tak by si to vyhrala ty."

„Možno by som vyhrala aj súťaž, kto sa cíti najhoršie."

„Fyzicky?" opýtala som sa.

„Aj psychicky."

„To netušíš ako som na tom ja," znova som si dala na koniec postele.

„Tak mi to prosím porozprávaj. Aj keď vidím na tvojich očiach, že si si vyplakala asi aj žalúdočnú šťavu."

„Jelena sa so mnou rozišla."

„To som už počula. Prečo vlastne?"

„Lebo má rada kokotov."

„Nehovor tak," bola pokojná. Možno aj preto, že jej vyplachovali žalúdok a kadečím ju napichali. „Určite sa na ňu nehneváš."

„Podviedla ma."

„Tak to je iná vec. Chceš sa o tom rozprávať?"

„Hej," kývala som hlavou. „Ale teraz asi nie. Povedz mi ty čo ti to stvárala. Čo to bolo?"

„Lacná vodka. Na viac mi už neostalo. Začínala som Ballentines a Jackom Danielsom. A takto som skončila."

„Ale prečo? Lebo sme sa už nebavili?"

Neodpovedala mi, len sa snažila posadiť.

„Počkaj, pomôžem ti," chytila som ju a nadvihla. Bolo zvláštne sa jej dotýkať po toľkom čase.

„Nemáš vodu?"

„Nemám so sebou nič. Idem ti pre nejakú?"

„Nie, nemusíš. O chvíľu aj tak príde sestrička."

„Povieš mi, prečo si tak pila?"

Pozerala na mňa. Smutne. Nie tak smutne ako Jelena, keď sa so mnou rozchádzala. Bol to iný druh smútku. A ja som ho ani za ten svet nevedela identifikovať. Zistila som, že sa v ľuďoch vôbec nevyznám.

„Nepoviem. Teraz nie."

„Asi sa ani jedna z nás nechce baviť o svojich pocitoch," skonštatovala som. „Kedy ťa pustia?"

„To neviem. Asi budem musieť ísť aj za psychológom."

„To skôr on za tebou, keď si v takomto stave. Asiza ním pôjdem aj ja."

„Dám sa rýchlo do poriadku. A u teba by som sa nečudovala, keby si za ním išla. Môžem sa ťa niečo opýtať?"

„Môžeš."

„Si tu, lebo sa s tebou Jelena rozišla?"

„Nie," znova som ju chytila za ruku. „Prišla by som za tebou, aj keby sa so mnou nerozíde. Občas som na teba myslela. Bolo zvláštne nemať ťa vo svojom živote."

„Bolo to skôr ťažké."

„Prepáč, nemala som byť na teba taká tvrdá. Bola to hlúposť sa o niečom takom hádať."

„To nič. Už je to za nami. Ale trochu si to prehnala, to máš pravdu."

„Ty si to prehnala s alkoholom."

„Ja viem. Už nebudem piť."

„Sľubuješ?"

„Ak mi sľúbiš, že odomňa už neodídeš."

„To sa sľúbiť nedá, to predsa vieš."

Ostala ticho. Nevedela som, čo ďalej povedať. Tak som jej to potom sľúbila a dúfala, že sa nestane niečo čím by som ten sľub porušila.

„Myslíš, že tu môžem s tebou ostať?"

„Asi nie. Ako si sa sem vlastne dostala?"

„Som tvoja sesternica predsa," šibalsky som sa usmiala.

„Aj tak...návštevné hodiny nie sú určite takto skoro ráno."

„Viem byť dosť presvedčivá. A tej mladej recepčnej sa asi páčim."

„Len ju neopáči."

„Nemám chuť."

„Veď ja viem," povedala mi s vľúdnym hlasom. „A ako si sa dozvedela, že som tu?"

„Lexie, tá vie všetko. Musím jej zavolať vlastne."

„Zavolaj. Prídeš ešte?"

„Prídem," žmurkla som na ňu a išla zavolať Lexie.