Stále stíham publikovať časť dnes (aj keď v Rumunsku už máme 00:37). Od tejto kapitoly začína koniec pomaly...a od tejto kapitoly si to rada čítam do konca. 

Boli sme ticho. Pozerala sa dole na svoje prsty na rukách a zhlboka dýchala.

„Niečo sa stalo?" opatrne som sa spýtala a ona len prikývla. Prevrátil sa mi vtedy žalúdok, ale zachovávala som pokoj.

„Aj mi to povieš?" znova som jej položila otázku a ona len znova prikývla. Pozrela sa na mňa a až vtedy som zbadala, že plakala.

„Jelena," objala som ju. Nevedela som čo mám robiť. Či sa nestalo niečo v jej rodine, či je ona zdravá...alebo či sa so mnou chcela rozísť.

„Vieš...si moja prvá baba," zmohla sa na vetu.

„Hovorila si, že si bola predtým s nejakou," prekvapene som hovorila.

„Klamala som ti. Nechcela som vyzerať trápne. Neviem či som vôbec na baby. Predtým som mala len chalanov. Niektorých tupcov, to áno, ale vedela som čo chcem."

„Ale...ale, čo potom bolo toto so mnou? Veď, môžu sa ti páčiť chalani aj baby, to je v pohode."

„Mne sa ale baby nepáčia...takým spôsobom ako tebe."

„Čože?" začínala sa mi krútiť hlava a neverila som tomu čo hovorí. Stále sa pozerala dolu.

„Si naozaj úžasná. A bolo mi s tebou skvele. Sex bol...bol dobrý."

„Dobrý??" to myslí vážne? Naozaj mi nešlo do hlavy, čo sa to práve deje. Nerozumela som jej.

„Ja nie som šťastná. Nejde o teba, len o to, že si žena a...proste to nejde. Bola som tu v meste sama a ty si bola ku mne milá."

Postavila som sa a otvorila okno. Potrebovala som čerstvý vzduch. Nechcela som plakať, ale slzy sa mi dali len ťažko udržať.

„Nikdy som ti nechcela ublížiť," postavila sa za mňa. „Neviem ako ti to povedať. Všetko to čo cítim. Je to jednoduché a pritom tak komplikované."

Nedokázala som jej nič povedať. A chvíľu ani ona, tak sme boli ticho. Otočila som sa smerom k nej.

„Rozchádzaš sa so mnou?" vyšlo zo mňa.

Prikývla so slzami v očiach. Padla som na kolená, pretože to bola pre mňa naozaj veľká rana. Držala som ju pritom za ruky.

„Neplač, prosím ťa. Veľa pre mňa znamenáš," kľakla si ku mne. „Ale nestačí to. Neviem si predstaviť, že by som strávila život so ženou."

„Čo to potom všetko znamenalo?"

„Ja neviem. Niekoho som potrebovala. A bola si tu ty. Chcem, aby si stále bola, ale nie takýmto spôsobom."

„Ja ťa ale nechcem len ako kamarátku. Nie," tvrdo som hovorila. Nevedela som čo robiť, aby som si ju pri sebe udržala. Nechcela som ju stratiť. „Si pre mňa všetko."

„Neľúbim ťa," ďalšia rana. Nevedela som koľko ich vydržím. Z očí sa mi neustále hrnuli slzy. Chcela som, aby to prestalo, chcela som umrieť. „Strašne ma to mrzí. Teegan. Ja takto ďalej proste nemôžem. Nie som to potom ja. Nedokážem to. Pochop ma."

Krútila som hlavou. Nechcela som to prijať.

Chytila mi tvár do svojich rúk. „Pozri sa na mňa, Teegan." povedala mi, tak som to spravila. „Hociktorá s tebou bude šťastná. To čo si dávala mne bolo krásne. Musíš ma nechať ísť."

„Nedokážem to." nie, nie nie.

„Dokážeš. Si silná. Vydržíš toho veľa. Strašne nerada ti ubližujem. Nechcem. Ale keby som s tebou ďalej, tak by to ubližovalo mne. Chápeš?"

Chcela som jej povedať, že nechápem teraz ničomu, ale stále som plakala. Vytiahla z tašky vreckovky a podala mi ich. Aj ona ich musela použiť. Potom sme ticho sedeli na zemi a držali sa za ruky. Viac-menej ja ju. Ona ma len nechala. Strašne ma už boleli oči z toho plaču. Trochu som sa upokojila.

„Prečo si si so mnou začala?"

„Páčilo sa mi to. Bolo to nové a také iné." pokrčila plecami. „Nechala som to potom ísť, pretože to bolo naozaj super. Ale bolo to pre mňa skôr, že sme kamošky, ktoré spolu spávajú. A potom...keď si mi povedala, že ma ľúbiš, nemohla som ti to tiež povedať. Nešlo mi to."

„Neviem čo mám robiť. Nedokážem len tak bez teba žiť."

„Musíš len dýchať."

„Dýcham. Ale bolí to."

Objala ma. Silno. A nepúšťala.

„Vždy ťa budem ľúbiť," pošepkala som jej.

„Vždy budeš moja jediná žena," musela som sa pri tom pousmiať.

„Kedy si vedela, že so mnou už nechceš byť?" spýtala som sa jej. Chcela som vedieť všetko čo ju viedlo k tomu, že sa so mnou teraz rozchádza.

„No...," vzdychla si. „Neviem či ti to chcem povedať."

„Povedz mi to."

„Keď sme boli na tom hrade a na party. Hlavne na tej party..."

„Čo na nej bolo? To keď si sa opila? Vtedy si si to uvedomila?"

„V podstate. Vyšli sme z toho bazéna sa usušiť a Lexie potom išla na toaletu. A ja som sa išla ešte trochu napiť a zatancovať si. A vtedy..sa ku mne pridal jeden chalan. Vyzeral ako z časopisu. Tak sme spolu tancovali..."

Žalúdok mi začal robiť saltá ako v cirkuse. Pozerala som sa na ňu a nechcela počuť čo mi hovorí.

„Išla som s ním do jeho auta. Bola som naozaj opitá. A išlo to samo."

„Fajn," ďalšia rana, pri ktorej som už nedokázala plakať. Predstavy v mojej hlave mi to už objasňovali dosť. Nepotrebovala som viac počuť detaily. „V podstate...si ma podviedla," vtedy som si uvedomila. Ale teraz to bolo jedno.

„Hej," potichu odpovedala.

„Dávala si si pozor aspoň?"

„Neublížil mi."

„Myslím, že či ste mali ochranu, preboha."

„To neviem."

„Nevieš? Ako to že nevieš? Jelena!"

„Spravila som si tehotenský test, je to v poriadku."

„Vieš, že ten ti to hneď neukáže? Chce to pár týždňov a nie dni."

„Dobre, nerob paniku. Spravím si ho ešte raz."

„To už nebude môj problém. Rieš si to sama," mala som chuť byť k nej hnusná ako nikdy.

„Ja viem...," znova nastalo ticho. Nastala vo mne prázdnota, ktorá sa zväčšovala a pojedala ma zaživa. A ja som ju nechala, pretože som sa chcela stratiť a vypariť v nekonečnom vesmíre.

„Teegan," povedala moje meno. Pozrela som sa na ňu. Na ženu, ktorú som tak strašne ľúbila. Aj keď bola smutná, vyzerala krásne. Išla som ju pobozkať, ale odtiahla sa. „Prosím," pošepkala som. „Posledný raz," som chcela cítiť jej pery. A potom som ich aj pocítila. Na krátky moment. A potom to hneď aj skončilo.

„Chcem, aby si bola šťastná," povedala som jej.

„To chcem aj ja. Aby si bola aj ty šťastná. Ale so mnou to nepôjde."

„Prečo ma všetci opúšťajú?" spýtala som sa, ale nečakala som od nej odpoveď.

„Všetci nie. A tí ktorí áno, tak dávajú priestor tým lepším. Ktorí ťa spravia šťastnou a ty spravíš ich."

Ľahla som si jej do lona a ona ma hladkala po vlasoch.

. . .

Videla som ako ku mne prichádza. V obyčajnom tričku a teplých vianočných ponožkách. Bola som v obývačke, ktorá bola osvetlená vianočným stromčekom a sviečkami, ale najviac žiarila ona. Sonia.

„Ahoj," sadla si ku mne na zem.

„Kde som?" spýtala som sa jej.

„Vo sne, láska."

„Prečo si tu ty? Dlho som ťa v snoch nevidela."

„Nechcela si ma tu. Ani vo svojich myšlienkach. Zabudla si na mňa," bola smutná.

„Nezabudla. Ale stále to bolí. Stále ťa milujem," načiahla som sa za jej rukou.

„Aj ja ťa stále milujem. To predsa vieš, Teegan."

„Prečo si odišla?"

„Nastal môj čas. Raz nastane aj tvoj. Ale teraz musíš žiť ďalej. Niekto ťa ešte potrebuje."

„Stretneme sa ešte?"

„Ale áno," usmiala sa a pre mňa to bolo ako pohladenie na duši. „Pamätáš si na tie Vianoce?" obzerala sa dookola.

Prikývla som. „Pamätám. Nikdy na ne nezabudnem." Boli to naše druhé Vianoce. Išli sme na chatu. Celé dva týždne sme strávili spolu, len my dve. Všade okolo nás bolo plno snehu. Boli to najkrajšie Vianoce v mojom živote.

„Postavili sme asi aj 20 snehuliakov," odpila si z kakaa, čo mala na stole.

„Chcem tu s tebou ostať."

„Ostaň. Ale o chvíľu sa musíš zobudiť."

„Prečo?"

„Ako som hovorila. Niekto ťa potrebuje."

Nechápala som čo tým myslela. To ja som potrebovala ju. Nie niekto mňa. Bola taká akú som si ju pamätala. Veselá a krásna ako anjel. A jej ten jej úsmev...a oči...nikdy som nikoho tak nemilovala a nikdy ani nebudem.

„Môžem ťa pobozkať?"

Neodpovedala mi. Jednoducho sa ku mne naklonila a pobozkala ma. Vtedy sa to všetko stratilo a ja som sa prebudila na podlahe svojej izby. Bolo skoré ráno a vonku pršalo. Okrem iného mi volala Lexie. Už tretíkrát.