Týždeň nepridám kapitolu a hneď to padne na 19 pozíciu :O To je to, čo som písala o pravidelnom pridávaní. Trochu spomalím a je to...:D Nevadí, hlavne, že mám vás moje zlatíčka :)

Chcela som ísť za Jelenou do práce. Aspoň ju vidieť a mala som aj chuť na niečo z Ríše Delta, ale vedela som, že by to nebol dobrý nápad. Tak som sa dala radšej na upratovacie práce, čo mi zabralo celý deň. Aspoň som tam veľmi neriešila aké to medzi nami teraz je. Druhý deň som jej napísala aspoň sms.

„mohla by som ta prist na chvilu pozriet?"

„pozajtra sa vidime. vydrz to."

„porozpravajme sa."

„nie je o com."

Rozdýchavala som to. To bude určite fajn. Muselo prísť aj to horšie obdobie. To spravíme nejako. Ale ako?

„Nepôjdeš so mnou na nákupy?" vošla mi do izby Vivian.

„Nechce sa mi. Nevieš klopať? Čo keby som pozerala porno a robila sa?"

„Pozerávaš porno?"

„Narozdiel od teba občas áno."

„Tak to nerob. Čítala som, že potom človek ohlúpne."

„To si čítala v denníku amerických vedcov?"

„Vidím, že dnes si veľmi príjemná."

„Vidím, že sarkazmus ovládaš dokonale."

„Aké má Jelena číslo? Musím jej napísať nech ťa pretiahne, asi to už potrebuješ. Kde vlastne je?"

„V robote. Teda už doma z roboty."

„Aha," odpovedala a ostala ticho. Asi čakala, že jej poviem niečo viac, ale nechcelo sa mi.

„Zavolám niekoho iného na tie nákupy."

„To bude najlepšie. Uži si to."

Vivian odišla a ja som potom ľutovala, že som nešla s ňou. Prišla by som na iné myšlienky a kúpila si nové veci. Takto som bola v dome sama so sebou. A bolo to neznesiteľné. Vzala som si teda foťák a veci čo som mala už dávno pripravené na fotenie a išla som za mesto, kde bol les aj s jazierkom. Mali sme tam aj menší vodopád. Vonku bolo teplo, takže mi studená voda nevadila. Z mobilu napojeného na repárky som si pustila hudbu a jednu fotku fotila aj tridsaťkrát. Spravila som ale len polovicu fotiek do projektu, takže som sa tam vybrala aj na druhý deň. Dokonale som vypla mozog a nemyslela tak na Jelenu. Napísala som jej ale, že mi chýba a teším sa na ňu ako sa vidíme. Odpísala mi, že aj ona sa teší a napíše mi potom, kedy príde.

Prišla až poobede, ale to nevadilo. Hlavne, že prišla. Vyzerala trochu ustráchane, ale stále krásne.

„Chýbala si mi," objímala som ju.

„Veď aj ty mne. Ale boli to len tri dni. Čo si robila?" sadli sme si na moju posteľ a opreli sa o stenu.

„Fotila som," hovorila som nadšene. „Po dlhej dobe. Potrebovala som to."

„Naozaj? A čo také?"

„Seba. Ako vždy. Potom ti to ukážem, keď to bude dokončené. Je to pre teba."

„Pre mňa? To sa teda teším čo to bude."

„Dúfam, že sa ti to bude páčiť. A ty si čo robila?" spýtala som, ale zazvonil jej telefón. Ešte som ju nikdy nevidela s niekým volať.

„Ahoj," usmievala sa.

„Doma...neviem....kedy?" postavila sa z postele a začala sa prechádzať po izbe. Ja som ju len sledovala a snažila sa vydedukovať s kým a o čom hovorila.

„Uvidím. Rada by som," pozrela sa na mňa, „opýtam sa a zavolám. Pa."

„Kto to bol?"

„Hannah. Stará kamarátka. Pýtala sa, či by som nešla na chatu."

„Aha," čakala som čo bude ďalej. „Nikdy si mi nespomínala tvojich kamarátov."

„Nemám ich veľa. A ani sa s nimi nebavím veľmi."

„Kedy pôjdeš?"

„Pôjdeš so mnou, nie?"

„Môžem?"

„Ale jasné," sadla si predomňa s úsmevom. „Nemôžeš tam chýbať."

Vzdychla som si.

„Čo je?" pozerala sa na mňa veľkými očami.

„Zdáš sa mi iná."

„Ľudia sa menia. Som to ale stále ja."

Chytila som jej tvár do rúk a pozerala sa na ňu. „Ľúbim ťa, veľmi. A bojím sa, že ťa stratím."

„Nestratíš," dotkla sa mojej ruky. „Som tu."

Prikývla som a bolo mi trochu do plaču. Pobozkala ma a ja som nechcela, aby prestávala. Cítila som jej vôňu všade a nechcelo sa mi čakať do večera kým ju budem mať. Chcela som ju teraz. Vošla som jej pod tričko, keď sa zrazu ozvala.

„Poďme sa povoziť."

„Kam?" nechcelo sa mi nikam. Chcela som v izbe ostať s ňou a s jej krásnym telom.

„Niekam. Zoberieme bicykle, jedlo aj deku."

Chvíľu som rozmýšľala, ale videla som na jej, že veľmi chce. Tak som prikývla, zbalili sme si potrebné veci a išli von. Najprv sme chodili len po meste, až potom sme sa presunuli za mesto. Väčšinou som išla ja za ňou a videla jej krátke vlasy viať vo vetre. Občas išla tak rýchlo, že ma musela čakať.

„Nechceš ísť na Tour de France?" spýtala som sa jej, keď sme zastavili pri opustenom ihrisku.

Zasmiala sa. „Nie. Rada bicyklujem. Viac chodím na bicykli ako autobusom či autom."

„Asi by som mala začať aj ja. Takúto kondičku by som chcela mať."

„Tak to máš prvý tréning za sebou."

„Budeš moja trénerka?"

„Ak budeš chcieť," priblížila sa ku mne.

„Chcem," šepla som jej. „Ale neviem či je dobré spávať s trénerkou."

„To nie je. Mohli by ma vyhodiť z klubu trénerov bicyklovania pre ľudí s katastrofálnou kondičkou."

„Ten názov znie tak hrozne, že musím zariadiť, aby ťa vyhodili," chytila som ju za zadok.

„Hneď teraz? Mohol by nás niekto vidieť," obzerala sa dookola.

„A? Niekto to musí nahlásiť."

Pozrela sa na mňa či to myslím vážne a sadla si. „Poďme sa radšej najesť, vyhladla som po takej dlhej ceste."

„A potom si dám dezert," posunula som jej vlasy za ucho. Strašne rada som sa jej dotýkala.

„Naozaj nechcem, aby nás niekto videl."

„Nikto nás neuvidí. Sme na opustenom ihrisku, kde nikto nechodí."

„A čo feťák Ulrich?"

Strašne som sa musela zasmiať. „Jasne. Aj so svojím ďalším feťáckym kamarátom Fritzom."

„Určite tu niekto taký chodí."

„Neviem o tom. Neboj sa toľko."

Prišla mi sms. Od Yoan. Pozerala som sa na telefón, či nie je pokazený alebo náhodou jej ho niekto nezobral a nerobí si srandu. Nespúšťala som z displeja oči a dúfala, že to zrazu zmizne.

„Čo sa deje?" spýtala sa ma Jelena, zatiaľ čo jedla svoju bagetu.

Prebrala som sa a zhlboka sa nadýchla. „Nič, len mi blbne mobil, zľakla som sa, že si budem musieť kúpiť nový, ale už je v poriadku."

Strčila som si ho naspäť do vrecka a dala si z tej svojej bagety. Keď sa začalo stmievať, išli sme naspäť ku mne, opäť cez všetky možné uličky. Objednali sme si pizzu, lebo sa nikomu nechcelo variť a pustili film, ktorý sme aj tak nesledovali.

„Idem do sprchy. Ten bicykel dal zabrať," povedala Jelena. Dala som jej uterák a tričko na prezlečenie, ktoré u mňa vždy nosí. Ja som si zatiaľ vytiahla mobil a znova pozerala na prijatú správu. Otvor ju. Hovoril mi jeden hlas. Chceš vedieť čo ti píše, tak už toľko nečakaj. Neprestával. Nie, nie, vymaž to. Nechceš sa vracať, tam kde si bola. Hovoril mi druhý.

Stlačila som tlačidlo, aby mi ukázalo správu.

„Chýbaš mi."

Nič viac tam nebolo, no aj tak ma to poriadne zasiahlo. Chýbam jej? Čo si mám pod tým predstaviť? Nemá už s kým spávať? Nemá s kým ísť piť? Či jej chýba moja prítomnosť a naše rozhovory? Stále som si to čítala dookola, až kým ma nevyrušila Jelena.

„Už som tu," sadla si predomňa.

„Hm?"

„Môžeš ísť ty do sprchy."

„Nechce sa mi," pozrela som na ňu. „Sprcha ti spravila dobre, čo?"

„Sprcha ti vždy spraví dobre."

„Nie tak ako ty mne."

„Stále si nejaká nadržaná," krútila hlavou.

„Nespali sme spolu dlho a ja ťa tak strašne chcem," pritiahla som si ju bližšie k sebe a pobozkala na krk.

„Som veľmi unavená, Tee," odtiahla sa.

„Nebolí ťa náhodou hlava? Tak sa totiž ženy najčastejšie vyhovárajú, keď nechcú spať so svojím mužom."

„Ty si ale žena. A nebolí ma hlava. Nemám proste náladu."

„Fajn. Poďme spať," povedala som, zhasla svetlá a zaliezli sme do postele. Bez jediného slova.

Otočili sme sa k sebe chrbtom. Bola som na ňu nahnevaná za to aká je, ale zároveň som z toho bola strašne nešťastná a nevedela som čo robiť.

Nevedela som ani zaspať, pretože na rozdiel od nej som nebola unavená, tak som len rozmýšľala. Nad ňou, nad sms čo mi poslala Yoan aj sama nad sebou.

V noci som ešte počula Jelenu ako mi povedala: „Nechcem ti ublížiť". Nič som jej však na to nepovedala. Nevedela som ani čo.

_______

Yoaaaaaan :'( 

Jelena :((((((((((

:D #feelings