Sorry, že tak neskoro, mala som veľa práce a ochorela som :/ Snáď máte zdravšie dni :)

„Ty si taká trubka," povedala a pobozkala ma. Nechápala som čo sa deje. Až po dlhých sekundách som si uvedomila, že mám jej jazyk v ústach. Chytila som ju okolo pása pritlačila k sebe. Počula som naše vzdychy, cítila jej teplé pery a vôňu všade okolo seba. Začala som ju ešte vášnivejšie bozkávať. Vošla mi pod tričko až k prsiam. Bože, bože. Naozaj sa to deje? Neverila som tomu. Bol to ako keby sa stretli dve planéty a zrazili sa.

„Poďme k tebe," zašepkala som.

„Nemôžem si domov nikoho priviesť," odšepla mi.

„Tak poďme ku mne."

Zasmiala sa. „Aká si nedočkavá."

Trochu sme sa upokojili, ale ja som ju chcela ešte viac.

„Nechápem...ako si vedela..."

„Nie je také ťažké cez net zistiť ako to s tebou je," usmiala sa a v zapätí prestala. „Či ma nechceš? Nie je to tak? Bože...," začala trochu panikáriť.

„Nie, nie," chytila som ju za paže. „Chcem ťa. Chcem ťa od prvej chvíle, čo som ťa videla."

Ostala stáť s otvorenými ústami, ktoré sa sformovali od úsmevu.

„Vážne?"

Prikývla som. „Vážne. Ja som si len nebola istá...ako to je s tebou. Mala si toho chalana a bála som sa."

„Hej, no mala. Ale páčia sa mi aj baby."

„To je super, to je super," stále som bola z toho celého vykoľajená. Aj preto, že nie často ma niekto bozkáva, väčšinou tá odvážnejšia som ja.

„Zajtra máš čas?" spýtala sa ma a mne zaiskrili oči.

„Jasne, pre teba vždy."

„Prídem teda. Zavolám ti, dobre? Musím teraz už ísť."

„Ešte ma pobozkaj," prosila som ju. A ona mi vyhovela. Potom som sa pozerala za ňou, až kým neprišla k svojmu domu. Chcela som si byť istá, že keď sa otočím nevezme ju preč nejaká sila. Domov som tak prišla po piatej. Vivian asi zaspala v obývačke, bola celá pozakrývaná. Nechala som ju už tak a išla si ľahnúť. Nemusela som ani skúšať a vedela som, že som mala dole potopu. Dnešný večer skončil naozaj nečakane. Nečakane dobre.

Mala som toľko otázok a hlavne som ju už strašne chcela. To že som ju okúsila, ale nedostala celú vystupňovalo moje pocity. Chcela som sa spraviť, ale zároveň som chcela, aby som bola s ňou. Ešte vydržím. Do zajtra.

Ráno som vstala dosť skoro, lebo nervozita ma zaživa zožierala. Prezliekla som periny a išla do kúpeľne sa osprchovať. Vivian práve vyšla z izby.

„Dobré ráno," pozdravila.

To že som ju včera videla spať na gauči ma udrelo do hlavy. „Čo? Nespala si v obývačke?" spýtala som sa trochu vystrašeným tónom.

„Nie. Yoan prišla. Povedala, že sa musí porozprávať."

„Yoan?" tú tu teraz naozaj nepotrebujem.

„Hej. Povedala, že na teba počká. Kedy si vlastne prišla? Kde si..." nepočula som ju už, lebo som išla dole schodmi.

„Yoan...," triasla som ňou. „Vstávaj."

„Tee," otvorila oči a usmiala sa. „Čakala som na teba."

„Viem, ale nemusela si. Musíš ísť."

Vivian zišla dolu schodmi.

„Aj ty Vivian. Ideš niekam?" prudko som sa jej spýtala.

„Čo ti je? Nejdem nikam."

„Bože, tak niekam choď."

Nemôže tu byť. Ani jedna. Kde mám vlastne mobil? Jelena mi má volať. Zbehla som hore a keď som sa chcela vrátiť, Yoan už stála vo dverách.

„Môžeme sa porozprávať?" spýtala sa ma pokojne.

„Naposledy som ti povedala, aby si išla, nie?"

Zabolelo ju to. Videla som to na jej výraze. Preglgla.

„Je mi to ľúto," povedala a podišla ku mne.

„Ja viem. Aj mne," odpovedala som jej. A naozaj mi bolo. „Aj to, že teraz musíš ísť."

„Prečo?" zvraštila obočie. „Čo sa deje?"

Zhlboka som sa nadýchla.

„Príde Jelena," povedala som jednoducho. „Včera...ma pobozkala. A dnes príde," zasmiala som sa. Už len pri tej predstave mi bolo lepšie. „Chápeš?"

„Nie," hrýzla si peru. „Ale...aj o tom sa chcela. Musím ti to povedať," rukou sa oprela o dvere. „Bozkávali sme sa s Jelenou," povedala to rýchlo. Akoby to malo menej bolieť.

Au. „Viem. Prečo mi to teraz hovoríš? Vôbec to teraz nie je podstatné," snažila som sa byť s tým ok. Nechcela som sa už o tom baviť, bolo to za mnou.

„Myslela som si, že to vieš. Podľa toho ako si sa správala. Až neskôr mi to prišlo. A je to podstatné, prečo by nebolo? Nechcem ti nič zatajovať."

„Jelena ma teraz chce. Naozaj chce. Vieš to pre mňa znamená? Podstatné teraz je, aby si už išla. O chvíľu príde."

„Za to že ťa pobozkala si myslíš, že ťa chce? Ako môžeš byť taká hlúpa?"

„A ty si myslíš, že keď s tebou spím tak ťa chcem?"

„Ó, tak slečna Teegan má čo chce a teraz ma môže odkopnúť? Už ma viac nepotrebuješ, aby som ťa preťahovala?" zvýšila hlas. Začalo to vo mne vrieť a nevedela som ako jej mám povedať, že nech už konečne vypadne.

„Predstav si. Nepotrebujem! Ja neviem čo si si myslela ty. Že ťa tu teraz objímem za to, že mi bozkávaš dievča a budeme zase kamarátky? To si na veľkom omyle."

„Ešte nebola tvoja!"

„A to je ospravedlnenie?"

„Môžem si bozkávať koho chcem. Hocikoho," rozhadzovala rukami. Išli sme po sebe ako supy na jatkách.

„Tak choď. Môžeš si bozkávať aj cele mesto! Pretiahni každého. Je mi to u riti."

„Fajn," povedala rázne a chystala sa na odchod. Potom sa otočila na mňa. „A keby si chcela vedieť. Bozkávala som sa aj so Soniou."

Srdce sa mi na chvíľu zastavilo. Po rokoch som to meno počula. V hlave mi hučalo a začali mi tiecť slzy. Nie ani tak preto, že by sa oni dve bozkávali, ale preto, že Yoan porušila sľub, ktorý sme si dali. Že ju nebudeme spomínať.

„Vypani," normálne som jej povedala, ale s takou nenávisťou v hlase, že pochopila. „Už ťa nikdy nechcem vidieť!!" kričala som za ňou a padla na kolená. Nedokázala som nič. Len plakať a ležať na zemi.

Prišla za mnou Vivian a objala ma. Nič nehovorila. Vedela, že nech by povedala čokoľvek, nedostala by tú bolesť zo mňa. Bola predsa moje dvojča. O chvíľu mi zazvonil mobil. Vivian ho zobrala do ruky.

„Jelena," podávala mi ho. Jelena...Zabudla som pri tom všetkom aj na to že má prísť. Ale upokojila ma to. Aj prekvapilo zároveň, že ma len zmienka o nej môže tak upokojiť. Nadýchla som sa, potiahla sople a zdvihla.

„Ahoj," snažila som sa o veselý tón.

„Čau, až teraz som vstala, prepáč, že ti volám až tak na obed. Môžem prísť o dve hodinky? Musím sa ešte naobedovať a dať do poriadku. Včera sme to trochu prehnali," zasmiala sa. Bolo to úžasné počuť jej smiech.

„Jasne, o dve hodiny ťa budem čakať."

„Dobre, pa zatiaľ."

„Pa," povedala a zložila.

Vzala som si uterák a išla do sprchy. Súrne som ju potrebovala.

„Spravím ti čaj," povedala Vivian a išla dole.

Sprcha mi naozaj pomohla. Až keď som z nej vyšla som si uvedomila, čo sa stalo s Yoan. Naozaj sme sa pohádali. Tak ako nikdy. Ale myslela som to naozaj. Nechcem ju už vidieť. Ako mohla? Nemali sme medzi sebou žiadne tajomstvá. A nikdy som si nemyslela, že si takto ublížime. Rukou som zotrela rosu na zrkadle a pozerala sa na seba. Kto som? Čo mám teraz robiť? Chcelo sa mi znova plakať, ale povedala som si, že budem silná.

Obliekla som sa a išla na net. Prihlásila sa a vymazala Yoan s priateľov. Keby to nespravím teraz, tak potom už nie. A vedela som, že to musím spraviť. Pozerala som teraz na jej profil z pohľadu cudzieho človeka. Odhlásila som sa a vypla počítač. Namiesto neho som pustila hudbu.

Práve keď som schádzala dole schodmi, zazvonil zvonček.