Vždy keď sa mi objaví noví čitateľ, som taká nadšená a pridávam novú časť. Aj preto, lebo som dlho nepridala :D Užívajte.

Ráno sa otvorili dvere, na čo som sa zobudila. Stála v nich moja sestra.

„Čo tak pozeráš?" spýtala som sa jej.

„Pohádali ste sa? Ty spíš tu a druhé dievča v obývačke. To sa ešte nikdy nestalo. Si chorá?"

„Vážne vtipné, ale nesmejem sa. A zatvor dvere, prosím."

Zatvorila ich a sadla si na koniec mojej postele: „Tak čo? Bude to dlhá story?"

„Nespali sme spolu," vysvetľovala som jej.

„Ale rada by si," usmiala sa a ja som jej ho opätovala na znak súhlasu.

„Tvoj šarm nezapôsobil? A čo Yoan?"

„Ani alkohol nezabral. Ale ja ju chcem najskôr spoznať. A Yoan. No neviem. Nič asi."

„Dospievaš, ségra."

„Daj mi radšej vodu."

„Choď si pre ňu sama. A sprav tej svojej raňajky."

„Jelena. A nie je moja. Ešte," odhrnula som paplón, nasadila papuče a išla s Vivian dole.

„Dobré ráno," pozdravila som s úsmevom Jelenu, ktorá sa práve prebúdzala. „Ako si sa vyspala?"

„Vyspala som sa skvele. Len...Bože, môj žalúdok," chytila sa za ústa.

„Toaleta je hore," ukazovala som jej, „na konci, keby si potrebovala."

Vzdychla si a ja som išla k nej si sadnúť na pohovku.

„Myslím, že to nebude potrebné. Len som smädná," postavila sa, práve, keď som sa načahovala za pohárom, čo som jej dala večer na stôl. Takmer sme sa pobozkali. Obe sme sa na seba pozreli. Ona prekvapene, ja asi tak ako som sa cítila – že by som obsah žalúdka, čo mi ostal vyvrátila.

Preglgla som. „Donesiem ti vodu," postavila som sa a išla jej napustiť čerstvú.

Vivian samozrejme ticho v kuchyni jedla chleba.

„Čo to tam stváraš? Nespoznávam ťa," usmievala sa.

„Tichšie. Bože, ani ja sa nespoznávam," krútila som hlavou a zamyslela sa nad sebou aj nad Jelenou až tak hlboko, že sa mi kopa vody prelievala z pohára do dresu.

„Zabi ma, prosím," pozerala som sa na Vivien, keď som kráčala preč z kuchyne do obývačky.

Jelena tam už vstávala a chystala sa na odchod.

„Pôjdem už, nechcem tu otravovať," prehrabla si vo vlasoch. Mne skoro vypadol pohár.

„Prečo? Neotravuješ. Potrebuješ sprchu," – so mnou, chcela som pokračovať. „A aj na obed by si mohla ostať. Budem variť ja," doširoka som sa usmiala.

Chvíľu váhala. No napokon kývla, pod podmienkou, že mi môže pomôcť variť a musí dať rodičom vedieť, že kde sa jej krásny zadok nachádza.

Škoda, že nie v mojich rukách. Asi už potrebujem sex. Ani si nespomínam, kedy som ho naposledy mala. A to už je čo povedať na moje pomery.

„Nad čím premýšľaš?" spýtala sa ma, keď som čistila zemiaky.

„Ako niekedy ľudia nejedli zemiaky. To musel byť hrozný život."

„Akože ich nejedli?"

„No, nejedli. Dávali ich iba zvieratám, ale keď bol veľký hlad, tak im už aj zemiaky boli dobré. A zachutili im. Veď komu by nie."

„To som netušila. Ja mám radšej ryžu."

„Máme spraviť aj tú? Niekde nájdeme," prestala som šúpať a načiahla sa do skrinky. Jelena ma však hneď zastavila: „Aj zemiaky sú super. Nepovedala som, že ich nemám rada."

„Nebol by problém ju spraviť, vážne."

Zasmiala sa a pokrútila hlavou. Neviem či to bolo dobré znamenie alebo nie, ale milovala som jej smiech. Takže mi to bolo v tej chvíli jedno.

„Čo chceš vlastne robiť? Ani si nepovedala."

„Uvidíš, nebuď taká zvedavá."

„Ja som strašne zvedavý človek. Zistíš časom." Časom. To bolo slovíčko, ktoré vo mne vzbudzovalo nádej. „Čo robíš vo voľnom čase?"

„Ja?" opýtala som sa nechápavo.

„Nie, ten duch vedľa teba." Automaticky som sa otočila. Na tieto veci verím.

„Ach, ten," zasmiala som sa. „Stará sa nám o záhradu a nočný pokoj. Susedia bývajú hlučný. No, občas chodí do sprchy, tak si dávaj pozor."

„To sa dobre stará o záhradu, máte ju nádhernú."

„Nie tak ako..." zastavila som sa, „..dom." Odkašlala som si a rýchlo som pokračovala: „O ten sa staráme lepšie s Vivian. Záhradu len polievame a kosíme, to je tak všetko. Ostatné má na starosti mama."

„Aaha. Stále sa mi nepovedala čo robíš vo voľnom čase."

„Fotím. Aspoň sa snažím. Dlho som na ničom nepracovala."

„Čo také fotíš?" zaujímala sa.

„No," rozmýšľala som, „seba."

„Nevedela som, že si taký narcis," ušklebovala sa. „Stavím sa, že máš v kompe milión svojich fotiek."

„Prestaň. Nie. Nie som. Len mi veľa ľudí nechce pózovať. Fotím seba, ale žiadne selfie ani nič podobné. Sú to také zvláštne fotky, ktoré nie každý chápe."

„Tak mi ich potom môžeš ukázať. Som zvedavá, či ich pochopím."

Pozrela som sa na ňu. Ona si tam ale pocitovo krájala špenát.

Po výdatnom obede sme si obe dali sprchu. Každá samostatne, bohužiaľ. Ja som sa popri nej stihla aj spraviť, keďže som už bola nadržanejšia ako jeleň pri ruji. Kým bola Jelena v sprche, stihla som si dať druhé kolo. A aj tak som nemala dosť.

Ako znamenie mi volala Yoan.

„Fíkus, v ovzduší cítim, že bude pršať." povedala mi v našich metaforách, že je čas niekam ísť a niekoho zbaliť. Mali sme chvíľu taký čas, keď sme spolu súťažili, ktorá získa viac čísiel. Samozrejme, že vždy vyhrávala ona. Nakoniec sme aj tak skončili spolu my dve.

„Whohoo. Čo to počujem. Fíkus potrebuje poliať?"

„Dnes. Ja. Ty. Blackmilk." povedala čarovné slovíčka.

„Lákavá ponuka. Stávka?"

„Sedem k trom."

„Sedem pre mňa? To mi tak veríš?" zasmiala som sa.

„Tak čo? Ideš?" spýtala sa a vtedy sranda skončila. Mala som tu Jelenu. A nevedela som, či chcem teraz baliť niekoho iného okrem nej.

„Neviem..."

„Akože nevieš? Ide o tú..."

„Jelenu. Hej."

„Vezmi ju teda so sebou. Nech sa predvedie. A môžeme len tak vyjsť von. Nemusíme nič podnikať."

„Okej. Spýtam sa jej."

„Paráda! Teším sa. Prídeš pre mňa?"

„Okej," usmievala som sa, že sa tak teší, „o deviatej budem u teba."

„Dobre. Zatiaľ sa maj."

Zložila som, keď práve prišla Jelena. Išla som sa jej spýtať na dnešok, ale potom som si uvedomila, že Blackmilk je klub pre lesby a to by som sa odhalila. Prečo by to ale malo vadiť? Ach.

„Zase premýšľaš nad niečím zaujímavým?" vytrhla ma z myšlienok a sadla si vedľa mňa.

„Ktorý sprchový si použila, lebo krásne voniaš."

„Zelený. A myslím, že si ho použila aj ty," naklonila sa a ovoňala mi krk. „Hej, aj ty."

Otočila som sa k nej. „Čo robíš dnes večer?" vyšlo zo mňa.

„Dnes...čo je dnes za deň?"

„Netuším, nie je to jedno?"

„Nie...ach. Už viem. Dnes doma zrátavame peniaze, či nám všetci zaplatili a voláme im, sem-tam sa aj vyhrážame."

„Práve dnes?"

„Viem. Je to na hovno. Tých peňazí je toľko, že rátame do rána."

„To je metafora pre...?"

„Rodinnú oslavu," doplnila ma. „Prepáč. Čo si chcela podniknúť?"

„Ideme s Yoan von. Zatancovať si trochu a tak."

„A tak. Poznáme," usmievala sa. „Možno nabudúce. Dám ti vedieť," žmurkla. „Ukážeš mi tie tvoje fotky?" rýchlo zmenila tému.

„Fotky. Jasne," vzdychla som si. „Neviem, či ti ich mám ukazovať," nebola som si istá. Nechcela som mať ten pocit, že sa jej nepáči niečo čo má pre mňa taký veľký význam.

„Neboj. Ukáž," pozerala sa na mňa tými jej modrými očami, že som neodolala. Postavila som sa k poličke a vytiahla zväzky s mojimi projektmi.

„Ktorý chceš vidieť prvý? Alebo chceš ich vidieť chronologicky?"

„Tento," vytiahla jeden. „Ako sa volá? Nemá názov."

„Nevedela som mu žiaden vymyslieť, ktorý by ho vystihoval."

Otvorila prvú stranu a prechádzala si tých zopár viac fotiek. Prvá časť bola čiernobiela, druhá farebná.

„Kto je to?" pýtala sa a prstom prechádzala po fotkách.

„Yoan," jednoducho som jej odpovedala. „Jediná osoba, ktorá je ochotná sa mi odfotiť hocijako, podľa toho čo potrebujem. Odfotila by sa aj na koni s kvetinou na hlave, pomaľovaná červenou farbou a medzi nohami so sovou."

Jelena sa začala strašne smiať. „To čo ti napadlo?"

„Netuším," zasmiala som sa aj ja. „Vymyslela som si najabsurdnejšie spojenie vecí a bolo."

„Ale je krásna. Skvele si to nafotila."

„Ďakujem. Tento projekt je taký normálny. Nepotrebovala som ho nijako ozvláštňovať, stačila tam len Yoan. Ona je sama o sebe zvláštna."

„To dnes s ňou ideš von?"

„Hej."

„Aby ti neprebrala obecenstvo," otáčala stránky. Vytrhla som jej to z rúk.

„Mne? To určite nie," preafektovane som povedala a zasmiala som sa. „Pozri si niečo iné," dala som jej do rúk iný projekt, ktorý si hneď otvorila.

„Hm," vyšlo z nej. „Zvláštne. Ako ťa to napadlo?"

„Neviem. Proste som to videla v hlave."

„Aha."

„Nepáči sa ti to?" smutnejšie som povedala. „Hovorila som, že zvláštne fotím," obhajovala som sa ako som mohla.

„Nie, nie. Je to pekné. Ale neviem. Iné," mykla plecami. Ukáž mi ďalší. Zavrela ho a načahovala sa pre ďalší. No ani tie nemali veľké úspechy. Vždy, keď sa snažila pochopiť fotku, chápala ju totálne inak. To mi ani tak nevadilo, mala som rada, že ľudia si moje fotky vysvetľujú po svojom, o to v nich ide, nech premýšľajú. Ale cítila som sa z nej, že ju to tak nezaujíma a že keby som jej nejakú dala, tak by si ju nikde nedala.

„Musím už ísť. Na tú oslavu sa pripraviť," postavila sa a podala mi posledný projekt. „Bol to zážitok. Vidieť to všetko. Pokračuj v tom."

„Vďaka. No, tak si potom voláme. Uži si oslavu."

„Ďakujem za večer aj za deň."

„Musíme zopakovať. Ten večer určite."

„Možno už zajtra," povedala a objala ma. Chcela som zastaviť tú chvíľu. Aj keď sa sprchovala mojím gélom, stále som tam cítila aj tú jej vôňu. Bola to proste Jelena.

Teegan je taká moja autobiografická postava (vlastne všetky hlavné postavy) a keďže fotí aj ona, fotím aj ja - či skôr naopak. Každopádne zaujímavosť - fotka na cover je moja. Je to projekt k tejto knihe. Tu je celá (fotiek je viac, ale táto je taká hlavná).