Táák mám po štátniciach (áno, som už taká stará). Neviete si predstaviť ten pocit slobody :D Môžete si ale predstaviť aké je to byť Teegan, keď k nej príde Jelena v novej kapitole :)

Ráno som vstala. Či skôr na obed, keď ma moja sestra zobudila s tým, že mám ísť umyť riady. Bolo mi zle už aj bez jej jedla, tak som nechcela riskovať a zobrala si jablko.

Napísala som Lexie, či je v poriadku, lebo ako sme ju odprevádzali, obsah jej žalúdka sa tiež chcel vyprevádzať. Odpísala, že deň bude tráviť na suchároch a vode a že ďakuje, že som napísala. Z toho som usúdila, že už sa na mňa tak nehnevá. Alkohol nezbližuje. Alkohol zmieruje.

Nemala som náladu na nič, okrem Martyho, Melmana, Glóriu a Alexa, a samozrejme Rika, Kapitána, Plavčíka a Kowalskeho. Pretože som mala šťastný deň, tak som nevedela nájsť DVD a ostával mi len Nemo.

Keď sa Nemo dotkol člna, zazvonil mobil s nejakým číslom, ale nezdvihla som. Mobil mi zvonil druhýkrát a začínalo mi to vadiť, lebo som sa nemohla sústrediť na Klauna Očkatého, ktorého práve unášali potápači, tak som to zdvihla.

Ozval sa ruský prízvuk a mne znova prišlo zle.

„Ahoj," počula som ako sa usmieva. „Myslela som, že mi zavoláš, tak som si zohnala tvoje číslo..."

Prestala som ju počúvať, lebo som si uvedomila odkiaľ to číslo čo mi svietilo na obrazovke mobila poznám a v duchu si búchala hlavu o stenu ako som mohla zabudnúť, že dnes máme ísť spolu von.

„...tak čo hovoríš?"

„Vieš..no..," nevedela som čo jej povedať, „čo si vlastne hovorila?"

„Či ti to dnes o šiestej vyhovuje..." povedala už bez úsmevu.

„Áno, jasne. Mohli by sme byť u mňa? Včera som to trochu prehnala s uzmierovaním s kamoškou a veľmi sa mi nikde nechce chodiť."

„Ah, môžeme."

„Či si mala v pláne ma zaviesť do temnej uličky a zabiť ma?"

Zasmiala sa. To bolo dobré znamenie.

„Zabiť ťa? V temnej uličke? To je otrepané. Ja prídem teda dnes k tebe a v spravím ti krvavý kúpeľ."

„Neviem sa dočkať."

„Dobre, tak o šiestej budem u teba."

„Dobre."

„Dobre, tak.."

„Už bolo dosť tých dobre, nie?" usúdila.

„Hej, tak večer. Pa," zložila som.

Chvíľu mi trvalo, kým si uvedomila, že ku mne príde Jelena, že v celkom dome je bodrel a aj ja vyzerám hrozne. Nemo musel počkať a ja som išla do sprchy. Ako zvyčajne mi to trvalo pol hodinu, lebo som sa aj holila. Len tak pre istotu. Človek nikdy nevie. A aj keby vedel, že nič nebude, tak sa aspoň cíti príjemnejšie a istejšie.

Boli dve hodiny a tak som sa pustila do upratovania, pri ktorom som sa spotila a mohla ísť znova do sprchy. Rozhodovanie o postupností veci mi ide skvele, môžem si to pripísať k svojim magickým schopnostiam.

Bolo pol šiestej a nemala som už čo upratovať. Stále som sa chodila pozerať do zrkadla či mám dobre vlasy, mejkap, či som sa za tú minutú nepremenila na neidentifikovateľné stvorenie. Vtedy som si uvedomila, že som sa asi do nej zamilovala. Nikdy predtým som toto nerobila, žiadne stresy, žiadne koktanie do telefónu či niečo podobné.

„Dýchaj," povedala som si pre seba. „Je to dievča ako každé iné...a pritom úplne iné a výnimočné," zasmiala som sa v záchvate paniky. Ani nevieš či sa jej páčia baby. Ale prečo by mi dávala svoje číslo? A prečo by vtedy za mnou išla? Bože! V hlave som mala plno myšlienok.

Sadla som si na pohovku a pozerala na displej mobilu, kedy už bude šesť hodín. Prešla minúta. Dve. Tri. Ešte deväť minút a bude šesť. Čas mi išiel strašne pomaly. No nakoniec som sa dočkala a pozerala som na dvere, ale nič sa nestalo. Zvonček nezvonil.

Potrebovala som sa nadýchať čerstvého vzduchu, tak som vyšla na záhradu, keď v tom sa ozval zvuk po celkom dome a ohlasoval, že by sa sem niekto rád dostal. A ja tomu niekomu veľmi rada vyhoviem.

Otvorila som dvere a uvidela jej úsmev a modré oči. Mala na sebe čierne rifle a biele tričko. Nič špeciálne, ale vyzerala v tom fantasticky.

„Ahoj," pozdravila ma. Otvorila som dvere dokorán, aby mohla vojsť a odzdravila ju.

„Vyzeráš skvele," neodpustila som si kompliment. Jelena sa len tak zasmiala akoby to bol vtip.

„Hodila som na seba prvé čo som mala v skrini," pozerala sa na mňa a potom ešte doplnila „ale ďakujem."

Pousmiala som sa. Nevedela som vôbec čo hovoriť. Asi som si mala pripraviť témy na papierik alebo čo.

„Čo je?" spýtala sa ma opierajúc sa o sedačku.

„Čo by malo byť?"

„Zdáš sa nervózna. Inokedy hovoríš o niečom alebo tak."

„Myslíš akože by som bola nervózna z toho, že mám v chladničke kusy mŕtveho suseda?"

Zasmiala sa. „Hej, presne toto som mala namysli. Sadneme si? Či sa ti už chce ísť von?"

„Zostaneme. Dáš si niečo napitie?"

„Jasne," hodila sa na sedačku, „čo máš?"

„Všetko."

„Tak potom čerstvú šťavu z ananása a kokosu."

Pozrela som sa na ňu z kuchyne, či to myslí naozaj vážne. „Dúfala som v niečo ako kofola či džús."

„Hovorila si predsa, že všetko," pousmiala sa.

„Neber ma doslova, prosím."

„Tak džús. Aj s ľadom ak sa dá."

„Všetko...vlastne nie všetko, ale toto sa mi dá."

Keď som porozlievala čo sa dalo, prisadla som si k nej aj s nejakým mini občerstvením čo som našla. Na to som totiž za tých pár hodín čo som mala čas nemyslela.

„Čo si dnes robila?" začala tému. Bola som rada, lebo ešte stále som mala trochu blok v hlave.

„Dospávala som, ako iste vieš..."

„...hej, stihla som si všimnúť."

„Ale poznáš to, ťažká noc."

„Nepoznám," odpila si z džúsu „ja totiž nepijem. Len keď je nejaká oslava tak si dám prípitok, ale to je všetko."

„Čože? Ťažko je poznať človeka, ktorý by nepil."

Mykla plecami.

„A prečo vlastne? Nikdy si ani neochutnala?"

„Nemám potrebu piť. Pre mňa sú to vyhodené peniaze. Človek sa vie zabaviť aj bez toho. A keď sa opije vyzerá hrozne debilne. Keď vidím čoho sú ľudia schopní."

„Čoho napríklad?"

„Vyspať sa s niekým koho ani nepoznajú napríklad."

„To vedia aj keď nie sú opití."

Zachádzali sme už do veľmi osobných vecí, aj keď sme to hovorili všeobecne, vedela som, že ona určite niekoho takého pozná a nie som to ja.

Ale ona asi v tejto téme chcela pokračovať: „S niekým si sa tak trochu vyspala?"

„Trochu. Hej." Ja som na rozdiel od nej chcela túto tému ukončiť, pretože toto moje trochu bolo jediný raz, čo som sa takmer vyspala s chlapom. Ale to som bola opitá, sfajčená a všetko možné a už nikdy si to nechcem zopakovať.

„Dá sa s niekým trochu vyspať?"

„Keď to nezájde tak ďaleko. Keď to včas stopneš."

„Kedy to bolo?" vypytovala sa ďalej.

„Pripomínaš mi moju sestru teraz," zasmiala som sa. „ Aj ona sa rada vypytuje."

„To je dobre či zle?" pozerala sa na mňa tými jej modrými očami a zvedavým pohľadom. Nechcela som jej hovoriť nie a klamať, ale nebol by to dobrý začiatok.

„Zle. Nemám to veľmi rada. Aspoň nie pri témach, ktoré nerada preberám."

„Tak sa budeme rozprávať o niečom inom."

„A bolo to pred rokom, aby som ti odpovedala."

„Ďakujem."

„A za čo?"

„Že si sa mi zdôverila. Aj keď to nie je pre teba ľahká téma."

„Za to si musíš dať jeden poldeci so mnou," snažila som sa to využiť vo svoj prospech.

Ona len našpúlila pery a podozrivo sa na mňa pozerala.

„Čo je?" spýtala som sa. „Nechcem ťa opiť. Aspoň nie dnes." Vstala som a išla pre fernet čo sme mali v zásobe.

„Môže byť?" potriasla som trochu fľašou vo vzduchu.

„Neviem, nikdy som ho nepila. Zabudla si?"

„Takže pre začiatok je to asi to najlepšie," položila som poldecáky na stôl a naliala nám.

„Nie je ani desať hodín," namietala.

„Už sa z toho chceš vyzuť? Žiadne také. Nič ti to nespraví."

„Normálne sa bojím."

Zobrala som si do ruky poldecák. „Čoho, prosím ťa?"

„Alkoholu, aj teba ako ma tu presviedčaš akoby si mi chcela dať drogy."

„Bože, to nie. Ak nechceš, tak si nedávaj. Vážne. Ale je to len alkohol."

„Nie som padavka," zobrala si ho do ruky, štrngli sme si a dala som si. Ona čakala na mňa. Neviem či preto, že čakala kým sa mne niečo nestane, aby si bola istá, že ona bude v poriadku alebo sa až do poslednej chvíle rozhodovala.

„Fuj," skonštatovala potom a napila sa džúsu.

„Dobré, nie?"

„Excelentné, vážne," hovorila a ešte stále pila džús. Nečakala som a išla do kuchyne, aby som jej doliala.

„Ešte si dáme, keď toho džúsu máš toľko."

„Vážne ma chceš opiť," krútila hlavou, ale nebránila sa. Rozmýšľala som, či by sa nebránila, ani keby som ju chcela pobozkať. Lebo som veľmi chcela. Cítila som jej vôňu a sem-tam sme sa aj dotkli jedna druhej. Vtedy som hneď mala motýle v bruchu a krv sa mi z mozgu prelievala medzi nohy.

„Nechcem, veď to nie je tak veľa," bránila som svoje činy, ktoré boli nad slnko jasnejšie. Tak sme si dali druhú rundu, potom aj tretiu. Pustila som hudbu, ani teraz poriadne neviem čo hralo.

Jelena prevzala iniciatívu, chytila ma za ruky a postavila ma. „Zatancujeme si," ťahala ma za sedačku, kde bolo viac miesta. Mne sa už trochu krútila hlava a dúfala som, že mi nebude zle.

„Ten fernet možno nebol taký dobrý nápad."

„Ale kdeže," zasmiala sa a vrtela bokmi. Točili sme sa, tancovali, smiali a ja už som nemala síl.

„Musím si už sadnúť. Bože. Zničíš ma," vyala som svoj džús a odpila si.

Sadla si vedľa mňa. „Neboj, dám na teba pozor," oprela sa mi o rameno a zavrela oči. „Už som unavená."

„Môžeš tu prespať," navrhla som.

„Nie, musím ísť domov...," strhla sa a posadila. „Ale veď nemôžem. Som opitá."

„Vidíš," prikyvovala som. „Prespíš tu."

„Ale otec ma zabije," zasmiala sa. „Bože, ja som opitá."

„Hej, si," usmievala som sa.

Teegan, to ti si ma opila," ukazovala na mňa prstom, ale s úsmevom. „Som prvý raz opitá," znova sa zasmiala.

„To už sme počuli. Ach, dievča. Dáš si niečo na jedenie?" vstala som a išla do kuchyne. „Dnes varila Vivien, tak neviem či je to dobré," otvorila som chladničku. „Máme len rezne so zemiakmi. Aj šalát tu je," hovorila som jej, ale neodpovedala. Pozrela som sa do obývačky. Jelena zvalená na sedačke už spala.

„Dnes už nič," vzdychla som si, vzala deku a prikryla ju. Išla som ešte napustiť pohár vody a dala jej ho na stôl. Ráno prvýkrát zažije opicu, čo nie je nič príjemné. Dala som jej pusu na líce, zaželala dobrú noc a išla si tiež ľahnúť.

____________________________________

Ak sa ti Kúzelník (skrátený názov) páči, prečítaj si aj nový príbeh 25 písmen, ktorého prvú kapitolu zverejním už zajtra :) 

Vaša Saith :)