Keďže idem na Grape (top festival v Piešťanoch), tak zverejňujem ďalšiu kapitolu :) Možno sa tam s niekým vidím, ani o tom nebudem vedieť :D Ak tam ideš, daj hviezdičku/komentuj <3

"Nemôžem za to, že som do teba narazila, nedala si mi prednosť v jazde," kráčala vedľa mňa.

"Ja som bola hlavnej, mala si tam zastaviť. Ako vidím pravdepodobne si podplatila niekoho, aby ti ten vodičák dal."

"Nie, stačilo tam prísť s otcovými gorilami a bolo. Na čo by som si na niečo také míňala peniaze?" odfrkla si s úsmevom.

Pozerala som sa na ňu a neverila, že sa s ňou prechádzam po nočnom mestečku a rozprávame sa. "Nevedela som, že do mesta prišla ruská mafia."

"Je mi ľúto, že vám neprišlo oznámenie o našom príchode. Nabudúce k vám prídeme osobne aj s celou gardou, dobre?"

"Stále to môžeš napraviť," nepriamo som ju pozvala k sebe. Aj keď som si povedala, že sa nijako nebudem snažiť, vyletelo mi to z úst, ani som nevedela ako.

"Takže teraz ideme k tebe?"

"Môj dom je vlastne opačným smerom," ukázala som za seba, "len som mala chuť sa trochu prejsť."

"Samozrejme. Každý sa prechádza o desiatej večer sám," hovorila ironicky.

"Nie som sama," povedala som jednoducho a pozrela sa na ňu. Stále neubudlo z jej krásy, skôr naopak, vo svetle lámp vyzerala úžasne. Pár sekúnd sme boli ticho až napokon prehovorila ona.

"Asi by som sa ti mala ospravedlniť za dnešok."

"To by si mohla," pripustila som.

"Som teraz trochu na nervy z neho, stále ma prenasleduje a vážne ma to vie nasrať," vzdychla si. "No, a potom som hnusná na každého aj keď nechcem."

"V poriadku. Ale stále si sa mi neospravedlnila," podpichovala som ju.

"Prepáč mi, že som na teba tak vyštartovala," ospravedlnila sa, "stačí?"

"Nič viac som nepotrebovala vedieť. Takže ty bývaš niekde tu?" vyzvedala som.

"Nie, bývam na východe, čiže tiež idem opačným smerom."

"Prečo ideš tadeto?" zaujímala som sa.

"Lebo idem s tebou, aby si nevyzerala ako šialenec, ktorý sa sám po noci prechádza o štvrť na jedenásť po meste."

"To je od teba veľmi milé."

"Ja viem!" hovorila nadšene. "Ja som strašne milý človek."

"To mi bolo hneď jasné, že len tak nie si k niekomu hnusná. Ako by som si také niečo mohla myslieť?" hovorila som ako moja kamoška Irónia. "Ale už by sme sa mali aj otočiť, ak chceme prísť domov ešte dnes."

"To by sme mali," otočili sme sa späť, "lebo zajtra mám rannú a musím ešte prepočítať tie kopy peňazí čo teraz dostal otec za ten heroín."

"Nebojíš sa, že som tajný agent a mohla by som ťa teraz zatknúť?"

"Tak ma zatknite," nastavila mi ruky na putá, ktoré som nemala - aspoň nie pri sebe.

"Ešte nemám dôkazy, musím to celé prešetriť, ale dávaj si pozor čo mi odteraz povieš," hrala som svoju rolu.

"Dôkazy sú u nás v dome, ak by si chcela," teraz ma ona nepriamo pozvala k nej. Znamená to niečo? Och!

"Budem si to pamätať," prikývla som.

"Vieš kde ma nájdeš, ak by si niečo potrebovala," žmurkla na mňa. Vedieť, že je lesba, tak ju už pobozkám, ale tentoraz som chcela byť opatrnejšia a hlavne si tak nepokaziť možno budúce priateľstvo. Prehltla som hrču v krku a ďalej sa snažil pôsobiť v pohode.

"Prečo tam vlastne robíš, keď máte toľko peňazí?" pokračovala som v našom federálno-mafiánskom príbehu.

Zasmiala sa.

"To vieš, musím mať nejaký krytie. Aj ty ho určite máš, nie? Čo vlastne robíš?"

"Chodím do školy, ale len tak naoko. Sledujem tam dílerov a tak. Vidím, že tento rok budem mať asi viac práce, keďže ste sem prišli vy. Ale za to budem mať špióna priamo v zdroji toho všetkého."

"Tým myslíš mňa?" prekvapene sa spýtala.

"Samozrejme, nakoniec budeš na mojej strane," presvedčivo som hovorila. V duchu som si nebola taká istá, či by som ju vedela preniesť na druhý breh. S Amy to bolo jednoduché, pretože bola mladá a naivná, ale s vodičkou nákupného vozíka by to asi bolo omnoho ťažšie.

"Taká dobrá v tom určite nie si."

"By si sa čudovala, aké finty ja poznám, som predsa vycvičená tajná agentka."

"Ty zase nevieš ako silno viem odolávať."

Začínala som mať pochybnosti či sa ešte stále bavíme v rovine federálno-mafiánskeho príbehu alebo len ja som nejaká paranoická a mám veľkú predstavivosť.

"Uvidíme," povedala som svoju múdrosť a zatiaľ čo sme sa rozprávali, prešli sme popri Ríši Delta a teraz som už išla správnym smerom domov.

"Prečo si dnes vlastne bola v Ríši Delta?" kývla k nej bradou.

"Mám to tam rada. Keď som bola malá, tak som tam pravidelne chodila a v poslednom čase tam chodím znova tak často."

"Nikdy som si nemyslela, že niekto normálny tam môže chodiť. Ale teraz vidím, že som sa asi mýlila."

Pousmiala som sa: "Myslíš, že som normálna?"

"Vyzerá to, že áno."

"Vieš, každý sa zdá normálny, až kým ho nespoznáš," vypustila som ďalšiu zo svojich múdrostí.

"To si zapamätám a keď ťa spoznám, dám ti vedieť."

Vyrazila mi dych.

"Ty ma chceš spoznať?" neveriacky som sa na ňu pozerala. Potom sa zastavila a hľadela na mňa.

"Každý kto má rád zelené jablká a pustí sa do môjho bývalého stojí za to ho spoznať," mykla plecom a pokračovali sme v ceste.

"Na križovatke sa už rozlúčime, musím na východ."

"Ja budem teda ďalej pokračovať na juh."

"Severus ja však najlepší."

"Severus je neprekonateľný, či už ako svetová strana alebo postava."

"After all this time, Severus?" spýtala sa hrubým hlasom napodobňujúc Dumbledora.

"Always," šepla som, svojím hlasom.

"Lepšie než Twilight, čo?" zasmiala sa a zastavila. "Tak sme tu," pozerala na ulicu smerujúcu na východ.

"Som rada, že si mi robila spoločnosť," ďakovala som, "samozrejme, preto, aby som nevyzerala ako šialenec..."

"...čo sa potuluje mestom, teraz už o jedenástej v noci," dokončila.

"Dobrú noc," povedala som. Mala som chuť ju pobozkať a nepustiť, no namiesto toho som tam len stála a civela na ňu. Do krku sa mi znova vrátila hrča - bol to zvláštny pocit, znova ju tam po rokoch cítiť.

"Aj tebe," povedala mi a chystala sa na odchod, no v tom sa otočila. "Ako sa vlastne voláš?"

"Teegan," odpovedala som jej. "Lacroix.

"Jelena," podávala mi ruku. "Savchenko."

Usmiali sme sa na seba a potom pomaly odišli domov. Ešte som sa za ňou obzrela ako si vykračuje, ale ona očividne nemala potrebu sa otočiť za mnou, tak som kráčala ďalej.

Prišla som domov, kde na mňa čakala Vivian.

"Kde si bola, preboha?" spytovala sa, len čo som otvorila dvere.

"Vonku?" snažila som sa vyzerať, že sa nič nestalo, lebo ešte stále som bola v euforickom stave.

"To mi je jasné, ale čo si robila? Už aj ja som doma a to som mala dlhý rozhovor s Madd o chalanoch."

'Asi nebol taký dlhý ako môj,' pomyslela som si a odpovedala jej na otázku: "Prechádzala som sa, čo iné? Potrebovala som čerstvý vzduch."

"Ó, áno. Tu je tak veľa čerstvého vzduchu!"

"Čo ti je?" spýtala som sa, lebo aj na jej vkus dosť vyšilovala.

"Bála som sa o teba," povedala pokojnejšie, no potom znova pokračovala: "A ani som sa ti nemohla dovolať!"

"Hej, mobil som nechala doma, lebo som bola s tebou a keby ma niekto potreboval, tak to počká aj do večera."

"Zistila som," mávala mi mojím mobilom. "Veď to, že si si ho nechala doma. A ja som myslela, že ťa cestou niekto stiahol do kríkov alebo čo!"

"Vivian," usmiala som sa. "Som v poriadku, dobre? Myslela som, že u nej budeš dlhšie a nebudem musieť zažívať takúto scénu."

"Jasne, jasne. Nabudúce si ber mobil zo sebou aj keby si išla vyniesť smeti," povedala. "Prosím."

"Samozrejme, mami," usmiala som sa na ňu a ona mi úsmev konečne opätovala.

"Tak, kde si bola?" spýtala sa ma už svojím vypočúvacím štýlom.

"Ako som povedala, prechádzať sa," znova som jej musela zopakovať len polovičnú pravdu a išla po schodoch hore.

"Nikto normálny sa nechodí len tak prechádzať, možno tak šialenec," skonštatovala moje správanie a musela som usúdiť, že Jelena mala asi pravdu s tým šialencom a prechádzaním sa večer vonku.

"Ešte si neprišla na to, že nie som normálna?" spýtala sa jej a opierala sa o kľučku dverí.

"Nie, asi ťa tak dobre nepoznám ako som si myslela. Veď...ani nie pred mesiacom som ešte nevedela, že sa ti páčia baby."

"No vidíš," povedala som a otvárala dvere na izbe, "opäť ma o niečo lepšie poznáš."