Zverejňujem to závrtanou rýchlosťou. Tých 41 kapitol tu bude raz-dva :D Ale od ďalšej to začne byť zaujímavé :)

Ráno ma zobudila Vivian. Normálne by som jej povedala, že mám teraz hlavný dôvod ju zabiť alebo niečo podobné, no teraz som nemohla.

Držala v rukách tácku s plnom jedla a smutne sa na mňa usmievala.

"Mala by som ti začať oplácať včerajšok."

"Ty nie si tá osoba, ktorá by mala niečo oplácať," povedala som jej a zobrala si hrnček s kakaom, zatiaľ čo si Vivian sadla na druhý koniec postele.

"Viem," sklonila hlavu, "ale trápi ma to. Mám pocit, že...keby sme prišli neskôr alebo by som ho nepustila hore..."

"Vivian," oslovila som ju, aby sa na mňa pozrela, "nie je to tvoja vina ani nikoho z nás, dobre? Je to vina jeho rodičov, priateľov alebo celej spoločnosti, že mu neukázali, že toto je normálne."

"Teraz na týždeň odišiel do tej Brazílie. Chcela som sa s ním ešte porozprávať," vzdychla si, "ale nemalo to cenu."

"O týždeň vychladne a možno aj na to zabudne. Ak by sa s ním mal niekto porozprávať tak som to ja."

Pozrela na mňa vystrašením pohľadom.

"Nemyslím si, že mi znova niečo spraví. Nebudem sa s ním rozprávať zatiaľ čo budem mať niekoho v posteli a budem krátko po sexe," upokojovala som ju. "Neboj sa," usmiala som sa a dala si toasty čo mi pripravila.

"Chutia ti?" zmenila tému.

"Sú vynikajúce," pochvaľovala som si. Vážne boli skvelé, ešte stále teplé a bolo počuť ako chrumkajú.

"Som rada, aj ti to dlžím za všetko čo si pre mňa spravila," opäť mala slzy v očiach. "Mám ťa rada, vážne."

"Vivian," dala som nabok tácku a objala ju. "Aj ja ťa mám rada. Nič si z toho prosím ťa nerob. Vážne. Mohlo byť aj horšie. Prestaň na to myslieť a znova sa usmievaj," povzbudzovala som ju.

Trochu sa pousmiala.

"Dnes robím aj obed a večer ťa pozývam von."

"To vážne?" prekvapila ma. Nepamätám si kedy sa sama ponúkla, že by spravila obed alebo žeby ma niekedy pozvala von.

"Hovorím. Dlžím ti to za všetko. Nie je to nič extra. Chcela som ťa zobrať niekam na výlet, ale neviem čo by si rada."

"Rada by som všeličo, ale to že spravíš obed a pozývaš na večeru je samo o sebe veľká vec."

"Ha-ha," usmievala sa. "Idem si kompletne upratať izbu a potom robiť obed. Keby niečo zavolaj, dnes som niečo ako tvoj sluha."

"Môžem ťa volať Jean /žán/? spýtala som sa s úsmevom. Videla som na nej, že silno mi chce povedať nie.

"Hovor mi ako chceš," povedala nakoniec, "ale neaportujem."

Potom odkráčala do svojej izby. Ja som si pustila nejaké CD s rannými pesničkami, pohodlne si raňajkovala a pohupovala sa v rytme hudby.

"Jean!" kričala som na ňu, keď som mala prázdny tanier.

Vivian otvorila dvere, ale nič nepovedala.

"Už som dojedla," usmievala som sa a podávala jej tácku. "Bolo mi možné dostať aj džús s lentilkami?"

"Zneužívaš to," povedala mi na prahu dverí.

"Ja viem," plne som priznávala svoje činy, zobrala si počítač do postele a zapla ho. Kým sa mi spustil, zobrala som Rubikovu kocku a poskladala si bielu časť, nech je nejaká zmena.

CERVENACIAPOCKA: ako sa má slečna Daisy?

MONALISA: chodí ku mne na lekcie ako sa správne usmievať

CERVENACIAPOCKA: to rada počujem

MONALISA: dlho som nepočula čo robí vlk...

CERVENACIAPOCKA: moje spravodajské služby, nie sú veľmi spoľahlivé ani pravidelné, ale pokúsim sa to napraviť

MONALISA: v to dúfam, lebo si môj obľúbený spravodajca

CERVENACIAPOCKA: vážne? to aby som vyhrala nejakú cenu

MONALISA: mňa! haha

Otvorili sa dvere, cez ktoré prešla Vivian, ktorá ešte stále mala na sebe pyžamo: "Páči sa," podávala mi džús.

"A čo...?"

"...lentilky nemáme. Neviem kam sa podeli, lebo na tvoju žiadosť sme mali plno zásob, tak ich asi zobral duch," vysvetľovala mi skôr ako som sa stihla niečo spýtať.

"Mohol nechať aspoň lístoček s odkazom alebo peniaze."

"To mohol. Aj tak, obed bude o hodinu. Ak to stihnem," bola na odchode, ale počula som ju asi mrmle: "Ten recept je nejaký divný, hovorili...."

Usmiala som sa, že sa možno konečne naučí variť.

A možno nie, vôbec nie.

Radšej som pokračovala v jednej zo svojich obľúbených činností.

CERVENACIAPOCKA: to neznie zle

MONALISA: ale podmienka je, aby tvoje spravodajské služby boli viac pravidelnejšie

CERVENACIAPOCKA: už sme sa dostali k podmienkam? s tým, ale nemôžem súhlasiť, lebo spravodajské služby závisia od rôznych veličín ako od psychického stavu môjho Ja, zdravotného stavu môjho organizmu a ďalších vedľajších okolností, ktoré nemôžem ovplyvniť

MONALISA: to bude problém, pretože výherná cena závisí práve od týchto mojich podmienok, ale myslím, že najlepšie bude, ak si dohodneme osobné stretnutie a všetko prekonzultujeme pri...večeri?

CERVENACIAPOCKA: večera bude fajn, no práve dnes ma pozval vlk, aby odčinil skutočnosti, ktoré mi spôsobil v minulosti

MONALISA: aké skutočnosti?

CERVENACIAPOCKA: len také maličkosti ako pravidelné stravovanie (ako by som bola závodná jedáleň), premena na bútľavú vŕbu, zavedie škôlky a v neposlednom rade mi raz stratil usb, ktoré malo nevyčísliteľnú osobnú hodnotu

MONALISA: v tomto prípade ho odsudzujem na mesačné pozývanie večere a premenenie na vešiak pri tvojich nákupoch

CERVENACIAPOCKA: ale jedna večera patrí tebe

MONALISA: neboj sa, na to nezabúdam

CERVENACIAPOCKA: idem mu asi pomôcť s obedom, pretože nemám v pláne vidieť u nás hasičov ani záchranku

"Čo tu robíš?" pýtala sa Vivian, keď som prišla do kuchyne.

"Prišla som ti pomôcť," hovorila som.

"Och, vďaka!" objala ma. "Neviem či zemiaky...no, už by asi mali byť."

"Pozriem sa na ne," odpovedala som a vidličkou som ich skúšala, zatiaľ čo Vivian krájala kuracie prsia. "Už budú super," oznámila som jej a zobrala si utierku.

Vivian mi z nejakého nepochopiteľného dôvodu podávala sitko.

"Prepáč, ale ja si ho nedám na hlavu, neverím v Lietajúce špagetové monštrum."

"Čože? To máš na zemiaky."

"To je taká viera...," začala som, ale usúdila som, že 'čože' bola len rečnícka otázka a vôbec ju to nezaujíma. Zobrala som si od nej sitko a položila ho vedľa. "Zemiaky sa necedia, na to ti stačí pokrývka."

"Ale aj sitko by nebolo zlé," obraňovala svoje činy.

"To nie, možno s tým spravíš revolúciu a časom sa budú zemiaky cediť cez sitko," rozmýšľala som.

"Navrhnem to Eddiemu, hneď ako...," zarazila sa, no potom hneď dopovedala, "príde."

Pozrela som sa na ňu. "Môžeme o ňom rozprávať, nie je to nadávka ani nie je pod ochranou FBI či CIA."

"Áno, áno. Máš pravdu," pripustila. "Tak čo teraz?" stála tam s miskou nakrájaného mäsa.

"Neviem, čo si mala v pláne robiť."

Ukázala smerom na stôl, kde ležala kuchárska kniha. "To so syrom."

"Hm, dobrý výber," pochválila som ju, keď som zbadala recept. "Treba nakrájať cibuľu a môžeš začať robiť to mäso, zatiaľ budem robiť omáčku a potom sa to bude robiť spolu. Aj šalát by k tomu bol super. Polievku si nerobila?" vychrlila som na ňu.

"No...," nevedela čo skôr.

"Nakrájaj tú cibuľu," podala som jej ju. Dala som jej radšej iba jeden pokyn a išla spraviť tú syrovú omáčku.

Bolo to príjemný pocit s ňou variť. Jednoducho sme sa rozprávali a pritom sme vytvárali aj niečo, čo prospeje obom.

O hodinu sme už všetko mali pripravené a mohli sme sa pustiť do jedla, ktoré sa nám vážne skvele podarilo. Možno preto, že keď ho robia dvaja, je v ňom viac lásky. Potom Vivian, ako správny sluha, mala na starosti riady a ja som pokojne mohla odísť do izby.