,,Videla si ocka? Však bol s tebou?" Sofia sa na mňa s nádejou pozrie, no ja iba pokrútim hlavou. Pre istotu nakukne von z dverí v nádeji, že ho tam uvidí.
,,Prečo? Nie je tu?"
,,Nie..."
,,Však to je normálne, keď je horár. Vždy chodí neskoro domov."
Sofia si iba zakusne do spodnej pery a neodpovedá. Potom si to uvedomím. Ocko včera ráno odišiel s kamarátom Samom do hôr na obhliadku. Chodia takto raz za pol roka, no ešte nikdy sa nestalo, že by sa celý deň nevrátili. Pôvodne mali prísť včera večer, a ja v zámienke že dojdu až po tom čo zaspím som si išla ľahnúť. Ráno som si nevšimla že tu nie je, myslela som si že znova vyrazili. Vystrašene sa pozriem na Sofiu. Obe vieme, že otec pozná tunajšie Alpy ako vlastné boty a zablúdiť nemohol.
V tom z kuchyne vybehne Mathew a zalomcuje so mnou.
,,Videla si ocka? Tak videla?!" Celý červený v tvári na mňa pozerá a pevne ma zviera za ramená. Pomaly pokrútim hlavou a rýchlo premýšľam. Je možné že sa iba zdržali a prídu dnes večer. V tom si uvedomím že je to veľmi nepravdepodobné. Spať v lese nemohli, nebrali si zo sebou stany ani inú výbavu. Sú preč už dva dni a nikto ich za ten čas nevidel.
,,Decká, poďte si sadnúť do kuchyne a nerobte unáhlené závery." Z kuchyne prikrivká navonok pokojná starká, no ja viem že vo vnútri sa tiež veľmi bojí. Ocko je posledný kto jej ostal. Dedko zomrel ešte skôr ako sme sa narodili.
Iba prikývneme a ideme si sadnúť za stôl do kuchyne.
,,Takže, nikto z vás ho nevidel odkedy so Samom odišiel?" Starká si nás prezerá akoby dúfala že jeden z nás zrazu vyhŕkne, že vie kde je. My iba mlčky krútime hlavou. V hlave sa mi víri tisíce myšlienok. Neviem si predstaviť, že by sa mu niečo stalo.
,,V tom prípade nám neostáva nič iné ako zavolať políciu," pošepká starká so zrakom upretým na stôl. Vydesene na ňu pozrieme. Nikdy sme volať políciu nemuseli.
,,Nepočkáme aspoň do večera? Určite sa len zdržali, a vrátia sa," s nádejou v hlase sa opýta Mathew. Starká na neho iba neisto pozrie a nakoniec prikývne. Vidím na nej, že dúfa v to isté.

Prešlo už niekoľko hodín a vonku sa začalo stmievať. Nervózne chodíme po dome v nádeji, že sa otvoria vchodové dvere a dnu vojde ocko. Viem si to živo predstaviť. Vyobjímame ho a opýtame sa ho, kde sa tak dlho túlal. On sa iba zasmeje na otázke a ďalej nás objíma. Žiaľ, nie všetko ide podľa predstáv. Čakáme do večera, no o siedmej starká zahlási.
,,Už musíme." Iba na ňu smutne pozrieme a prikývneme. Mathew vyťuká číslo polície na telefóne a čaká. Ja nezvládnem čakať v tak dusnej atmosfére a vybehnem von. Bežím a zastanem až pri stajniach. Vykročím hore kopcom a otvorím ohradu. Začujem veselé zaerdžanie a po dlhom čase sa usmejem. Lord ku mne šťastne prikluše a začne mi obrovskou hlavou šťuchať do pleca. Smutne sa na neho usmejem a pritúlim si ho. Jeho veľké horúce telo ma príjemne hreje v tomto chladnom večeri. Sadnem si na trávu a zahľadím sa do ďiaľky. Vidím rozsiahle vysoké Alpy s bielymi štítmami. Niekde v tej ďiaľke je ocko a možno potrebuje pomoc. A ja tu len nečinne sedím a nič nerobím. Potrasiem hlavou. Nemôžem za to. Túto prácu má na starosť polícia a nie ja. No stále ma hryzie zlý pocit. Postavím sa a oprášim si nohavice. Pohladím Lorda po čele a vykročím dole kopcom k bránke. Lord mi vykračuje po celý čas pri boku. Pri bránke mu kývnem na pozdrav a rozbehnem sa, no nie domov. Ešte nemám odvahu sa tam vrátiť. Pri malom pramienku na kraji lesa si sadnem na veľkú skalu. Zahľadím sa na zapadajúce slnko a potom na malý hrobček pri skale.
,,Kiežby si tu bola, mami," zašepkám a snažím sa potlačiť slzy. Teraz nie je čas na plač, pomyslím si a utriem si tvár rukou. Zoskočím zo skaly a rozbehnem sa do kopca, cez lúku až k našemu domčeku.
Zarazene zastanem. Pred naším domom parkuje terénne policajné auto. Opatrne odomknem dvere. Naraz na mňa pozrie šesť párov očí.