Martin sa pomaly preberal. Otvoril oči a len sťažka vnímal veci okolo seba. Pomaly sa mu vracali zmysly, pomaly si začal uvedomovať, že niečo nie je v poriadku.

V ruke mal zavedenú infúziu. Ležal na posteli, ale nezdalo sa mu, že je to jeho posteľ. Stena, ktorá bola oproti nemu vyzerala akosi inak. Niečo naozaj nebolo v poriadku.

Pokúsil sa otočiť hlavu nabok. Zaostril zrak a uvidel mamu, ako sedí vedľa jeho postele. Usmieva sa a po líci jej tečie slza. A vedľa nej je otec. Aj on sa usmieva.

"Mami? Oci?", prehovoril Martin slabým, zachrípnutým hlasom.

Mama vzlykla, no od šťastia. "Áno, Maťko. Sme tu pri tebe."

"Kde... kde to som?"

"Si v nemocnici. Na jednotke intenzívnej starostlivosti," povedal mu otec, na ktorom bolo takisto vidieť, že je rád, keď vidí syna reagovať na okolie.

Martinovi pomaly začalo všetko dochádzať. Uprel oči do stropu a vtedy mu všetko došlo. Jeho priateľ Samko zomrel na rakovinu. Mal pohreb a Martin chcel zomrieť na jeho hrobe. Počkať... prečo som teda nezomrel? Prečo som tu v tejto nemocničnej izbe? Martinovi sa nahrnuli do očí slzy.

"Prečo som tu? Bol som predsa na cintoríne a tam som chcel aj ostať," Martinova reč už bola súvislejšia.

"Povedali nám, že sanitku ti zavolali hrobári. Zaspal si totiž na Samkovom hrobe," povedal otec.

"Lenže ja som tam chcel zomrieť! Prečo ste ma nenechali?", zvolal Martin.

Mama začala plakať a otec sa zamračil.

"Takto nehovor, Martin. Nechceme o teba prísť. To, čo sa stalo Samkovi, je hrozné a oboch nás to veľmi zarmútilo. No keby sme prišli ešte aj o teba... na to nechcem ani len pomyslieť."

Martin pozrel na mamu, ktorá sa snažila premôcť a neplakať. Po líci mu stiekla slza.

"Lenže ja už nemám vôľu, oci. Nechcem žiť bez Samka. Bol mi všetkým. Miloval som ho tak, že sa na to nedajú nájsť slová. A teraz je preč, a ja som tu sám, a..."

"Nie si tu sám, Martin. Sme tu my. My a celá naša rodina. Aj Samkova rodina. Oni tiež Samka milovali, takisto ako ty. No život ide ďalej a my sa musíme z toho spamätať a znova žiť," otec sa snažil Martina povzbudiť.

"Lenže ja som si plánoval život so Samkom. Celý môj svet sa točil len okolo neho. Chceli sme všetko robiť spolu. Žiť spolu. Vidieť spolu svet...," Martinovi sa zlomil hlas a rozplakal sa.

Do izby vošla zdravotná sestra. Videla, že Martin sa už prebral, ale jeho stav nie je o nič lepší. Otec vstal zo stoličky a mama urobila to isté.

"Prosím vás, ako sa mu dá pomôcť? Je stále v takom istom stave, ako bol predtým. Čo sa dá urobiť?", opýtal sa otec.

"Podám mu lieky na upokojenie. Konzultovala som jeho stav s primárom a povedal, že vybaví, aby za ním dochádzal psychoterapeut a pomohol mu vyrovnať sa s tým, čo sa stalo," povedala a pripravovala si lieky.

"To by mohlo pomôcť. Ale bude to veľmi ťažké," povedal otec.

"Pokiaľ mám dobré informácie, primár sa chystá osloviť psychoterapeuta, ktorý sa špecializuje práve na takéto prípady."

"Kedy by mohol začať s terapiou?", opýtala sa mama.

"To vám, žiaľ, ešte neviem povedať. Ale verím, že to bude už čoskoro."

"Treba veriť. Toto je veľmi ťažké obdobie. No musíme to zvládnuť," povedal otec.