Dalo sa to prirovnať k zázraku. Pred štyrmi mesiacmi chcel Martin ostať na cintoríne a zomrieť na Samkovom hrobe. Jediné, čo si želal, bolo znovu sa stretnúť so svojím milovaným priateľom a byť s ním až naveky. Dnes už také myšlienky nemal. Samko Martinovi stále chýbal. A stále mu bolo za ním smutno. Ale chcel žiť. Našiel totiž človeka, pre ktorého stálo za to žiť.

So psychoterapeutom Marošom chodil Martin už mesiac. Výborne si rozumeli, mali spoločný zmysel pre humor a radi chodili na výlety. Maroš robil všetko pre to, aby Martina už nikdy neprepadli myšlienky na smrť. A Martin na ňu ani nemyslel.

O Samkovi ale dokázal hovoriť už bez toho, aby sa pri tom rozplakal. Spomínal na všetko krásne, čo spolu zažili. Rozprával o ňom aj Marošovi a robil tak s úsmevom na perách.

-----------------------

Dnes prišiel Martin ku Marošovi s kyticou kvetov. Keď Maroš otvoril, usmial sa.

"Veď toľko kvetov nemajú snáď ani v kvetinárstve. Čím som si to zaslúžil?"

"Že sa vôbec pýtaš. Zachrániš mi život a pýtaš sa, čím si si zaslúžil kyticu? Ale aj keby si mi nepomohol, aj tak by som ti doniesol kvety, pretože ťa ľúbim," povedal Martin a podal mu kvety.

Maroš si ich zobral a pozval Martina do bytu. "Ty blázonko, ty si robíš takéto starosti?"

"Aké starosti? To pre mňa nie je starosť, že svojmu milovanému mužovi donesiem kvety. A ako som povedal - tá kytica je moja vďaka za to, že si ma vrátil naspäť do života. Že sa vďaka tebe môžem zase smiať a tešiť sa na každý deň. Vďaka tebe už nechcem zomrieť na Samkovom hrobe. Chcem žiť a chcem žiť s tebou, Maroš. Pretože ťa milujem," povedal Martin.

Maroš sa začervenal. "Rado sa stalo. Ale aj ty máš na svojom uzdravení podiel. Nakoniec u teba zvíťazila túžba po živote. A ja som rád, pretože aj ja ťa milujem," povedal Maroš a pobozkal Martina.

"Sľúbil som Samkovým rodičom, že sa z toho dostanem a budem žiť ďalej. Som si istý, že aj Samko by to chcel. On bol plný života, plný energie. Ešte aj keď bol chorý, tak bojoval. Budem žiť a navždy ho budem mať v srdci. A dúfam, že s tebou budem navždy," žmurkol Martin na Maroša.

"Nič nám v tom nebráni," povedal Maroš.

---------------------------------------

Martin sa rozhodol žiť svoj život naplno. Spolu s Babu sa prihlásil ako dobrovoľník na Deň narcisov a pomáhal zbierať finančné príspevky na boj s rakovinou. Okrem toho chodil na detské onkologické oddelenie a deťom s rakovinou sa snažil vyčariť úsmev na tvári. Aj pri tom mu pomáhala Babu, ktorá bola šťastná, že je Martin znovu plný života.

Veľkú radosť mali aj Martinovi a Samkovi rodičia, ktorých Samkova smrť ešte viac zblížila. Navzájom si pomáhali, boli si oporou a spoločne to najťažšie obdobie prekonali.

Na Samkov hrob chodil Martin pravidelne. Vždy mu zapálil sviečku a doniesol mu kvety. Spomínal naňho vždy s láskou a nehou. A s Marošom bol šťastný. Myslel si, že bez Samka to nepôjde. Ale išlo. V mysli si postavil most cez rieku Styx a po ňom pravidelne chodil Samka navštevovať. Pretože v predstavách je možné všetko.

-----------------------
Tak, a je to. Toto je posledná kapitola tohto príbehu. Ďakujem veľmi pekne Vám všetkým za to, že ste príbeh čítali. Dúfam, že sa Vám aspoň trochu páčil. Vážim si všetku podporu, ktorú ste mu prejavovali.

Ale ako sa hovorí, niečo sa končí a niečo sa začína. Snáď už onedlho začnem písať nový príbeh, ktorý sa mi rodí v hlave.

Ešte raz ďakujem za všetko.
Opatrujte sa.
Váš JurajNewt.