Keď Martin prišiel z nemocnice domov, tak skoro celý deň preplakal. Plakali aj jeho rodičia, pretože Samka mali radi. Zomrieť vo veku 17 rokov je mimoriadne kruté.

Martin neprijímal potravu. Rodičia sa ho snažili presvedčiť, aby sa najedol, no on všetko odmietol. Večer si ľahol do postele a plakal. Napokon od vyčerpania zaspal.

-----------------------

Samkov pohreb bol o päť dní. Martin tie dni strávil v apatii. Nerozprával, jedol len minimálne a nechodil ani do školy.

V dome smútku mal príhovor kňaz. Samko síce bol pokrstený, ale do kostola zopár rokov nechodil. Martin usúdil, že by Samko nebol zrovna nadšený, že na jeho pohrebe reční kňaz, no bolo to želanie jeho rodičov. Nič z obradu však nevnímal. Po tom, čo Samkovej rodine vyjadril úprimnú sústrasť, sedel v lavici a smutne hľadel do zeme. Vyzeralo to, že už vyplakal všetky slzy.

Nastal čas presunúť sa k miestu Samkovho posledného odpočinku. Martin kráčal hneď za rakvou, no nohy ho ledva niesli. Za päť dní jedol minimálne, hlad však necítil. Iba obrovské prázdno a smútok.

Keď prišli k vykopanej jame, počkalo sa, kým sa všetci zhromaždia, a za kňazových slov začali spúšťať rakvu do hrobu. Až vtedy Martin precitol a uvedomil si, čo sa deje.

"Počkajte, stojte!", skríkol zrazu. "Tam vnútri je Samko a musí sa dostať von! Pustite ho odtiaľ!" Martin bol bez seba, všetky potláčané slzy sa vyhrnuli von. Nepomohlo ani utíšovanie Martinových rodičov. Martin padol na kolená a díval sa na stále sa spúšťajúcu rakvu.

"Nie! NIEEE! Samko! Vráť sa ku mne! Prosím! PROSÍM!!! Prosím, vráťte mi ho!" kričal Martin hystericky a zadúšal sa slzami. Akékoľvek pokusy o utíšenie odbíjal. Zabáral ruky do hliny a plakal, ako ešte nikdy.

Ostatní plakali tiež a začali hádzať hrudky hliny na rakvu, ktorá už ležala v hrobe. Hrobári lopatami zakrývali rakvu hlinou.

Martinovmu otcovi sa podarilo odtiahnuť syna z dosahu hrobárov, aby mohli vykonať prácu. Martin stále kľačal na kolenách a medzi vzlykmi volal Samkove meno.

Trhalo to srdce, no bolo sa treba pobrať. Martinovi chceli pomôcť vstať, no on sa bránil. "Nie! Chcem ostať tu! Chcem ostať so Samkom!"

Ostal pri ňom len kňaz. "Martin, poď. Už je v Božích rukách," povedal mu láskavo. Martin pozrel naňho, oči zaliate slzami. "Ale ja ho chcem v mojich rukách! Povedzte Bohu, nech mi ho vráti!"

"Žiaľ, Martin, bola to Božia vôľa. Pán Boh to tak chcel a proti tomu sa nedá robiť nič. Poď, Martin. Bude kar," kňaz sa snažil pomôcť Martinovi na nohy. Ten ho odbil.

"Nechajte ma! Budem tu! Chcem tu zomrieť a byť so Samkom. Odíďte!", vykríkol a nanovo sa rozplakal. Kňaz videl, že Martin to myslí vážne, tak sa dal na odchod. Všetko zobďaleč sledovali aj hrobári, ktorí sa neodvážili Martina poslať preč. Ten sa pritúlil ku hrobu, ktorý bol obsypaný kvetmi a neprestával plakať. Chlapi sa zhodli, že nič také ešte nevideli.

Martin si urobil na hrobe miesto a schúlil sa tam v polohe plodu. Ešte stále plakal, no cítil vyčerpanie. Bolo mu to však jedno. Nechcel nič iné, len zomrieť na Samkovom hrobe a stretnúť sa s ním v nebi.

-------------------------
Ahojte, zasa nový príbeh, tentoraz oveľa vážnejší. Dúfam, že sa Vám aj tak bude páčiť a podporíte ho voteom, či komentom. Váš JurajNewt.