Maroš prežíval veľkú dilemu. Cítil, že Martin je preňho viac ako klient. Cítil k nemu to, čo kedysi cítil k Filipovi. A práve v tom bol ten problém. Ako psychoterapeut si to nemohol dovoliť. Psychoterapeut je tu predovšetkým pre klienta a svoje osobné city musí vedieť zvládnuť. No to išlo veľmi ťažko. Maroš bojoval sám so sebou. Rozmýšľal, čo urobiť ďalej...

Rozhodol sa navštíviť svojho bývalého profesora, s ktorým bol v kontakte aj po ukončení štúdia. Profesor Belák sa s Marošom stretol v čajovni, kde sa posadili do odľahlého kúta.

"Tak hovor, Maroš, čo máš také naliehavé?", vyzval ho profesor.

"Sotva som ukončil štúdium, už mám problém," začal Maroš.

"Nevieš si rady s nejakým prípadom?", tipoval profesor.

"To ani nie. Prípad ide celkom dobre, hoci som urobil niečo, čo psychoterapeuti nerobia. No mám jeden väčší problém. Ide o sedemnásťročného chlapca, ktorému zomrel jeho priateľ na rakovinu. Tento chlapec, volá sa Martin, bol odhodlaný po pohrebe ostať na cintoríne a zomrieť na hrobe svojho chlapca. Počas toho, ako zaspal, ho previezli do nemocnice a neskôr kontaktovali mňa," rozhovoril sa Maroš.

"Začal som terapie a urobil som s chlapcom pokrok. Na začiatku spolupracoval veľmi málo, často plakal, no aj pod vplyvom rodiny a priateľov sa spamätal, a jeho stav sa dá považovať za dobrý. No môj problém je ten, že za tú dobu som ho prestal vnímať ako klienta. Cítim k nemu oveľa viac, no nechcem mu uškodiť tým, že by som s ním začal milostný pomer. Prosím vás, čo môžem v tejto situácii robiť?"

Profesor sa zamyslel. Vedel o Marošovi, že je gay, Maroš sa mu s tým priznal ešte počas štúdia. Odpil si z čaju a prehovoril.

"Do zapeklitej situácie si sa dostal, to teda áno. Viackrát som na našich prednáškach hovoril, že psychoterapeut musí vedieť zvládnuť svoje emócie a city, musí konať tak, aby v žiadnom prípade neohrozil psychický stav klienta. Zdá sa, že tebe sa to nedarí, mám pravdu?"

"Zatiaľ sa mi to darí, ale bojím sa, že nepotrvá dlho a v tomto prípade zlyhám, a to nechcem. Nechcem Martinovi ublížiť. Milostný pomer som s ním nezačal, no cítim, že som sa doňho zaľúbil," hovoril Maroš.

"To je trochu silné tvrdenie, že si sa zaľúbil," povedal profesor. "Si si istý, že nejde len o chvíľkové očarenie? Alebo si si istý, že z toho naozaj môže vzniknúť milostný vzťah?"

"Som si istý, že to nie je očarenie. Vysvetlím to. Za ten čas som si Martina obľúbil. Je to veľmi citlivý, bystrý mladý muž. V jeho prípade som urobil výnimku a pokračoval som v terapiách uňho doma, keď ho pustili z nemocnice. Martinov prípad bol veľmi špecifický, preto som urobil túto výnimku. Účel to splnilo, Martinovi som pomohol vrátiť sa naspäť do života a pomáham mu vyrovnať sa s úmrtím milovaného človeka. No aby to nebolo také jednoduché, zaľúbil som sa do neho a tým som sa postavil pred otázku, čo ďalej."

"V tomto prípade je iba jedna možnosť. Ak nechceš Martinovi ublížiť, čo by sa skôr alebo neskôr stalo, je potrebné zveriť ho inému psychoterapeutovi. Jedine tak sa dá z tejto situácie dostať," radil mu profesor.

Maroš sa zamyslel. "Mám dobrého kamaráta, ktorý je tiež psychoterapeut. Navštívim ho a opýtam sa, či by Martina zobral."

"Nič iné ti nezostáva," povedal profesor. "Dlho si študoval, aby si mohol vykonávať túto prácu. Veľa si do štúdia investoval. Preto by bolo veľmi zlé, keby si to všetko pokazil svojím osobným zlyhaním. Poradím ti, aby si lepšie zvládal svoje emócie a aby si mal viac profesionálny prístup ku klientom. Budem ti držať palce."

"Ďakujem vám, pán profesor, veľmi ste mi pomohli. Budem si do budúcnosti dávať pozor," povedal Maroš. S profesorom sa potom ešte dlho rozprával o rôznych veciach, no na duši mu bolo už ľahšie. Treba zariadiť, aby Martin chodil k inému psychoterapeutovi a ja sa s ním budem stretávať naďalej. Ale už len ako priateľ.

---------------------
Ahojte, veľmi, veľmi sa Vám všetkým ospravedlňujem za to, že ste museli čakať na novú kapitolu vyše mesiaca. Totiž, popri tomto príbehu píšem aj príbeh Esencia Lásky a tam mi idú nápady jeden za druhým, kdežto tu som bol v slepej uličke, lámal som si hlavu, ako ďalej. Zdá sa, že som sa dostal na správnu cestu, a to aj vďaka pomoci mojej sesternice, ktorá je psychologička, takže mi so zopár vecami pomohla, za čo jej ďakujem.
   Dúfam, že na novú časť nebudete musieť čakať tak dlho. Chcem si to rozvrhnúť tak, že budem tieto dva príbehy písať striedavo. Budem sa snažiť.
   Mimochodom, veľmi pekne ďakujem za vyše 200 prečítaní, túto peknú hranicu sa podarilo prekonať počas hibernácie tohto príbehu. Mám vás všetkých rád a opatrujte sa. Zo srdca, JurajNewt.