**Túto časť venujem sandra-kucejova**

Odkedy Samko zomrel, Martin ešte nebol pozrieť jeho hrob. Najprv bol v nemocnici, no potom sa na to jednoducho necítil. Lenže vďaka terapiám s Marošom sa cítil lepšie, preto sa rozhodol ísť na cintorín, aby svojmu milovanému priateľovi položil na hrob veniec. Poprosil Maroša, aby ho tam sprevádzal, pretože potreboval mať nejakú oporu. Psychoterapeut súhlasil.

Martin oslovil aj Babu, ktorá takisto ešte nebola od pohrebu na cintoríne. Aj ona súhlasila. Preto na druhý deň, keď skončila škola, Martin absolvoval terapiu s Marošom a potom Maroš odviezol Martina ku Babu, kde ju vyzdvihli.

Obaja nastúpili do Marošovho auta. "Babu, toto je môj psychoterapeut Maroš Belanský. Doktor, toto je moja najlepšia kamarátka Barbora, ale všetci ju voláme Babu," zoznámil ich Martin.

Maroš sa otočil dozadu a usmial sa. "Rád ťa spoznávam, Babu. Martin o tebe často rozpráva."

Babu sa začervenala. "Dúfam, že v dobrom."

"V tom najlepšom," skonštatoval Maroš a naštartoval.

"Pochybovala si niekedy o mne?", zaškeril sa na ňu Martin, ktorý teraz sedel na zadnom sedadle s ňou.

"A vieš, že áno?", odvetila veselo a Martin ju štuchol. Babu mu to vrátila.

Trojica sa zastavila v kvetinárstve, kde predávali aj náhrobné vence. Martin si dal záležať na tom, aby vybral ten najkrajší. Poprosil predavačku, nech na stuhu, ktorá bola na venci, napíše: "Môjmu milovanému Samkovi od Martina." Predavačka to tam napísala, a potom predala veniec aj Babu a k tomu ešte tri kahance. Keď už mali všetko nakúpené, odviezli sa na cintorín.

Čím boli bližšie, tým bol Martin vážnejší. Babu to na ňom spozorovala a zvážnela tiež. Očakávala, že to bude emotívne.

Vystúpili z auta a vošli na cintorín. Martin nevedel presne, kde to je, pamätal si len hmlisto. V deň pohrebu nebol schopný niečo vnímať.

Babu si zhruba pamätala, kde by to mohlo byť. "Spomínam si, že kúsok od Samkovho hrobu bol hrob so sochou modliaceho sa Ježiša. Hľadajme takú sochu," povedala a dali sa do hľadania.

Trochu tam poblúdili, no napokon to predsa len našli.

"Tak tu je to. Tu odpočíva Samko," povedala Babu.

Martin nič nepovedal, pretože sa mu nahrnuli slzy do očí. Na hrobe bolo veľa kvetov a vencov. Kahance so sviečkami boli dohorené. Martin prehltol hrču v hrdle a položil svoj veniec na hrob. Babu ho napodobnila. Potom chytila Martina za ruku.

"Ak chcete, môžem pozapaľovať kahance," ozval sa Maroš. Martin bez slova prikývol.

Maroš si čupol a zapaľoval sviečky v kahancoch. Martin ho pozoroval a dole lícom mu stiekla slza. A za ňou druhá. A tretia. Za chvíľu plakal. Babu ho chytila okolo pása a oprela si hlavu o jeho plece. Tiež mala v očiach slzy.

Hoci Martin čakal, že bude plakať, predsa len dúfal, že sa premôže. No bolo to silnejšie ako on. Maroš sa narovnal a pozrel na plačúceho Martina.

Pozeral sa, ako úmrtie svojho priateľa stále prežíva. Ešte stále to je čerstvé, stále to neprebolelo.

Bude tento chlapec ešte schopný milovať? Dokáže sa preniesť cez stratu tak, ako sa to podarilo mne? Tak veľmi by som si prial, aby sme spolu chodili, aj keď je môj pacient. Vo viacerých veciach mi pripomína Filipa. Je milý, citlivý a inteligentný. Musím urobiť všetko pre to, aby bol zase šťastný, predsavzal si Maroš.

Martin sa trochu spamätal a prestal plakať. Čupol si ku hrobu a potichu povedal: "Nikdy na teba nezabudnem, Sami. Navždy budeš v mojom srdci." Položil ruku na hrob a chvíľu tak ostal. Potom sa postavil a pozrel na Babu a Maroša.

"Ešte stále to bolí. A dlho bude. No snáď som na dobrej ceste. Vďaka vám dvom. Som vám veľmi vďačný, že mi pomáhate a snažíte sa, aby mi bolo lepšie. Sľubujem, že urobím všetko pre to, aby som sa z toho dostal. Aj keď mi Samko strašne chýba, predsa len stojí za to žiť. No viem aj to, že to bude dlhá cesta. Preto vás prosím, aby ste mali trpezlivosť, ak by ma to znova pochytilo... Veď viete, čo," hovoril Martin.

"Maťko, kedykoľvek som tu pre teba. Počítaj so mnou," povedala Babu a stisla mu ruku.

"Som rád, že si to povedal. Pozitívny prístup veľmi pomôže," povedal Maroš.

Martin sa trochu usmial. "Tak zase zajtra, doktor. A ďakujem, že ste nás sprevádzali."

"Rado sa stalo. A ešte niečo. Nerobím to, ale teraz spravím výnimku. Navrhujem, aby sme si potykali. Aj s tebou, Babu, ak chceš."

Obaja súhlasili, a tak si s Marošom podali ruky. Martin mal znovu chuť žiť. Odhodlal sa na to, a chcel v tom vytrvať. Samko mi bude svedkom, povedal si Martin.