Kde bolo, tam bolo, žila jedna morská víla.

Vietor sa jej nevinne hral s dlhými prameňmi vlasov, ktoré mali farbu žiarivých hviezd na nočnej oblohe. Mladá dievčina, stojaca na palube drevenej lode, vítala nový deň so slzami v oceánovo modrých očiach. A akoby aj nie, keď jej jemné zápästia štípali staré hrubé lodné laná a jej srdce zvierala chladná ruka strachu. Netušila, ako sa dostala na palubu pirátskej lode, ktorej meno v jej svete poznalo každé stvorenie a vyhýbalo sa jej na sto míľ. Keres, loď, ku ktorej sa nikdy nechcela ani priblížiť a to z jediného dôvodu, bola to loď smrti. Nikto sa z nej ešte nedostal živý a slobodný zároveň. Dievča vedelo čo si vždy radšej vyberie.

Blížili sa k prístavu, no na tom už dievčaťu nezáležalo, keď piráti zničili jej modrú lastúru. Morská víla bez amuletu už nikdy nebude môcť žiť v mori, pretože tam už nedokáže dýchať. Nebude sa môcť rozprávať s rybkami, pretože už nerozumie ich reči. Už nikdy nebude môcť vytvárať vlny a chodiť po morskej hladine, pretože už nevie ako. Časom by zabudla aj na to kým je a stalo by sa z nej obyčajné ľudské dievča.

Rozhodla sa, ak nemôže žiť v mori tak nebude žiť vôbec. Využije prvú šancu a skočí do mora. Myslela si že už nemá čo stratiť a smrť pre ňu znamenala lepší osud ako hocičo, čo s ňou piráti zamýšľali urobiť. V diaľke videla ostrov, vedela, že ju tam pravdepodobne niekomu predajú na čiernom trhu niekomu kto za ňu zaplatí hotový poklad. Postavila sa na zábradlie a preliezla ho zapierajúc sa o zviazané ruky. Pozrela sa na tyrkysovo modré more a skočila. Počula rev pirátov, ale bolo prineskoro. Jeden hlas spomedzi ostatných počula jasnejšie, kričal jej meno. Mladý pirát Alexandros k nej bol ako jediný milý, nepohadzoval s ňou ako s handrovou bábikou a morská víla ho dokonca považovala za svojho priateľa. Zašepkala mu tiché zbohom a stratila sa v morských hlbinách.

Na rozprávkovom ostrove Santorini, na brehu mora stál grécky mladík, ktorý kŕčovito zvieral sklenenú fľašu so starým papierom vo vnútri. Jeho oči sa síce pozerali na sklenený predmet v jeho rukách, ale jeho zrak videl čosi iné. Niečo, čo ani jeho myseľ nedokázala pochopiť a pritom ten jeden obyčajný prelud ho dokázal tak veľmi zasiahnuť. Neuvedomil si ani, že mu pár sĺz stieklo po tvári. Stále mal pred sebou obraz dievčiny, ktorú pochovalo more.

Sandros mal pocit, že ju poznal, že ju už niekde niekedy stretol. Rukou si rýchlo prehrabol tmavé vlasy a zotrel slzy, aby ich nebodaj niekto neuvidel. No aj tak sa nemohol zbaviť obrazu dievčaťa s modrými očami a plavými vlasmi, ktoré sa na slnku menili na biele zlato. Poznal ju, len si nevedel spomenúť odkiaľ. Fľašu nezahodil a namiesto toho pomaly kráčal na miesto, kde sa príležitostne schovával pred rodičmi. Bol zvyknutý na zem, na ktorej sa narodil až tak, že ho ani horúci piesok nepálil na bosých nohách. Poznal pláže na ostrove ako svoje topánky, a tak vedel na aké miesta má chodiť, aby ho tam neprekvapovali turisti, ktorými sa v letných mesiacoch ostrov len tak hemžil. Vyliezol na vyššiu skalu a sadol si na jej vrch. Pozeral sa na more, ktoré mlčalo presne ako on.

Mladík by sa ho chcel opýtať na toľko otázok. Prečo vyplavilo priesvitnú fľašu zrovna jemu k nohám? A čo ten prelud, ukázalo mu ho more? Ak áno, tak prečo? Myslel si, že na tieto otázky nedostane odpovede a fľašu, ktorá teraz ležala vedľa neho, zatiaľ nemal odvahu otvoriť. Zostal tam sedieť s pohľadom upretým na horizont zapadajúceho slnka. Každým západom slnka sa preňho končil deň ťažkej práce vo viniciach, ale schyľovalo sa aj ku koncu leta a začiatku školy za čo bol Sandros vďačný. Prázdniny preňho neboli čas odpočinku, ale práce ťažšej než učenie. Netúžil sa stať vinárom ako jeho otec a starší brat, to vedel na isto. Práca v rodinnej firme ho nebavila, no ešte nenašiel odvahu povedať to otcovi. Večer, iba tých pár hodín si mohol nechať sám pre seba. Zo všetkého najradšej voľný čas trávil sám, na pláži, v spoločnosti čajok a morských vĺn. Nikto ho tam nehľadal, aj keď všetci vedeli, kde je. Rešpektovali jeho súkromie, pretože v dome plnom ľudí ho nikdy nemal.

Na tej istej pláži a v tom istom okamihu sa prechádzalo dievča so zamrznutým výrazom v tvári. Pred pár hodinami sa vylodila v jednom z neďalekých prístavov zanechávajúc svoj starý život v ďalekom Anglicku. Snažila sa nemyslieť na to, že jej rodičia práve teraz sedia v lietadle, ktoré letí na opačný koniec sveta. Rozhodli sa oni a ona im povedala, že je to v poriadku. Usmiala sa na nich, povedala im nech objavujú historické artefakty, nech žijú šťastný život a nech sa o ňu neboja. No a potom sa ani nenazdala a stála na palube lode, ktorá ju viezla k jej starkej, s ktorou sa stretla len jediný raz v živote.

Niki kráčala po vlhkom piesku a z času na čas sa jej nohy ponorili do vody. Vedela, že sa musí prebrať a prispôsobiť sa životu v tejto zemi, zvyknúť si na školu, nových ľudí a hovoriť gréckym jazykom, ktorý zdedila po svojej mame. Jediná vec, na ktorú si zvykať nemusela bolo more. Cítila sa pri ňom dobre, aj keď v Anglicku bývala stovky kilometrov od neho. Mala pocit akoby ju utešovalo zakaždým, keď pohladilo jej nohy príjemnou chladivou vodou.

Z ničoho nič sa zastavila, keď si uvedomila kam podvedome prišla. Chodievala sa hrať na túto pláž, každý deň, keď bola na prázdninách u jej starkej. Pamätala si ju aj po takom dlhom čase a bolo jej ľúto, že už nieje tým malým sedemročným dievčatkom. Kútikom oka zazrela niečo v mori a bez zaváhania sa po to zohla. Zodvihla ružovú mušľu a poobzerala sa po pláži. Naozaj sa tu nič nezmenilo.

Zavrela oči, nechala nech sa do nej oprie vietor, ktorý niesol svieži morský vzduch, ktorý tak milovala. Sukňa belasých letných šiat sa jej trepotala okolo nôh a vlasy jej viali na všetky strany. Nevšímala si to a namiesto toho spomínala na to, čo na tejto pláži prežila.

Utekala po prázdnej pláži až na úplný koniec hľadajúc svojho kamaráta. Pred pár dňami jej ukázal jeho tajné miesto, kde sa odvtedy spolu hrávali a presne tam vtedy mala namierené. Tak sa tam tešila, že ani nedovolila svojej mame zapliesť jej vlasy do vrkoča. Dievčatku neprekážalo, že ich má rozpustené a rozstrapatené od vetra, vlasy boli to posledné, čo ju vtedy zaujímalo.

Chlapec jej vyšiel naproti, keď ju uvidel utekať jeho smerom. Malé dievča pri ňom zastalo a pozdravilo v chlapcovom jazyku, ktorý ešte neovládalo tak dobre ako angličtinu. Spolu sa schovali za skalu a sadli si do piesku, kde mal chlapec porozkladané mušle, ktoré spolu pred pár dňami našli. Ležala tam aj malá detská obrázková knižka s papierovými stránkami.

,,Pozri, podobá sa na teba," chlapec jej ukázal obrázok morskej panny v knihe od Hansa Christiana Andersena. Dievčatko zobralo knihu a prezrelo si obrázok bližšie. Vrátilo ju chlapcovi a prstom ukázalo na chvost morskej panny.

,,Ja mám nohy, pozri," Niki ukázala na svoje nôžky a pokrútila hlavou, ,,nie som morská víla." Chlapec si napriek tomu nedal povedať a stále ju v mysli bral ako morskú vílu. Nechcel sa vzdať predstavy, že má kamarátku akú nikto iný. Veď s morskými vílami sa nekamaráti len tak hocikto.

,,Poďme nájsť ešte nejaké mušle," navrhla Niki a postavila sa na rovné nohy. Nečakala na svojho kamaráta a s radostným výkrikom skočila do vody. V Anglicku chodievala plávať do plavárne, no aj tak jej to nikdy nenahradilo more. Milovala vodu a milovala plávanie odkedy sa narodila. Učiteľky aj rodičia s ňou mali trápenie, keď pršalo a ona skákala do každej kaluže. A, keď jej niekto nalial vodu do pohára, netrvalo dlho a už bola rozliata po stole, aby sa v nej mohla malá nezbedníčka čľapkať rukami.

Niki sa ponorila pod vodu a pohľadom hľadala lastúry, keď aj nejakú našla najskôr skontrolovala či už v nej žiadny slimáčik nebýva a až potom ju zobrala. Keď sa vynorila niečo ju šplechlo do tváre a ona zvýskla od prekvapenia a otočila sa na opačnú stranu.

,,Sandros!" vykríkla, no aj tak sa smiala, kým ju grécky chlapec špliechal.

Niki otvorila oči a nemo vyslovila meno jej kamaráta z detstva. Nemyslela, že si na jeho meno niekedy spomenie, ale spomenula si. Pamätala si ako vyzeral aj na jeho grécky prízvuk, keď sa s ním rozprávala, no doteraz si nemohla nijako spomenúť na jeho meno. Volal sa Sandros. Po prvýkrát odkedy odišla z Anglicka sa usmiala. Držala lastúru v ruke a išla ďalej, na miesto ktoré si pamätala zo spomienok.

Nedočkavá a zvedavá sa tam nakoniec rozbehla. Bola zvedavá či sa tam niečo zmenilo a potichu dúfala, že tam možno, ale iba možno bude Sandros. A ak áno spozná ju? Bude si ju pamätať? Nevedela a nad tým zistením spomalila a pár metrov od toho miesta zastavila, keď si všimla, že tam niekto je. Nedovidela na človeka, ktorý tam sedel, a tak sa rýchlo schovala za skalu. Chrbtom sa o ňu oprela neistá či tam má ísť, alebo sa radšej otočiť a ísť domov ku svojej starkej.

Sandros po dlhom rozmýšľaní nakoniec chytil fľašu do rúk a potiahnutím drevenej zátky ju otvoril. Prevrátil ju tak, aby z nej vypadol kus papiera, ktorý tam ležal ktovie koľko rokov. Vydýchol hovoriac si, čo také by mohol niekto napísať, aby to potom hodil do mora, keď nemohol ani vedieť ku komu sa to dostane a kedy. Keď rozvinul papier vypadlo odtiaľ malé kožené vrecúško. Chytil ho skôr, ako mohlo spadnúť dole z kameňa.

Jeho prsty opatrne rozvinuli hrubý starý papier. Prekvapene vyvalil oči, keď zistil, že je list písaný v gréčtine a písmom, ktoré priveľmi dobre poznal. Bolo to jeho písmo, no on to určite nenapísal. Šestnásťročnému mladíkovi sa roztriasli prsty popri tom, ako čítal vyblednuté slová napísané na zažltnutom papieri. Nenachádzal žiadne racionálne vysvetlenie, ako sa také niečo mohlo stať, jedine ak by to bol sen. Bol si istý, že nebol. Dotyk starého papiera na jeho rukách tvrdých od práce bol skutočný a presne tak isto aj morský vzduch, ktorý dýchal.

Nebolo ani možné, že by to písal on, keďže na liste bol napísaný rok tisícsedemstodvadsaťjeden. List, ktorý vyplavilo more bol skoro tristo rokov starý, uvedomil si. Sandros radšej prestal premýšľať nad tým, ako sa mu táto správa, ktorá cestovala stáročia po mori dostala do rúk. So zatajeným dychom sa začítal do listu.

Je osemnásteho apríla tisícsedemstodvadsaťjeden, volám sa Alexandros a som bývalý pirát z obávanej lode Keres. Už sú to tri roky odkedy som odtiaľ ušiel, čoskoro budem mať devätnásť rokov. Konečne sa mi podarilo získať to, čo som kedysi dávno zničil mojimi neuváženými slovami. A teraz sa to pokúšam napraviť.

Pred tromi rokmi sme zajali morskú vílu. Bola taká nádherná, ako sa o nej hovorievalo. Hlavu jej zdobila koruna zo zlatých vlasov, jej ruky boli krehké a biele a jej oči farby oceánov boli také hlboké, že sa v nich človek mohol stratiť. Volala sa Nichole. Doteraz v hlave počujem jej melodický jemný hlas, ako spieva smutné piesne, ktoré zakaždým rozozvučali tiché kajuty. Ja som bol poverený tým, aby som sa o ňu staral, mal som jej nosiť jedlo a vodu pokým sa kapitán nerozhodne, čo s ňou spravíme. Myslím, že by ju predal na čiernom trhu, no nestihol to.

Raz, po niekoľkých týždňoch na mori, keď mi verila natoľko, aby sa so mnou zhovárala mi prezradila jednu veľmi dôležitú vec. Bolo hlúpe veriť mi, aj keď ja sám som si myslel, že dokážem jej tajomstvo udržať. Nedokázal som to, bol som opitý a prezradil som práve kapitánovi, že bez amuletu morské víly strácajú svoje spojenie s morom. Na druhý deň ráno Nichole spievala clivejšie než obyčajne. Vedel som, čo sa stalo. Zničili jej ho a z nej sa stal človek s krvou morskej víly.

Kapitán jej dovolil raz sa prejsť pri východe slnka po palube, myslel som si, že ju to aspoň trochu poteší. Ak by som vtedy bol tušil, že morskej víle sa tak cnie za domovom a za morom nikdy by som ju tam nepustil. Radšej by som každé ráno počúval jej piesne a utieral jej slzy, ako mať spomienku na to, ako dobrovoľne odovzdala svoj život morským vlnám.

Asi mesiac po jej smrti som ušiel a prisahal, že nájdem kráľa oceánov. Od Nichole som vedel, že morské víly sa znovu narodia ak zomrú, no bez amuletu už viac nebudú morskými vílami. Teraz po troch rokoch som ho konečne našiel a povedal mu všetko, aj všetko o mojej vine. Požiadal som ho o nový amulet morskej víly pre Nichole a on nakoniec vypočul moje prosby a dal mi novú mušľu a sľub, že pošle k Nichole niekoho, s kým sa jej nezopakuje rovnaký osud. Z nejakého dôvodu ma potešilo, že lastúra bola presne takej istej krásnej modrej farby ako mušľa, ktorú som jej ja zničil. Malo to len jeden háčik, nemohol som vedieť či sa dostane k Nichole.

Morský kráľ mi dal slovo, že všetko zariadi tak, aby sa k nej amulet spolu s mojou správou dostal a dovtedy túto fľašu postráži vo svojom podmorskom kráľovstve. Nebolo to však zadarmo aj toto ako všetko, čo je na tomto svete ma cenu. Ja som bol ochotný zaplatiť tu najvyššiu. Za amulet Nichole som zaplatil svojím životom. A už ďalej neutekám ani pred pirátmi, ani pred smrťou, ktorá by ma čakala tak či tak.

Neuteč ani ty pred mojou prosbou a nájdi dievča s krvou morskej víly. Ver mi takého niekoho si s nikým nepomýliš, spoznáš ju na prvý pohľad. Vráť jej mušľu, ktorú som jej zobral a, keď si spomenie nech vie, že sa za svoj skutok ospravedlňujem z hĺbky svojho srdca.

Znič tento list, keď si ho prečítaš.

Alexandros

Sandros si uvedomil, že to, čo videl vo svojom prelude bola skutočnosť, ktorá sa odohrala pred storočiami. Zdvihol pohľad a zbadal zlatovlasé dievča, ako neisto kráča smerom k nemu. Pustil list, vietor ho chytil do svojich neviditeľných rúk a odniesol naspäť do mora. Alexandrosova správa sa rozpadla a zmizla tak ako morská víla Nichole, tak ako Niki a ako malá morská panna z príbehu.

Vrecúško s modrou lastúrou zovrel pevne v ruke a zoskočil z kameňa do piesku. Pohol sa k dievčine, ktorá vypadala presne ako morská víla z Alexandrosovho opisu. Spomenul si aj na to odkiaľ ju poznal. Bola to Niki. Na jeho tvári sa roztiahol široký úsmev, keď ju spoznal. V tej chvíli si aj Niki bola istá, že chalan, ktorého vidí je Sandros. Dlhšie nečakala pustila mušľu z ruky a rozbehla sa za ním.

Nerozmýšľala a pristála mu rovno v náručí. Namiesto pozdravu potichu vyslovila jeho meno a on zašepkal jej, akoby si obaja overovali či sú to naozaj oni. Teraz už vedel, že mal pravdu. Naozaj mal za kamarátku morskú vílu.

Morský kráľ dodržal svoje slovo, amulet sa dostal k morskej víle. Človek sa po prvýkrát znovu narodil morská víla získala priateľa na celý život. A more? To si pamätá a pozná celý ich príbeh, a vie, že tentokrát bude mať šťastný koniec.