Nikki

Tento deň je hrozný, musela som vstávať skoro ráno, lebo musíme vyraziť. Prekvapilo ma keď mi bolo povedané, že sa ide autom. To bude náročná cesta. Jedno plus sa predsa len našlo, nemusela som šoférovať. Je niečo po tretej ráno a ja už nachystaná stojím pred bytovým komplexom. Doprdele ako to tým chlapom môže tak trvať? Sú horší než ženy. Obzerala som sa okolo seba či nezahliadnem prichádzať sýto červený Land Rover. Otriasla som sa zimou, pretože v Londýne bývajú rána ozaj chladné, hlavne ak sa blíži zima. Čakala som než sa sem dostaví môj kolega Nicolas, totiž mu mám robiť doprovod. Ako by sa mal niekde stratiť. Si pripadám ako pestúnka v akcii. Áno, príde mi to ako ten film, síce sú tam menšie rozdiely ale aj tak.

Konečne som videla prichádzať to svietiace auto. Nicolas je vysoký približne 180 centimetrov. Má husté čierne vlasy a modré oči. Je aj namakaný a to ste ho nevideli v obleku. Práve teraz mal na sebe uhľové rifle, bielu košeľu, na ktorej mal vyhrnuté rukávy po lakte. Kravatu uviazanú voľne okolo krku. Mrkla som na neho namiesto pozdravu. Samozrejme mi kývol a už bral môj kufor. Opatrne ho naložil do auta ako by bol v ňom porcelán. Stále nemôžem uveriť, že už je to rok čo pracujem pre túto agentúru. Nemôžem uveriť, že je to rok a pol čo som nevidela chalanov. Je mi za nimi aj smutno, ale nemôžem sa len tak vrátiť a skočiť im okolo krku. Nedokážem sa mu zase pozrieť do očí. Nie po tom všetkom čím som si prežila.

Vnímala som cestu, ktorá sa mi zdala byť nekonečná. Už je to hodina čo cestujeme a ja som čím ďalej tým viac unavená. Lenže som sa nemohla dokopať k spánku. Nemohla som zaspať, tak ako vždy. Prečo? Pretože hlavou sa mi šírili myšlienky, na ktoré snáď neexistuje ani len odpoveď.

„Pospi si Nikki," moju pozornosť som venovala čiernovlasému chalanovi za volantom. Mal pravdu, mala by som si pospať, lenže nejde to. Nech sa snažím ako chcem nedokážem ani len oko zažmúriť. Najviac som spala tri hodiny za ten celý čas čo som od nich preč. „Nicolas, nedokážem to, nemôžem," frustrovane som si povzdychla. Hormóny bojovali proti spánku, aj keď moje oči vraveli niečo iné. Sústrediť sa sústredím, ale nedokážem to ovládať. V noci sa zobudím s tým, že ma moja myseľ prebúdza s otázkami ohľadom ich. Nikki, je to predsa tak dlhá doba a ty na nich myslíš, zabudni, bude lepšie. Toto som si teraz vravela. Chcela som tomu veriť, ale nedalo sa. Mala som chuť sa len tak hodiť do tej sedačky a zaspať ako malé bábätko. Proste sa to nedalo. Telo sa búrilo proti mojej inteligencii. Nechalo sa viesť mysľou, ktorá si nechcela odpočinúť. Bála som sa, že ak budem spať uvidím pred sebou obraz toho incidentu v hotely. Nezabudla som na to, mám veľmi dobrú pamäť na takéto veci. Neviem ako to teraz je, ale moje srdce by sa malo odblokovať, malo by prestať zamiešavať karty a otvoriť sa. „Prečo sa takto ničíš?" znela jeho otázka. Zamyslela som sa nad tým čo mi povedal. Ničím sa? Možno to takto je lepšie. Klaniam sa sama pred sebou, som proste len naivná dievčina. Čo si sľubujem od toho? „On ma zničil, ja to len ukončujem," zamrmlala som potichu. Nicolas má dobrý sluch určite ma počul. Presne tak, dokončujem jeho prácu. Zničil mi školu, zničil mi život v mojej slasti. Čo som komu urobila, že som takto trestaná? Verila som, že sa zmenil ale ja som sa mýlila. Mala by som ho vyhodiť z hlavy. Nepotrebujem ho tam. Musím sa s tým proste naučiť žiť. „Necháš ho vyhrať? Proste sa vzdáš a necháš ho ťa zničiť?" unavovali ma tieto jeho otázky. Denne sme to rozoberali v práci. Stále sa ma pýtal tú istú otázku a ja som tak isto vždy odpovedala. Chrapúnstvo je jeden z hriechov, ale on si to neuvedomuje. Mala by som sa ísť pozrieť aj za Gemmou. Je to vyše roka a nestihla som sa jej ani len poďakovať. Vtedy ma dovliekla z toho baru. Kto vie ako by to skončilo. Mala by som to vyhnať z hlavy. Chcem sa zamýšľať nad niečím iným.

Je to už naozaj dlho čo cestujeme, ale za pár minút sme konečne v cieli. Vedela, že ma Nicolas pozoruje, čakal na moju odpoveď. Nikdy sa nepýtal otázku dva krát. Dobre vedel, že ja mu odpoviem, ale nie hneď. Zastali sme pred veľkým hotelom. Neskutočne som bola natešená. Liverpool je naozaj nádherné mesto. „Neničím sa, len sa s tým snažím naučiť žiť," dnes som mu povedala niečo iné ako očakával. Bol z toho naozaj prekvapený, kto by nie ak by po tak dlhej dobe niekto povedal pravdu. Ja som pravdu hovorila len raz a vypomstilo sa mi to. Zatĺkala som len zo strachu. Presne tak, mala som strach si to všetko priznať. Objal ma okolo ramien a ja som si hlavu položila na jeho vypracované rameno. „Konečne si to priznala, urobila si dobre, aspoň sa ti uľaví," usmieval sa ako slniečko. Niečo mi vraví, že táto cesta nebola nazmar.