Nikki

Spokojne som sa posadila do kresla, kde pred chvíľou sedel zase Niall. Po pravde som na seba hrdá ale aj naštvaná. Dovolila som Harrymu, aby sa dostal do takej blízkosti. Som padavka, ale za zamilovaná padavka. Som slabá, ale aj tak som spokojná s mojou prácou. Tak teraz mám už voľno. Chlapci idú spievať a nemám celkom náladu na to ich počúvať. Áno, stále som si nezvykla na ich otrasnú hudbu, stále sú mi proti srsti. Je to zvláštne, ale je to tak. Ako mám ich rada, len sú mi trošku proti srsti. Neviem ako by som vám to mala lepšie vysvetliť, tak to snáď chápete.

Zobrala som si svoju koženú bundičku a obliekla som si ju. Nikomu som ani len nepovedala, že niekam aj idem. Nechala som ich tu, nech si užijú koncert toho najslávnejšieho boy bandu. Kabelku som si tu nechala, pretože sa sem budem musieť aj vrátiť. Takže som si zobrala len peniaze na kávu, ktorá je pre mňa poslednom čase ako droga, bez ktorej sa mi nedá prežiť tento kolobeh. Inak dlhú dobu som nevidela ani Lucasa a Daisy. Neriešila som, mám aj iné starosti. Chcem sa troška len vyvetrať a popremýšľať.

Kráčala som po ulici Japonska a nevedela som kam sa mám dostať. Teda respektíve kde je nejaká kaviareň, ktorá by mi tu pomohla z nedostatkom kofeínu. Nuda, nikde nie je nič zaujímavé. Teraz som si všimla hodinky, ktoré ukazovali deväť hodín večer. Chalanom končí koncert za pol hodinu. Mala by som sa vrátiť, ale ja chcem tú kávu. Prečo sa tu neviem vyznať? Ah, budem sa musieť zmieriť s tým, že kávu budem mať až doma.

Vydala som sa smerom k hale. Moje podpätky klopkali do rytmu tanga a ja som sa nechala unášať mojimi predstavami. V mysli som stále prebiehala tá chvíľa s Harrym v šatni keď som ho upravovala. Jeho pery som vtedy brala tak s láskou a s chtíčom, ktorý mám aj teraz. Po tak dlhej dobe som ho mohla pobozkať. Tak dlho som sa vzpierala až som to nakoniec ani len nevydržala. Nedokázala som sa sústrediť na cestu a ani som si nevšimla že som šla zlým smerom. Naozaj ma to Japonsko metie a ja ani neviem kde sa nachádzam.

„Stoj!" niekto za mnou zvolal. Zamrzla som na mieste, pretože ten hlas mi bol tak strašne povedomý ale pri tom tak neznámy. Otočila som sa za hlasom a pozerala sa mu do očí. Na jeho odhalených rukám mal tetovania a to jedno mi vbilo do očí. Mal tam hlavu leva a ja som si spomenula kto má to tetovanie, ale prečo je tu a nie tam kde by mal byť? Potrebovala som sa spamätať. „Čo chceš," zavrčala som. Stál kúsok odo mňa ceril na mňa tie jeho biele zuby. Premohol ma nepríjemný pocit. „Chcem teba," olizol si spodnú peru jazykom. Prišlo mi zle na pomyslenie, že sa ma dotýka niekto iný ako kučeravý chlapec. Pomaly som sa posúvala vzad aby sa ku mne nepribližoval, ale on každým mojim ústupom kráčal ku mne blíž. Bála som sa ho, čo mi môže urobiť. Nikdy som si nemyslela, že sa stane toto. Predsa by mal byť na koncerte. Čo to tu robí? Chrbát sa zaboril do studenej steny, ktorá mi bránila s posúvať. Teraz som už nemala kam odísť. Blížil sa s tým jeho slizkým úškrnom, ktorý mi spôsoboval zimomriavky strachu. Jeho vypracované ruky priložil vedľa mojej tváre z oboch strán. Do nosa sa mi dostala jeho vôňa, ktorá ma zaslepovala. Lenže ja som stále a stále aj milujem Harryho. Nedokážem sa na neho ani len pozerať mám z neho strach. Naklonil sa ku mne a mne prišli z neho zle. Mala som chuť mu vyvracať všetok môj obed. Večeru už asi nestíham. Jeho slizké a navlhčené pery sa dotkli mojich. Vzpierala som sa, ale on bol silnejší. Jeho kolená ma pritlačili k stene a nemohla som sa ani len pohnúť. Nedokázala som ani len kričať, pretože mi zapchal ústa jeho perami. Nasilu ma bozkával. Jeho ruka začala šmátrať pod mojimi šatami a mne sa už slzy drali z očí. „Prosím, pusti ma," slzy mi už stekali po líci. On sa len zachechtal. „Nie, smola," zavrčala a začal ma ťahať do uličky. Tam ma hodil o stenu a strhol so mňa šaty.

Harry

Koncert sa už skončil a mi sme nachystaní ísť domov. Mal som tak divný pocit, že niečo je inak. Obzeral som sa okolo seba. Šiel som aj do šatne a prehľadal som celú arénu. No to čo som hľadal som nenašiel.

Šiel som teda naspäť do šatne, tam sa už chlapci chystali. Lou im tam hádzala veci a ja som si len bezmocne povzdychol. „Kde je Nikki?" spýtal som sa ostatných. Zastavila sa ich činnosť a pozerali nehybne na mňa. „Mysleli sme, že je s tebou," skoro nepočuteľne šepol Zayn. V jeho očiach sa objavil strach. Je z nás jediný, ktorý prelomil jej ľady na začiatku. Strašne mu na nej záleží, nedopustil by aby sa jej niečo stalo. „Mali by sme ju ísť hľadať," navrhol Niall. Presne toto navrhol Niall, je to naozaj super chalan ak sa jedná o niekoho koho má rád.

Vyšli sme z arény a šli rýchlo hľadať moju krásku. Rozdelili sme sa na nejaké tímy a pár z náš šlo samých. Potuloval som sa so strachom po celom meste. Celý v strachu čo sa jej mohlo stať. Kam toto speje? Mala ostať v hale aj cez koncert. Všetci sme hľadali po meste. Každú chvíľu sme sa kontaktovali ale nikto nič. Vôbec sme ju nenašli. Mal som strašný strach.

Uvidel som jednu kaviareň. Bol som si kúpiť aspoň kávu, možno ma upokojí. Ale mýlil som sa. Ako som kráčal okolo jednej uličky, som si všimol ležať nehybné telo na zemi. Poznal som to oblečenie a aj tú postavu. Pustil som kávu z rúk a bežal k nej. Kľakol som si a pozrel sa na tú drobnú postavu krčiacu sa na zemi. Čo sa jej stalo? Vyskúšal som jej pulz, stále ho mala. Bol v rovnakej dobe ako vždy. Zobral som ju na ruky a šiel s ňou do vily.

Vila je kúsok od tejto kaviarne, tak som s ňou šiel tak rýchlo ako som len vedel. Pred vilou som silno kopol do vchodových dverí. Nikto nič. Preto som kopol silnejšie a dva krát. Bál som sa že sa jej niečo stalo, nedokázal by som si to odpustiť. Musel som jej pomôcť a to okamžite.

Dvere sa konečne otvorili a v nich stála vyplašená Perrie. „Čo je s ňou!" zapišťala. Na jej piskľavý hlas pribehol aj Zayn s Dan. Obaja sa zhrozili na to čo videli. Vošiel som do domu a šiel do obývačky, kde som ju položil na gauč. „Pre Boha, čo sa jej stalo?" zaujímal sa Zayn. „Ja neviem, našiel som ju takto ležať v jednej uličke poblíž kaviarne," slzy mi sekali po tvári. Áno, vidíte ma plakať nie som zas tak bezcitný. „Upokoj sa Harry," povedala kľudne Dan. „Ako sa mám upokojiť! Pozri sa na ňu! Je to moja vina!" kričal som ako zmyslov zbavený.

„Čo sa to tu dej?" dolu prichádzali ostatný. V ich očiach je vidno strach. Ja vám to tak verím, ja ju milujem. Mne je do plaču, počkať ja aj plačem.