Nikki

Zvalila som sa na posteľ a premýšľala o dnešku. Stálo mu to za to? Je mu lepšie? Asi áno, pretože odchádzal s úsmevom na tvári. Už ma nebaví tento prístup. Prečo sa mi pletie do života? Lucas tu má tú jeho fuchtlu, tak prečo sa nestará o ňu? Musí sa mi srať do života aj teraz? Čo mám do pekla urobiť, aby mi dal pokoj? Sama neviem čo odo mňa chce, ale ja sa k nemu nebudem vracať. Sama neviem ako ale zaspala som.

Zobudila som sa asi o dve hodiny na to, že ma niekto pozoruje. Rozdrapila som oči a od ľaku som sa skotúľala na zem z postele. Vedľa mňa ležal Harry. Naozaj som sa ho ľakla. Chce aby som dostala infarkt? Stále som spracovávala ten fakt, že leží vedľa mňa. Teda ležal, dokiaľ som nespadla na zem. Ležala som stále vedľa postele na zemi. Pozrela som sa nad seba, kde som videla škeriacu tvár Harryho. Niekedy mám pocit, že on nie je normálny. Teraz ma zaujíma čo tu do čerta vyvádza. Na jeho perách sa pohrával úsmev. „Si ty vôbec normálny?!" spýtala som sa ho s iróniou v hlase. Že som sa vôbec pýtala, predsa on nie je normálny. Mohlo sa mi niečo aj stať! A on sa tu len nado mnou usmieva. „Aspoň mi pomôž nie?" ďalšia irónia. Nejako ma to začalo baviť. No čo už, život ide ďalej. Nebudem sa pozastavovať nad niečím čo nemá zmysel. Len mi kývol. Postavil sa z mojej postele a podal mi pomocnú ruku, ktorú som neochotne prijala. Postavil ma na rovné nohy. Bože, musela som vyzerať otrasne. Ani si to neviem predstaviť, rozjašené kadere, roztečený make-up, či špirála.

„Prečo si tu?" záhadne som sa spýtala. Predsa tu nie je len tak. Musí mať nejaký dôvod. Zahľadela som sa do jeho zelených kukadiel. Nedokážem sa na neho hnevať. Odpustila som mu niečo čo budem asi ľutovať do konca života. Nenávidela som ho, on ma proste šikanoval, ale ja som mu dokázala odpustiť, niečo čo ma prenasleduje celý život. Snažila som sa zabudnúť, chcela som si povedať, že o čo sa kedysi stalo bol len jeden sen.

Nikdy v živote som ho nechcela vidieť a čo sa stalo? Som tu s ním, som v jednej miestnosti. Pred mesiacom som mu odpustila, pred mesiacom som sa do neho zaľúbila. Pred mesiacom ma zachránil, bil sa pre mňa. Ten pocit je nehorázne nádherný, to šteklenie ale zároveň strach straty, alebo ten pocit, že to bola chyba. Ale to čo bolo, bolo naozaj dávno. Nemienim sa zaoberať minulosťou, no niečo mi stále vraví, aby som s ním nebola, lenže tá časť čo ho miluje ma núti odpustiť mu. Vrhnúť sa mu do náručia a bozkávať ho až do jeho smrti. Cítiť jeho mentolový dych na mojom krku, jeho mäkké pery na mojom tele a mojich perách. Proste ho milujem a nikdy asi neprestanem. Dala by som všetko pre jeho dotyky, po ktorých ma strasú zimomriavky, po ktorých dostávam husaciu kožu. Chcem aby ma objal okolo pása a pritiahol si ma na jeho pevnú hruď. To by sa predsa každému dievčaťu páčilo.

„Máme generálku a potrebujeme nalíčiť, Lou to nejak nezvláda," pripomenul mi. Hľadela som na prieč jeho smaragdovým očiam, ktoré ma hypnotizovali a volali k nim. Jeho plné pery ma tak nesmierne lákali, chcela som ho opäť cítiť, ten pocit, ktorý pohltí celé moje telo a nikdy neprestane. Tak strašne som chcela ležať vedľa neho v posteli a dúfať, že ma objíme a pritisne viac k sebe. Aby ma obdarovával bozkami po mojom ramene, po mojom krku a až by si prerazil vlhkú cestičku k mojim neskutočne suchým perám a navlhčil by mi ich jeho perami. Mám asi bujnú fantáziu, ale takto si predstavujem dokonalého chlapa. Presne tá postava čo stojí predo mnou v mojej izbe, je dokonalosť sama o sebe. Nesmierne mi na ňom záleží a viem, že jemu na mne tiež. Hm, teraz by som sa najradšej dotkla jeho perfektných vlasov, ktoré ma fascinujú. Inokedy by som ho ostrihala dohola, ale to by bola škoda. No, ale teraz to nie je podstatné.

„Dobre, môžeme ísť," vykoktala som zo seba jednu normálnu a zmysluplnú vetu. Nevadí, aspoň som niečo povedala. Harry odišiel z izby a ja som sa začala pripravovať. Keď som sa pozrela do zrkadla som skoro odpadla. Špirála roztečená, make-up pominutý, vlasy mali pušap efekt. Do cirkusu by som sa hodila. Ale teraz sa musím rýchlo pripraviť, aby na mňa nečakali.