Pár hodín pred splnom, sa po večeri, čo naplánoval Gabriel, usadili v obývačke, a čakali až kým príde nový deň. Iba dva dni rozdelovali ľudí, od oslavy malého bábätka, ktoré sa len kolíše a nad ním svieti jasná hviezda.
Všetci boli zabratý do debaty. Jediný kto sa nebavil, bol štrnásť ročný blondiak, sediaci ticho v kresle, a nad niečim premýšľal.

Z jeho myšlienok, ho však vytrhol hlas, ktorý tak moc dobre poznal, no nezdvihol pohľad na osobu, ktorá ho ustrachane volala. Len cukol a niečo si pre seba zamrmlal, no stále tam ako bez duše posedával.
,,Adrien.." ozvalo sa znova. Vedel že nemá cenu ignorovať priateľku, ktorá po ňom hádzala súcitné, smutné a ustrachané pohľady. Vstal, ale od toho čo za tu chvíľu vipil, pomaly strácal orientáciu, a rovnováhu. Keď tak zvažoval, nevipil skoro žiaden alkohol, tak nemalo by mu byť zle, ako sa vhĺbke duše cítil, na každé Vianoce, či predvianočné večierky.

Prepáčte, že to vydávam, až dnes
a teraz, no..ak mám byť úprimná,
moc sa mi nechcelo. Zajtra sú ako
všetci vieme Vianoce,
a ja mám stále hlavu inde
než by som chcela mať.
Ešte raz prepáčte. 💕

Vaša LindíkHP💕🍬