Moji rodičia sú riadny alkoholici. Neviem či náhodou aj neberú drogy. Asi sa pýtate prečo nie som  taká istá ako oni. Neviem. Sama som nad všetkým premýšľala. Nemôžem byť iná ako sú oni. A možno som dokázala byť lepšia ako sa zdá. Moja povaha je nemenná aj keď vyzerám inak. Moje biele kadere spadali na moje ramená. Modriny mi hltili tvár. Celé telo si pýtali niečo na silu. Slabá som ostala. Trestali ma. Ako? Nedávali mi jesť. Moje telo vyzeralo strašne. Trpela som no nikto to nevidel. Bála som sa vojsť aj do domu. V škole som nebola moc obľúbená. Tam ma šikanovali kvôli môjmu vzhľadu. Nemala som peniaze ani na poriadne oblečenie. Cítila som sa hrozne trápne. Inú rodinu už nemám okrem rodičov. Starý rodičia na mňa zanevreli keďže moji rodičia sú alkoholici. Nikto sa mi nesnažil pomôcť. Obchádzali ma. Moje detstvo bolo ako z hororu. Stále ma mlatili a robia to aj teraz. Nepracujú. Ja áno. Stále sa mi vyhrážajú ak im nedám peniaze. Ja ich vlastne aj živím.

######
Stála som pred školou. Ako vždy sa mi do nej nechcelo ísť. Dobre som vedela čo má v nej aj čaká. Nie je ľahké byť vyvrhel. Zvykla som si, že ma nikto nemá rád. Každý si do mňa kopne a to niekedy doslovne. Bavím sa vlastne sama so sebou. Občas si pripadám ako chorá. Možno aj som.
Nadýchla som sa a moje kroky šli smerom k tej škole. Najviac neznášam Mareka. Posmieva sa mi a ubližuje mi aj s jeho priateľkou Monikou. Neviem či toto zvládnem. Lukáš už na školu nechodí. Je odo mňa o niečo starší ale je to môj najlepší a jediný kamarát.

"Pozrime sa na našu lúzerku" šepkali spolužiaci. "Stále v handrach z koša" smiali sa. Ignorovala som to. Brániť som sa sama nemohla. Prečo? Lebo ich je veľa a ja som sama. Aby sme boli v obraze mám 17 rokov. Onedlho budem oslavovať dospelosť. Ale teraz je to vedľajšie.
Sadla som si na svoje miesto a ticho počúvala šum v triede.
"Pozerali ste X-factor?" Monika začala tému. Nechcela som sa tam montovať inak by som skončila zle. "Jasné Monči" zasmiala sa Lenka. Jej hlavná práva ruka. "Teraz sú tam One Direction, tí chalani sú neskutočne sexy" a takto sa ešte bavili až dokiaľ nezazvonilo.
Hodina prebiehala v kľude. Celý čas som si kreslila do svojho zošita.

V škole som to prežila ale teraz idem domov. Sama neviem. Bojím sa ísť domov. Neviem čo ma tam čaká. Či sa vôbec aj dožijem rána. Áno presne tak sa ja bojím o svoj život.

Otvorila som dvere od nášho domu. Všade sa tam niesol smrad alkoholu a cigariet. Bolo mi na grcanie. "Kristína! Kde si sa flákala?!" ten krik ma prebral z tranzu. Pomalými krokmi som sa vybrala za nimi. Bála som sa ich. Vošla som do obývačky a našla tam neznámych ľudí. Pozerali sa priamo na mňa. Mala som vážne obavy. Čo ak sa mi niečo stane? Čo ak. Neviem proste hoc čo sa môže diať.
"Tak veci máš zbalené. Zlatko, robíme to pre tvoje dobro," nadšene zvolala mama. Čo to má byť? Mám strach. Dvaja chlapi ma chytili za ramená a ťahali ma preč. Kričala som aby ma pustili, aby ma nechali tu. Nemám poňatia o čo sa jedná, ale vôbec sa mi to nepáči. Vyvliekla som sa im a rýchlo bežala preč. Snažila som sa utiecť. Ale bolo to márne chitili ma a zaviazali mi oči a ústa.

Rozhodla som sa že začnem minulosťou aby som mohla pokračovať budúcnosťou. Ale poviem na rovinu pokračovanie budúcnosti už bude o inom... Teraz som skomolila nejaký prológ. Neriešim. Proste taký úvod. Snáď som niekoho aspoň potešila...