Opatrne prechádzala prstami po strunách, nevnímajúc svet okolo seba. Každá jedna tónina vychádzajúca z gitary bola plná jej pocitov.

V každom jednom tóne sa ukrýval jej strach a bolesť, ktorú cítila, keď na ňu rodičia kričali, mávajúc jej pred tvárou jej vlastným denníkom.

V každom jednom tóne bola prázdnota, ktorá v nej zostala po tom, čo bola donútená opustiť svoj domov, a smútok, čo v nej zostal po tom, čo si uvedomila, že už nikdy neuvidí svojich súrodencov.

V každom jednom tóne bol hnev, ktorý cítila ku celej spoločnosti a jej nelogickým pravidlám zakazujúcim milovať.

Dohrala pieseň a skryla si dlane do koncov flanelovej košele, ktorú ukradla bratovi v deň, kedy bola donútená odísť. Aj keď bol len začiatok jesene, mráz sa svojimi studenými rukami predral ulicami mesta nachádzajúceho sa na severe Kalifornie.

Nešťastne sa pozrela do klobúku na zemi, kde sa nachádzalo len niekoľko centov a možno jeden alebo dva doláre. Minulú zimu, prvú po jej odchode z domu, zvládla len s veľkými ťažkosťami a vedela, že táto zima bude ešte horšia.

Podoprela si lepšie gitaru a z čela si odhrnula niekoľko krátkych blonďavých vlnitých vlasov. Chystala sa opäť začať hrať, keď sa akoby odnikadiaľ ozvalo: „Si fakt dobrá."

Na moment sa zasekla a pozrela sa nad seba. Pred ňou stálo dievča, nakláňalo sa nad ňu, čím zacláňala slnko. No to nevadilo. Dievča žiarilo viac. Vlasy malo prefarbené na biely blond a boli také dlhé, že takmer šteklili čupiacu gitaristku na tvári. Oči mala oproti nim tmavé a hlboké, ktoré ešte viac zvýrazňovali úsmev na tvári dievčiny. Najzvláštnejšie však bolo jej oblečenie. Všetko bolo tmavé a kožené, jej telo bolo poprepichované niekoľkými piercingami a v diere na čiernej bunde bol vidieť kraj tetovania. Vyzerala, akoby práve vybehla z nejakého podniku, do ktorého by určite podľa zákona nemala ani len vstúpiť, keďže nevyzerala staršie ako osemnásťročná gitaristka.

No ak by ju mala opísať jedným slovom, bolo by to krásna... jednoducho krásna...

„Ehm... ďa... ďakujem," zamumlala gitaristka, nespúšťajúc zrak z dievčaťa nad sebou.

„Ako sa voláš?" opýtala sa dievčina rovnako nepúšťajúc zrak z gitaristky.

„Alex," odpovedala gitaristka mierne zmätene. Už dlho od nej nikto nechcel jej meno. „A ty?" opýtala sa po chvíli dievčiny, ktorá ešte stále suplovala slnko.

„Johanne," odpovedalo dievča a konečne sa usadilo na starú deku vedľa Alex, „ale môžeš ma volať Jo. To je lepšie."

„Jo..." pošepla Alex a dievča prikývlo.

Chvíľu obidve mlčali. Alex, lebo nevedela, čo povedať, Jo, lebo vedela presne, čo chce povedať, lenže nevedela ako. Zabubnovala prstami o roztrhanú podrážku na svojej topánke a napokon našla odvahu: „Hrávaš tu často?"

„Priamo tu nie..." odpovedala Alex mierne nervózne. Nerada hovorila o sebe pred inými ľuďmi.

„Hrám tam, kde momentálne som. A to je veľmi často niekde inde."

Jo si ju prezrela, odhadujúc jej situáciu podľa zlepených vlasov a špinavého oblečenia: „Nemáš... nemáš kam ísť? Myslím tým... nemáš domov?"

Alex sa zháčila. Túto otázku jej zväčša dávali policajti alebo starí ľudia zvyšujúci si ego tým, že sa tvárili, že jej chcú pomôcť. A jej odpoveďou bol takmer vždy útek. Ale od Jo nemala chuť utiecť. Možno preto, že vyzerala tak dobre, možno preto, že vyzerala rovnako stratene ako Alex, možno preto, že to bol prvý človek po dlhej dobe, s ktorým sa Alex cítila aspoň trochu príjemne. Ťažko povedať.

„Mala som domov," odpovedala nakoniec Alex, „ale už nemám... takmer rok a pol... to ti stačí vedieť."

Jo prikývla. Neprejavila žiadnu ľútosť, no ani odsudzovanie, a to Alex neuveriteľne tešilo. Konečne niekto, kto jej situáciu nerozoberá a len nad ňou mávol rukou.

„Poznám to," odpovedala zrazu Jo, „tiež som žila istú dobu na ulici. Potom, čo som pred dvoma rokmi, ako pätnásť a pol ročná, utiekla zo sirotinca. Prežila som len vďaka bratom Darkovcom, ktorí ma k sebe prichýlili."

Alex nechápavo nadvihla obočie: „Bratia Darkovci?"

Jo prikývla. „Takí dvaja chalani," na chvíľu sa odmlčala a potom šepotom dodala, „zakladáme spolu kapelu..."

Alex vypúlila oči. Toto ju zaujalo. Vedela, že sa pravdepodobne jedná len o nerealizovateľný teenagerský sen, no však na tom jej nezáležalo. Chcela vedieť viac.

„Ja spievam, starší z bratov hrá na bicie a mladší má gitaru.... ale... traja nevystačíme."

„Pýtaš... pýtaš sa ma práve, či sa k vám nepridám?" opýtala sa prekvapene Alex.

Jo sa na ňu usmiala: „Bolo by to super. A aj ty by si z toho mala benefit. Časť zisku, plus mohla by si spolu so mnou bývať u Darkovcov v pivnici."

Alex sa zhlboka nadýchla. Vedela, že táto príležitosť by jej mohla zachrániť život. No i tak, váhala. Nie že by Jo neverila, no neverila sama sebe: „A... rodičom tých bratov by to nevadilo?"

Jo sa zasmiala: „Tí sú tak zazobaní, že im je jedno totálne všetko. Do ich domu by sa mohla nasťahovať polovica mesta, keby chceli. A stále by tam bolo miesto pre návštevníkov zo susedstva. Mňa si ledva všímajú a nemyslím si, že by to u teba bolo iné Alex. Plus... nezostaneme u nich, samozrejme, navždy. O také dva roky, keď Flake, mladší z bratov, dokončí strednú, plánujeme vydať sa po Amerike a hrať na rôznych festivaloch a akciách... ako reálna kapela! Tak čo ty na to?"

Alex sa neisto pozrela na Jo. Nevedela ako odpovedať. Mala strach, najradšej by to zamietla, no potom si všimla iskru v Joiných očiach. Akoby sa všetko svetlo sveta zhromaždilo na tom malom mieste v jej dúhovke.

Alex vedela, že pre to dievča nie je kapela len cestou k prežitiu. Vedela, že pre to dievča je to sen.

Sen, ktorého sa môžem stať súčasťou, uvedomila si Alex, už nebudem len ničím bez priateľov, mám šancu sa stať dôležitou súčasťou niekoho života.

Alex sa usmiala, a, i keď stále s nervozitou v hlase, pošepla: „Fajn, idem do toho."

Usmiala sa, užívajúc si Join radostný výskot, a vedela, že toto rozhodnutie nebude ľutovať.

A neľutovala to ani po roku, keď sa k nim pridal Michael.

Neľutovala to ani po dvoch rokov, keď opustili panstvo Darkovcov.

A neľutuje to ani teraz... po siedmich rokoch, keď všetci pochopili, že teenagerské sny sa neplnia...

Je to tu zlatíčka! Som späť, s úplne novým príbehom, ktorý je síce trošku temnejší ako Najsladšia sladkosť, ale pevne dúfam, že Vás tak isto chytí a nepustí. Budem veľmi rada ak mi dáte do komentu vedieť, aký z neho zatiaľ máte prvý dojem :). 

Ps: chcem sa pokúsiť trošku spravidelniť moje vydávanie kapitol, takže predbežný plán je taký, že nové kapitoly budú vychádzať dvakrát do týždňa, vždy v stredu a v sobotu. 

Vaša Baška :3