Ospalá zmätená vážka letela ležérne okolo vysokých mrakodrapov. Ťažko povedať, ako sa tam dostala. Možno boli zbohatlíci na rybách a nechtiac si okrem úlovku doniesli aj zmätenú vážku. Kto vie?

Ustatá sa usadila na okno na jednom z nižších panelákov v rušnom New Yorku, čím zaujala pozornosť čierneho kocúra sediaceho vo vnútri menšieho bytu. Kocúr sa jemne prihrbil a s prižmúrenými očami sa začal plaziť k oknu, ktoré sa nachádzalo nad posteľou jeho majiteľky. Všetko prepočítal najlepšie, ako vedel, prikrčil sa a predviedol dokonalý elegantný skok. Letel ako sokol, ako stíhačka... teda až do toho momentu kým hlavou nenarazil o sklo deliace jeho malý domov a vonkajší svet. Rozčúlene zaprskal a dopadol na tvár svojej majiteľky, ktorá sa v momente s výkrikom zobudila.

"Ef!" vykríkla ešte rozospatá Collet. Milovala svojho kocúra ako vlastné dieťa, ale niekedy ju skutočne vytáčal. "Čo zasa vyvádzaš?"

Ef si len olízal labku a elegantne zoskočil z postele, akoby sa pred chvíľou vôbec divoko nebozkával so sklom. Collet si povzdychla a vstala tiež. Nasledovala jej každodenná rutina, papuče na nohy, opláchla si tvár a pred tým, než začala čokoľvek reálne robiť, si tak ako každé ráno, zaplietla husté vlasy karamelovej farby do vrkoču nabok. Nenávidela, keď ich mala rozpustené. Vždy boli potom také divoké ako svet, ktorého sa tak veľmi desila. Keby mohla so zapletenými vlasmi by aj spala, no keď sa o to párkrát pokúšala, zvlnili sa jej ako hady.

Keď bola konečne oblečená, umytá a nevyzerala ako strašiak, sadla si ako vždy za písací stroj. Celá sa natiahla, pukla si každým prstom a položila si ruky na klávesnicu. Už sa chystala ťuknúť do jednej z kláves, keď sa ozvalo tiché zaklopanie na dvere. Collet sa usmiala smerom k dverám, akoby v nich už prichádzajúci stál a povedala: "Ďalej!"

Dovnútra opatrne vošiel dvadsaťročný chudý chlapec so strapatými blonďavými vlasmi a tenkými dioptrickými okuliarmi na nose: "Dobré ráno, Collet, nesiem ti raňajky."

Collet si od neho zobrala tácku s croissantom a kávou a zahanbene poďakovala: "Ďakujem, Shane. Niekedy mám taký nepríjemný pocit, že ak by si so mnou nebýval, úplne zabudnem jesť."

Shane sa usmial a neuveriteľne sa začervenal, ako vždy, keď k nemu bola Collet milá. Už rok študoval na univerzite kúsok odtiaľ a keďže jeho rodičia mu nechceli dovoliť ísť na internát, kde by mohol prísť do kontaktu so všemožnými podivnými indivíduami, prenajali mu izbu v byte mladej bezproblémovej spisovateľky Collet. Odvtedy sa z nich dvoch stali nerozluční priatelia, i keď Shane stále dúfal, že raz preborí aj tú hranicu a z nich dvoch sa stane niečo viac. Zatiaľ mu zostávalo len snívať.

„Ako sa darí?" opýtal sa Shane, rukami sa oprel o operadlo stoličky a zahľadel sa na písací stroj, ktorého klávesníc sa stále dotýkali Colletine tenké dlhé prsty.

„Čoskoro to bude hotové," odpovedala mu Collet veselo, pričom ľavou rukou pohladila hromádku papierov ležiacich na stole.

„To je super!" vyhŕkol Shane. Následne sa na moment odmlčal. Odkedy v to ráno vošiel do Colletinej izby, mal na jazyku otázku, no nevedel, ako ju položiť bez toho, aby Collet vystrašil.

„A... plánuješ do toho románu dať aj nejaké... ilustrácie?" začal zľahka. Collet sa zamyslela a dlaňou jemne pohladkala papiere na stole: „Bolo by to skutočne pekné... ale... kde zohnať ilustrátora? A k tomu, takéto veci zvyčajne nie sú práve najlacnejšie a ja už teraz ledva vystačím zo zárobku mojich nie práve najúspešnejších kníh a nájomného od teba."

Shane mierne nadskočil. Presne v takúto odpoveď dúfal, skvele mu to hralo do kariet.

„Ja viem... ale... včera som kráčal domov cez park a zbadal som jedno dievča predávajúce obrazy. Boli pekné, no i tak ich ľudia nekupovali. Veď vieš... ľudia kupujú jedlo, domy, zážitky, autá... na umenie v dnešnej dobe nikdy peniaze neostávajú. Preto mi napadlo, že by možno bolo fajn, keby si ju poprosila, či by ti neilustrovala knihu. Ty by si mala kresby a som si celkom istý, že ona by to urobila s radosťou a nepýtala by za to veľa."

Collet sa otočila na stoličke a usmiala sa na Shanea: „To znie celkom fajn. Mohlo by to vyjsť. Dnes, keď pôjdeš zo školy, sa jej na to môžeš opýtať. Ak bude súhlasiť, dám ti bližšie informácie, ktoré jej môžeš, keď tak, odovzdať na ďalší deň."

Shane si zahryzol do pery a následne nervózne zabubnoval prstami o opierku stoličky, ktorej sa ešte stále držal. „Tak nejak som dúfal, že tam pôjdeš so mnou," pošepol opatrne.

„Blázniš?! Do parku sa predsa ide cez vedľajšie uličky. Dobre vieš ako tie uličky vyzerajú, netvár sa, že nie! Je to tam samá krčma, samí bodrel a veľa ďalších kolísok nerestí, ktoré ani nechcem menovať! A park je tiež sám o sebe k večeru plný delikventov! Tam nepôjdem ani keby sa ma tam dotiahol za vrkoč!"

„Ja viem," povzdychol si Shane, „ale ja tadiaľ chodím každý deň a ešte sa mi nič nestalo."

Na moment sa odmlčal a napokon povedal: „Skutočne by si sa mala pokúsiť aspoň sčasti prekonať svoj strach. Byť nonstop takto zatvorená nie je dobré ani pre tvoje psychické, ani fyzické zdravie."

Collet zmĺkla a pozrela sa do zeme. Nevedela čo povedať. Nevedela, ako sa už znova a zas obhájiť. Tento rozhovor medzi nimi prebiehal v poslednej dobe každý druhý deň a vždy zostával nedoriešený. Collet už nemala silu argumentovať a obhajovať sa. Tak len mlčala a tenkými prstami, bledými z nedostatku vitamínu D, hladkala okrúhle klávesy písacieho stroja.

Shane si povzdychol a frustrovane si prešiel rukou po tvári. Nevedel ako Collet pomôcť bez toho, aby jej ublížil. „Len nad tým, prosím ťa, pouvažuj," pošepol napokon, kým si na seba obliekal sivý kabát, „maj sa, Collet."

S týmito slovami vyšiel von z miestnosti a zavrel za sebou dvere zo starého tmavého dreva.

V momente ako Collet započula buchnutie väčších dverí nachádzajúcich sa na chodbe, hlava jej nešťastne padla do dlaní. Shane nikdy nemohol pochopiť to, čo cíti. Nikto to nemohol pochopiť. Ako veľmi malá prišla o rodičov, takže takmer celé svoje detstvo strávila v sirotinci. Sirotinec jej nevadil. Nejaké knihy od dobrovoľníkov tam boli, papiere a aspoň jedna dve ceruzy tiež a keďže Collet bola prirodzene tiché, slušné dievča, aj nepríjemné vychovávateľky ju mali radi. Nie... to čo ju na sirotinci desilo, to, čo jej na duši zachovalo naveky ranu, boli ľudia, s ktorými tam bola donútená žiť. Celé svoje detstvo sledovala, ako sa z týchto detí stávajú alkoholici, feťáci, ako utekajú zo sirotinca, ako končia na ulici, alebo ešte horšie, v cele.

Keď vyšla zo sirotinca, dúfala, že spozná svet taký, aký bol predstavený v rozprávkach, ktoré tak rada čítavala. Svet, kde vyhráva dobro nad zlom, kde sú k sebe ľudia milí, kde sa každý učí zo svojich chýb. No veľmi rýchlo zistila, že skutočný svet je ešte horší a skazenejší, ako si myslela. Utiahla sa do svojho bytíku a jediná osoba, ktorú sa naučila mať rada, ktorej sa naučila veriť, bol Shane.

A možno práve preto by som mu mala veriť aj teraz, preletelo jej hlavou, možno má pravdu. Ale čo ak sa znova len popálim?

„Čo mám robiť?" pošepla s pohľadom upretým na Efa, ktorý sa jej medzi časom obtočil okolo jednej nohy. Collet stačil jediný pohľad do jeho zelených očí plných odhodlania a vedela odpoveď.

Tak už poznáte aj Collet a Shanea! Čo si myslíte, akým spôsobom sa spoznajú tieto dve nevinné duše s našou príšernou kapelou? (Pokojne mi odpovedzte do komentu, vaše teórie ma zaujímajú XD).

PS: V ďalšej kapitole sa objaví pár vulgarizmov, snáď to nikomu veľmi neprekáža...

+; v