Chào các bạn! Vì nhiều lý do từ nay Truyen2U chính thức đổi tên là Truyen247.Pro. Mong các bạn tiếp tục ủng hộ truy cập tên miền mới này nhé! Mãi yêu... ♥

9. kapitola, 3. časť

SYVER

Chodbou s klenutými stropmi znelo agresívne dupanie dvoch párov nôh. Prvé sa snažili o útek, o odchod od problémov, čo sa zakrádali za nimi. Druhé, tie ťažkopádnejšie, zase prenasledovali muža pred sebou snažiac sa dostať z neho aspoň jedného slova, jednej odpovedi.

„Svadba?! Ako to, že o ničom neviem? Nič si mi nepovedal!" štekal rozzúrene Reil a prsty zatínal v pästiach. „Kedy si sa na tom dohodol?!"

„Nebol to môj nápad," prskol k nemu Syver a zrýchlil krok. Nemal náladu čokoľvek rozoberať.

„Ale súhlasil si!"

„Nemám na výber," odvetil mu Syver odmerane a sklopil tvár, na ktorej sa vynímala bolestná grimasa. „Všetko dohodol za mojim chrbtom, netušil som, že sa to stane."

Reil nevrlo zavrčal. Siahol po jeho rukáve a stiahol ho späť. Oči zabodol do tých jeho. „Chceš mi povedať, že si o ničom nevedel, ale keď ťa tvoj otec pozval späť, tak si nás hnal bez prestávky dňom i nocou až sem?"

Syver vzdychol. Hlavu zaklonil vzad a pretrel si oči. Prstami si prehrabol vlasy a odvrátil zrak. „Nie, to... Nechaj to tak, Reil. Už to aj tak nemá význam."

Reil si založil ruky na hrudi, podvihol bradu. „Aha?" odvrkol ticho a premeral si priateľovu ustarostenú tvár, „takže sa ani nedozviem, kto je tá šťastná?"

Syverovi stiahlo žalúdok. Neiste pozrel na zarasteného muža pred sebou a zafučal. Priečilo sa mu o tom hovoriť už z princípu. Už vtedy, keď mu otec objasnil všetky svoje plány, pomyslel na Reila. A myslel na neho i neskôr, celý deň i vtedy na terase, avšak nenabral odvahy. Nezdalo sa mu to správne. Vrhol na Reila pohľad plný neistoty.

„Takže nie?"

„Ty... Ja potrebujem čas. Neviem to... Je to..." slová sa mu zasekávali v hrdle.

Reil sa zahmýril, nasrdený pohľad vrhol na obraz na pravej stene a založil si ruky na hrudi. Tvár mu klesla. „Bude to... kráľova dcéra, mám pravdu?" opýtal sa neisto a zahryzol si do pery. Pohľad poslednej nádeje vrhol k Syverovi, ktorého tvár potemnela.

Čiernovlasý muž sykol. Bál sa onej otázky. Zúfalo sklonil zrak i zahryzol si do vnútra líca. Nemal čo povedať.

Reil zavzdychal. Všimol si skleslého pohľadu, pokúsil sa pousmiať sa. „Aspoň budem bližšie rodine," povedal hľadájúc výhody ich situácie a poškrabal si líce. „Netere som si nevidel od toho leta, čo sa Eie Taniela narodila. Zeris som ešte ani nevidel."

Syver zafučal. „Tvoja sestra to asi takto nevníma," šepol mysliac na ženu, ktorej sa už od detstva protivil, ktorá mu dávala za vinu, že Reil opustil ich rodovisko.

„Nikdy nepochopím čo je problém vás dvoch. Poellete je skvelá," zakrútil hlavou. „Chce pre svoje deti to najlepšie. Je lepší snáď nejaký... nejaký násilník? Snáď Smačov syn, ten opilec?"

„Takže sa radšej zmieri s tým, že si jej dcéra vezme muža jej veku, ktorého prvá žena umrela pri pôrode kripla? To tým hovoríš?" hlas sa mu chvel. Pevnosť očí prelomili zbiehajúce sa slzy, čo spôsobovali ohromný jas jeho očí a zároveň až nepríjemný pohľad, čo ľútosťou trhal srdce.

„Syver..."

„Nie, Reil. Celé to je hlúposť, z ktorej len všetci utrpíme. Bohovia vedia či vôbec môžem mať deti a nech Bohovia Nayllu chránia ak..." nasucho prehltol. Spomienky na Marsie ho opäť raz prichytili nepripraveného. Päste zaťal, hlavu sklonil snažiac sa zadržať slzy. Nezniesol by vidieť umierať ďalšiu ženu v takých mukách. Nie Reilovu neter. „Prepáč," šepol a otočil sa na odchod, z ktorého ho Reil predtým vyrušil.

Noc už dávno pohltila všetko svetlo, farby zmizli v čiernote temna. V hodine, kedy slušný ľudia už spali a v čase, kedy do ulíc vybiehalo všelijaké zberstvo, tieň v modrej kapucni brázdil si cestu prázdnou uličkou. Prsty kŕčovito zvieral okolo rukoväte dýky v pošve opaska, očami tikal po jednoliate sfarbenom okolí. Cítil, ako ním pulzuje strach.

To miesto kam mieril, kdesi na konci slepej uličky ďaleko za Chrámom štyroch ročných období v drevenom domčeku, v starej stavenici, nebolo niečím, o čom by ľudia mali vedieť, že navštívil. Nebolo to miesto hodné muža jeho postavenia.

Pred vstupom - úzkymi dverami zbúchanými z práchnivejúcich kusov dreva, zastal. Oprášil sa i stiahol si kapucňu viac do čela. S hlbokým nádychom zaklopal.

Chvíľa ticha zavládla v celom okolí. Hodnú chvíľu sa nič nedialo, potom ani druhú. Až keď už Syver začal strácať nádej, dverce sa s vrzgotom otvorili i vykukla z nich pochudnutá starecká tvár.

„Želáte si?" spýtal sa muž chrapľavo a premeral si nezvaného návškevníka skeptickým pohľadom.

„Hľadám Ilzia," odpovedal nezaujato mužík v modrom kabáte i počkal, kým si ho starec opäť premeral zvedavým pohľadom. Nakoniec však pootvoril dvere, vpustil ho dnu.

Syver prešiel pohľadom po špinavej miestnosti, ktorú osvecoval iba slabý plameň sviečky v starcových rukách. Telo mu striaslo hľadiac na detské telíčka uložené v tenkých dekách tesne vedľa seba. Pozrel k starcovi. Kamenné pohľady sa zabodli jeden do druhého a odtrhol ich od seba až náhly pohyb starca a jeho následná pomalá chôdza ku kutici za už tak neveľkou miestnosťou.

Myklo ním. Priestor za stenou ho zhrozil a zhnusil zároveň, no nemal na výber. Povzdychol. Dve drevené stoličky na troch nohách, malý klátik ako stôl a chlad. Chlad a vlhko. Privrel oči, nasucho prehltol. Pomaly sa usadil, ruky si založil na kolenách, hlavu len jemne podvihol, aby videl do bledých očí starca.

„Čo sem privádza muža v drahých šatách?" prelomil chlap ticho a nepríjemne sa zaškľabil.

Syver si zahryzol do pery, vzdychol. „Chcem, aby ste vzal ešte jedno dieťa," povedal sucho a v očiach sa mu zaleskli plamene.

„Pán chce?" prskol muž chrapľavo. „Ale čoby!"

Syver si oblizol pery. Zle zvolil slová, bol príliš rozkazovačný, avšak nemienil sa vzdať. Chlap pred ním bola jeho posledná šanca. V Starých Záhradách, miestu zasvätenému Bohom roka, nejestvovali karity s ich, čo by dieťa prijali v záujme boha Ragana.

„Odpustite, zle som sa vyjadril," odkašľal si, „žiadam vás o jedno miesto pre zúfalý dôvod. Bohovia vedia, že zlý úmysel nejde ani z mojej strany."

Ilzio si ho premeral už vážnym pohľadom. Zdalo sa, že mal čosi na mysli, čosi nevysloviteľné. Pokrčil nosom. „Deti tu už teraz majú ledva miesta na spánok, o jedle nehovorím. Som muž dobrých úmyslov," rozpažil ruky, „stvoril som toto miesto pre pomoc. Ale vše-"

„Zaplatím," prerušil ho Syver a zafučal.

„Nerobím to pre peniaze."

„Ale zišli by sa, že?" odvetil mu rázne až sa mu v očiach zablyslo. „Veľa ľudí vám asi neplatí sirotám na jedlo."

Muž podvihol hlavu. Snažil sa odolať lákavému zvuku medi či možno striebra, čo by ho zabezpečilo.

„Jedno dieťa. Nič viac po vás nežiadam," zopakoval hlasom plným zúfalstva a sklonil hlavu. „Pri našich Bohoch... Neprežije, ak sa ho niekto nechopí."

Ilzio nakoniec prikývol a poškrabal sa po plešine. „A kde to dieťa je?" opýtal sa už pekným hlasom i uprel oči na temnú postavu.

„V Tratykonne."

Muža vystrelo. „Nie," prskol. „Nie, zbláznili ste sa? To je niekoľko dní cesty. Dávam domov deťom zo Záhrad, nie..." zaseklo ho pri zvuku dopadajúceho mešca na drevo. Zahľadel sa na plné kožené vrecko a skrivil svetlé obočie. Nechápavo pozrel na neznámeho muža.

„Päťdesiat zlatých listov. Viem si predstaviť, že vám to pomôže."

Starec našpúlil pery, siahol po mešci i zatiahol za zlatú šnúrku. Jas zlata v svetle ohňa mu zaplavil zrak. Prekvapene pozrel na návštevníka, opäť na mešec a ešte raz k mužovi. Ústa sa mu chveli, zorničky sa mu rozšírili. Súhlasne začal prikyvovať, habkať. Jeho rozhodnutie bolo jasné skôr, než stihol prehovoriť. „Kde to dieťa nájdem?"

Syver sa s úľavou pousmial a naklonil bližšie k starcovi. Dokázal to, vyhral.


______

_RP_

Publikované: 20. 4. 2018

Bạn đang đọc truyện trên: Truyen247.Pro