RYTHION

„Vstávaj," zachrapčal strach naháňajúci muž a vrhol na neho prenikavý pohľad.

Pery sa mu striasli, tvár skamenela. Neiste si sadol. Nohu si podložil pod zadok a mierne pootvoril ústa, lenže slova nevydal. Nemal chuť, ani odvahu. S žalostným pohľadom na tvári sa po zadku pomaly presunul k okraju i mužovi pri ňom. Špičkami nôh sa dotkol zeme a nemotorne zoskočil. Skormútene pozrel na chlapa pred ním a dlho a neiste sa nadýchol. Zachytil mužov pohľad, čo si ho premeral, ale z tváre mu nič nedokázal vyčítať. Žalúdok mu zovrelo.

Bradatý muž si chytil lano, čo ich zväzovalo tesne pri opasku a otočil sa i vydal smerom k lesíku. Rythion ho nasledoval － ticho a nevzdorne. Sledoval jeho kroky, ktoré viedli pomedzi mladé kmene stromov. Zavzdychal.

Muž sa k nemu otočil a zamračene na neho zazrel. „No tak... Zbieraj drevo! Čo ťa sem vediem na prechádzku?"

Rythion nasucho prehltol. Potom pozrel na ruky, ktoré mal stále silne zviazané a bezo slova spýtavo pozrel na muža naproti. Pochyboval, že i keby chcel, bol by schopný zozbierať viac, než päť vetiev. „Ja..." vyšiel z neho slabý hlas, ktorý temer nespoznával.

Chlap si pretrel oči a unavene sa rozhliadol. „Rozumieš, že v momente, ako sa rozhodneš zdrhnúť, bude mi jedno, koľko som za teba zaplatil a na mieste ťa zabijem?" sykol otrávene a zazrel na Rythiona, ktorého striaslo.

Pomaly prikývol. Muža sa na útek príliš bál a stále ledva stál na nohách, nieto ešte bežal. Nemal by šancu.

Bradáč k nemu pomaly pristúpil. Venoval mu ešte jeden podozrievavý pohľad a stiahol mu ruky k sebe. „Bohovia nech ťa zatratia, ak sa so mnou pokúsiš vyšťať."

Rythionom trhlo. Vydesene pozrel na muža a zalapal po vzduchu. Nie preto, že sa muža desil a nie preto, lebo muž vyzval ku kliatbe, ale preto, koho o ňu požiadal. Bohovia. Nie jeden. V hlave mu zadunelo. Zlé sa práve zmenilo na príšerné, horšie na ukrutné. Nie, nie... Nie. To nie, opakoval mu hlas v hlave a na tvári sa mu prehlboval pohľad plný beznádeje, kým muž rozväzoval pevný uzol na jeho zápästiach. V bohov veria iba divosi.

„Tak..." zamrmlal chlap a spokojne cúvol namotávajúc si lano okolo dlane. Podozrievavo pozrel na chlapca pred ním, čo na neho zhrozene hľadel s pootvorenými ústami a nehol ani brvou. Ani ruky nezvesil, čo ho ochromil strach. Bradáč sa zamračil. „Môžeš začať zbierať," povedal dôrazne a podvihol obočie.

Pomaly zatvoril ústa a ešte stále vyhúkaný sa rozhliadol po najbližšom okolí. Začal zbierať. Ruky ho boleli, pred očami sa mu zahmlievalo, no neodvažoval sa prestať. Pocit, že za jeho chrbtom postával muž z výbojných krajín, mu nedovoľoval vzpriečiť sa. Netušil, čoho bol schopný.

O ľuďoch z krajín za hranicami kolovali rôzne vravy. Niektorí z nich mali byť deti mŕtvolníkov, tvorov stvorených z temnoty － zohavení, napol ľudia, napol beštie s hadími očami, fľakatou pokožkou a zubami ani krokodíly. Iní zase, tí posadnutí kliatbami a zatratení Raganom, podľa rozpráv unášali po nociach deti z prepadnutých dedín a pretvárali ich v ohavné kreatúry bez štipky zľutovania či milosti. Barbarský ľud, tak sa im hovorilo, bol pre Rythiona len ďalšou zo vzdialených hrozieb z príbehov, čo sa ho nemohli dotknúť. Ale stalo sa. A on sa teraz, pri každom zohnutí sa po kus drievka, snažil potlačiť všetky emócie hromadiace sa v jeho vnútri.

Zhlboka sa nadýchol a sklonil sa k zemi po ďalšiu haluz, dlhšiu než ostatné. Zastal si na jej stred a pristúpením ju zlomil. Vystrel sa. Cítil vlastnú malátnosť. Na chvíľu len tak zastal. Zamrkal snažiac sa rozptýliť čiernu hmlu, čo mu zastrela zrak a vydýchol. Letmo pohliadol k mužovi, čo sa opieral o hrubý kmeň staršieho stromu a pozorne ho sledoval. Striaslo ho i odvrátil sa a pokračoval.

Muž sa pohol － odrazil sa od kmeňa a dlhými krokmi sa dostal až za Rythiona, ktorý si opäť kľakol. Od chrbta sledoval každý jeho pohyb a mierne krčil nosom. Ruky si založil na hrudi. Rozhliadol sa naokolo a opäť pozrel na chlapca pod ním, ktorého vek nejak nedokázal presne určiť.

„To stačí," povedal, keď zbadal dostatok suchých vetvičiek v rukách mládenca pod sebou. Prstom ukázal k smeru, odkiaľ prišli a opätoval mu pohľad, ktorého pocity len sťažka rozoznával.

Rythion sa postavil. Vetvy si prechytil do oboch rúk a s očami stále upnutými na muža spoza hraníc sa vydal smerom, kde počul kone. Krok po kroku, nádych za nádychom ho čím ďalej, tým väčšmi zväzovala strnulosť zo strachu i únavy. Očami tikal po okolí.

Z lesíka sa vynoril tesne vedľa povozu. Počkal, kým ho muž obišiel a i s kývnutím hlavy mu naznačil, aby drevo uložil k starej čiernej pahrebe obloženej veľkými kameňmi. Položil ich na kôpku neďaleko skalnej ohrádky a zahryzol si do pery. Ešte stále v čľupe sa natočil k cudzincovi. Pozrel na lano v jeho rukách a vzdychol si. Čakal to.

Zaprel sa o kolená a opatrne vstal. Hlava sa mu zakrútila a zrak na chvíľu úplne prestal plniť svoj účel, no udržal sa na nohách. Zamrkal. Zničene pristúpil o pár krokov bližšie a s očami plnými desu i opovrhnutia nastavil ruky pred seba. Nemal viac síl akokoľvek sa vzpierať.

Muž si ho kútikom oka prezrel, hrubé lano obmotal okolo kostnatých zápästí a utiahol. Bledé oči chlapca mu nevenovali ani jeden pohľad. Miernym zatiahnutím skontroloval pevnosť jeho uzla a oblizol si suché pery. Pri pohľade na strhanca pred sebou neveril, že by sa niekam dostal i keby ho zviaže iba vláknom pavučinky.