ELLERY

Noc uplynula a nastal deň, hoci v podzemí to tma nedala znať. Chodbami zarinčal zvuk ocele trieskajúcej o staré mreže. Elleryho vytrhlo. Srdce mu išlo vyskočiť z hrude. Trup mu okamžite zdvihlo, ruka siahla k pásu a naprázdno siahla po meči. Najprv nerozumel, čo sa deje, potom však pochopil.

Zdesene sa dotkol svojej hrude, zagánil do tmy rovnakej, v akej zaspal a zhlboka sa nadýchol. Nebol to sen. Ani nočná mora. Pery stiahol. Ospalé oči upriamil k mrežiam a opäť sa nadýchol. Netušil, čo sa dialo.

„Spal si tvrde," ozvalo sa spoza neho. Ellery sa preľakol. Hlavu stočil k smeru, odkiaľ sa ozval hlas a pohľadom spočinul na tmavookom chlapčati neďaleko. Preväzoval si okolo chodidiel látku zašpinenú zemou a jedným očkom pokúkal po Ellerym. „Chcel som ťa zobudiť skôr, ale odtiahol si sa priďaleko. Ešte som nevidel niekoho spať tak tvrdo."

Ellery ponížene sklopil hlavu, no nie nadlho. „Čo sa deje?" vybafol na Regyera.

Ryšavý chlapec na neho vrchol neidentifikovateľný pohľad. Mierne sa usmieval, no v očiach sa mu odrážali úplne iné pocity. Študoval Elleryho tvár, sledoval jeho zmätenosť. Potom si odfrkol, no nevydal ani hláska. Doviazal si jednu nohu a presadol si, aby to isté mohol urobiť i s druhou. Robil to už nacvičene, rukami si rýchlo prechytával hrubú tmavú látku a uzlík urobil malý, ale silný. Nakoniec si nohy prekrížil na zemi a smutne sa pousmial. „Dúfam, že si sa vyspal dobre."

„Čo..."

Chlapec zakrútil hlavou. „Šetri si hlas, lebo oni teba šetriť nebudú," povedal a ukazovákom si poklepkal po perách. „Máme ešte čas, kým prídu až sem. Trochu to trvá. Skús sa prebrať."

Ellery na neho len zaskočene pozeral. Nebol si istý či nerozumel jeho slovám alebo im nechcel chápať.

„Jedlo mi už neostalo, do večera sa to však dá vydržať. Väčšinou..."

Chlapcovo správanie ho miatlo. Tváril sa milo, no v zápätí to vždy spochybňoval. Prv ho potešil, potom vydesil. Raz bol otvorený a priateľský, neskôr uzavretý a odťažitý. Sám sa zdal zmätený, no pritom neuveriteľne istý tým, čo malo prísť.

„Keď prídu, neprieč sa. Rob, čo povedia a choď napred. Keď sa budeš večer vracať... No. Radšej choď po vlastných. Inak ťa odvedú dozadu, tam býva hrozne chladno a vlhko," povedal a pozrel k chodbe, odkiaľ sa už začínali ozývať zvuky krokov a otvárania mreží. Odmlčal sa. Chvíľu len ticho pozeral pred seba, potom vrhol pohľad k Ellerymu. „Nebuď milý."

Nohy zaborené v bahne, ruky v okovách a slnko ledva nad obzorom.

Zhromažďovali ich v hlúčikoch po pár desiatkach okolo nestabilných malých ohrád podobných tej, pri ktorej stál aj Ellery. Nikto si nesadol, nikto nesklonil zrak. Všetci zdanlivo vedeli, ako to tam chodí. Všetci až na Elleryho.

Két drmal jeho reťazou, rehotal sa. „Dali mi novú žabu! Ha! Nová žaba!" kričal naokolo a dvíhal Elleryho reťaz vyššie. „Už mi začala chýbať zábava s vami! S žabami," bľabotal si ďalej a nútil Elleryho ku krátkym krokom pomedzi ostatných mužov.

Všetci boli iní a rovnakí zároveň. Oblečení v starom chabom odeve a s jazvou na líci. Mnohí zjazvení, špinaví a od zaschnutej krvi, čo sfarbovala ich pokožku do čierna. Ellery sa medzi nimi cítil až podivne čistý. Okrem drobných jazvičiek na vyholenej hlave nemal temer nič, čo by ho hyzdilo, keby si odmyslel spáleninu v tvare slnka a piatich hviezd na polke svojej tváre. Cítil na sebe nepríjemné pohľady.

„Tak čo, žaba? Chceš ísť prvý?" uškrnul sa két a vrhol očkom po svojom spoločníkovi. „Čo povieš, Stornel, kto je dosť dobrý pre našu žabku?"

Druhý két sa nezaujate rozhliadol po celej skupinke. Vyzeral znudene, nezaangažovane. Očami zastal na jednom z mužov, kútik úst sa mu podvihol. Urobil pár krokov vpred, postavil sa tesne pred mohutného chlapa a natiahol sa k reťazi za jeho chrbtom. Rukou prešiel až k jej koncu upevnenému o mohutný kameň a odopol ho. Keď sa znovu otočil, Ber už strkal Elleryho ho ohrady.

Keď plavovlasému mužovi odopli putá a nechali ho vojsť do ohrady k nemu, Elleryho striaslo. Pocítil, ako si ho két stiahol k sebe a začal kľúčikom uvoľňovať oceľové okovy. „Žiadne sprostosti, žabiak. Nemáš kam utekať," šepol mu do ucha a postrčil vpred už s voľnými rukami. Ellery sa zmätene rozhliadol. Muži zo skupinky ich sledovali.

Nestihol však ani postrehnúť pohyb, mohutný muž sa rozbehol naproti nemu a sotil ho k zemi. Vyrazilo mu dych. Snažil sa ho znovu nabrať, no skôr, než sa mu to podarilo, ho muž prisadol a päsťou udrel do tváre.

Ellery si automaticky zdvihol ruky k hlave. Pokúsil sa chytiť mužove zápästia, no bezvýsledne. Rany mal silné a dobre mierené. Pravačku striedal s ľavačkou a mieril vždy na trochu iné miesto. Kdesi vedľa nich zaznel smiech. Ellery sa skrútil, trup ohol na stranu, kde ho nečakala ďalšia rana a muža si za ramená stiahol bližšie k sebe. Chlap zdanlivo zaskočený jeho ťahom zalapal po dychu. Nepostrehol Elleryho pohyb, čo im vymenil pozície a razom sám pocítil búšenie päste.

Elleryho zaslepila zlosť, zabudol sa ovládať. Muža jednou rukou chytil pod krkom, druhou mu vrážal do tváre silné, no menej frekventované údery. Do predlaktia sa mu zabárali mužove nechty, z kože sa mu začali rinúť tenké pramienky krvi. Hrdlo mu zvieral čoraz silnejšie. Cítil pach krvi.

Nestačil však skončiť, čo začal, keď ho niečia ruka stiahla za lem golieru a telo mu odhodilo vzad. Ellery pristál na zadku pri nohách muža, čo plytko dýchal a hmatal si po krku. Zvraštený pohľad upriamil nahor práve vtedy, keď mu do tváre két švihol trstenicou. „Upokoj sa!" prskol na neho a znovu ho švihol po tvári priamo cez spáleninu na líci. Ellery zafňukal.

Zdrapil ho za ruku a vytiahol na nohy. Trstenicu upriamil k Elleryho tvári a znechutene pokrútil hlavou. Chvíľu na neho len vrhal nenávistný pohľad, potom siahol k opasku, za ktorým mal Elleryho putá a jedným pohybom si ho otočil chrbtom i zopäl mu nimi ruky.

Ellery znechutene sledoval okolie. Nerozumel tomu, čo sa v posledných chvíľach odohralo. Stalo sa to prirýchlo. Fľochol po mužovi na zemi, ktorý ešte stále rozdýchaval bolesť a odmietal si nechať spútať ruky. Vyzeral zúfalo. Stále hmatal po krku a krčil sa na zemi. Ellery to nemal v úmysle, no neovládol sa.

Trhlo ním. Pocítil ako mu ruku čosi obmotalo a stiahlo sa. Tvár sa pokúsil otočiť vzad, no nevidel, čo két urobil. Zaťal päsť. Zvláštna šnúrka mu sťahovala ruku tesne nad železom a spôsobovala nepríjemný tlak, čo ho dráždil. Napol svaly v ruke a mykol ramenami.

Két mu opäť uštedril úder, tentokrát po ramene. „Prestaň, inak nedostaneš nažrať," prskol po ňom a obišiel ho dopredu. Uškrnul sa na neho. Stáli tesne vedľa seba. Chvíľu na neho hľadel nadradeným pohľadom. „Tak vidíš, že vieš tancovať, ako sa píska, ža..."

Ber nestihol dopovedať vetu, keď sa mu po tvári rozletel Elleryho pľuvanec. Zarazene si ho premeral, potom skrčil nos a pretrel si dlaňou tvár. „Ty hajzel! Bastard!" kričal. „Toto si nemal robiť!"

Két ho silne strhol k zemi. Elleryho opovržlivý pohľad vystriedal zaskočený. Skončil na kolenách. Mrmlanie mužov pretínali už len výkriky a smiech ozývajúci sa z diali. Muž zdvihol ruku s škorpiónom a švihol.

Ellery zreval.

Železné háčiky sa mu s každým švihnutím zabodávali pod kožu a trhali ju i skrz látku, čo mu kryla chrbát. Z rán sa začínala rinúť rudá krv, ktorej tok doprevádzali bolestivé výkriky a švihy bičom. Bolesť cítil všade － na ramenách, chrbte, krku i rukách. Do očí sa mu tlačili slzy.

„Ruč, bastard! Na mňa ty pľuť nebudeš!" ozývalo sa okolím, kým két pokračoval v mukách, ktoré mu spôsoboval.

Rany ustali, no bolesť nie. Chrbát i ruky mal v jednom ohni. Striasol sa, habkal. Na lícach sa mu leskli potôčiky sĺz slanších než Plytké more a hrdlo mu sťahoval uzol. Bolesť mu prechádzala celým telom a otupovala mu zmysly. Svet naokolo sa zdal stlmený, rozmazaný a prázdny － vše sa rozplývalo a zlievalo do jedného.

Ber si kľakol, schmatol Elleryho za bradu a donútil ho pozrieť sa na neho. Zahľadel sa do červených očí zaliatych slzami a zvraštil tvár. „Nabudúce to bude dvakrát toľko," sykol a sám mu zapľul už do tak mokrej tváre. Vstal. Vystrel sa nad Ellerym, čo sa zhrbený krčil pod ním a zamyslene sa na neho zadíval. „A teraz znova! Dnes ti dám možnosť predviesť sa koľkokrát len chceš."

______

_RP_

Publikované: 27. 10. 2017