SYVER

Deň sa vliekol. Slnko už prešlo značnú časť svojej dennej púte a mraky sa začínali sfarbovať do oranžova. Nekonečné roviny boli zaplnené poliami a pasienkami. Blahodajný tieň bol len zriedkavo dožičený niekoľkými topoľmi, vŕbami či hrabmi rastúcimi popri ceste v nepravidelných rozostupoch.

Prašnú cestu rozvírili kopytá koní s dvanástimi jazdcami. Líca mali začervenané, oči ospalé a spolu s nimi cestou postupoval i zvuk ich zívnutí. Odetí v modrých plášťoch s nášivkami Calloisovského rodu vyzerali ako bratia, nebolo medzi nimi odlišnosti. Jedine ten prvý, najtižší zo všetkých, sa zdal iným od zvyšku. Oči mal dokorán otvorené, sedel vystretý a vážny. Premýšľal.

Ubehla jedna celá noc a skoro celý deň, odkedy vyrazili z Tratykonnu. Cesta do Starých Záhrad trvala tri dni, nanajvýš tri a pol, keby po nociach prespávali kdesi pri ceste. Ale oni nespali. Odkedy zasadli do konských sediel, nezosadli. A Syver to nemal v pláne ani túto noc.

Je to len premárnený čas. Musíme pokračovať, nahováral si mysliac na otca, ktorého už pár rokov nevidel. Zajtra tu už byť nemusí. Nemôžem to riskovať. Ak ho už neuvidím... Ak sa s ním neuzmierim...! Bohovia, prosím, nech to ešte vydrží! Zhlboka sa nadýchol. Nesmel na to myslieť. Zakázal si to. Jeho otec bol silný muž, choroba by ho len tak nepoložila za pár dní. Neveril tomu, no predsa ho žrali pochybnosti.

Spoza neho sa vynoril tieň. Muž s tmavou bradou a rovnako čiernymi očami ho dobehol. Chvíľu si ho len obzeral, mal niečo na jazyku, no namiesto toho len otočil hlavu vpred a hlasne vydýchol. Reil bol tridsiatnik, rovnako ako Syver, no jeho postava bola mužnejšia, črty ostrejšie a primerané na jeho vek. Bol piatym synom danaka Urella Garvika, Syverovým vandaiom a mužom do každého nevestinca. No napriek tomu, že mal byť Syverovi priateľom a radcom, jemu samotnému to pripadalo, akoby robil presný opak. I vtedy sa ozval.

„Muži sú unavení, kone smädné. Keby túto noc strávime niekde..."

„Nie."

„Aj tebe by sa zišlo, keby..."

„Povedal som nie, Reil. A poviem to ešte tisíckrát, ak sa ma spýtaš," precedil pomedzi zuby a popchol koňa. Tvár sa mu od pohoršenia zvraštila, pery stisli. Nemal náladu na hádky.

„Každý potrebuje spať. Ferhank už teraz zíva každých pár minút, len čakáme kedy zaspí v sedle," oboril sa na neho jeho priateľ a sám posúril koňa.

Syver sa zhlboka nadýchol. Nie. Nemal v pláne nechať sa presvedčiť, nemal v pláne zastať a pokračovať až ráno. Zobralo by mu to priveľa času a ten mu bol vzácny. „Tak mu odkáž, Reil, že čím rýchlejšie pôjde, tým skôr si bude môcť ľahnúť. Ale nie tu, nie pri ceste a nie túto noc. Keď dôjdeme do Starých Záhrad, dostane posteľ, nie skôr a nie pozdejšie."

V čiernych očiach sa zablysol hnev. No nič nepovedal, len ticho zavrčal a silne stisol strmene. Poznal Syverovu povahu pridobre nato, aby to nepredpokladal, ale skúsiť to musel. Sám držal oči ledva otvorené, a bol si istý, že v momente, kedy slnko zájde za obzor, neudrží ich otvorené.

Okolie sa začalo meniť. Dlhé roviny posiate farbou prestriedali močaristé pôdy. Prašná cesta bola teraz pokrytá nahádzaným kamením, ktoré aspoň mierne spevnilo jej povrch, hoci pod bahnom ho bolo len ťažké rozoznať. Už naďalej neviedla rovno ako šíp, kľukatila sa ako had pomedzi zaplavené priehlbiny močariska. Syver pozorne sledoval kroky svojho koňa, viedol ho po miestach, ktoré sa mu zdali najsuchšími a oči nespúšťal z cesty. Bol rád, že tadiaľ nemusel ísť pešo － bol si istý, že by mu už po pár krokoch čižmy mľaskali a k nohám mu presakovala vlaha. Vzdychol.

Spoza neho sa ozvalo zaerdžanie koňa a nadávky. Pozastavil koňa, trup otočil k zmätku za ním a podvihol obočie. Ferhenkov kôň stál v jednej z priehlbín zaplnenej blatavou vodou a neiste dvíhal nohy pri pokusoch vyjsť von. Jazdec na ňom stále sedel, tvár mal zašpinenú, výraz nahnevaný. Netrpezlivo sa mrvil v sedle.

„Zlez z neho," poručil nevrlo a zvraštil nos.

„Ale, pane..."

Syver na neho vrhol nasrdený pohľad. „Zlez," sykol.

Ferhank sklopil zrak a pozrel do kalnej vody pod sebou. Nechcelo sa mu do nej, v očiach mu bolo badať odpor, no nemal odvahu sa priečiť. Zosadol. Voľné časti oblečenia mu nadul vzduch, k pokožke mu okamžite presiakla blatavá voda. Nohy mal zaryté v bahne, čo mu držalo nohy pri dne a sťažovalo všetky jeho pohyby. Urobil nemotorný krok vpred, potom druhý a tretí. Keď jednu z nôh vytiahol na breh, Reil mu podal ruku. Pomohol mu von.

Reil zafučal, pozrel na koňa pred sebou. Zviera vysilené cestou nevedelo spraviť prvý krok vpred. „Ustúp," zamrmlal a vzal Ferhenkovi oprátky z rúk. Naklonil sa bližšie a potiahol koňa o pár krokov ďalej, kde sa zdal sklon menší.

Syver ich sledoval s odporom. Čas je vzácny, opakoval si. A oni ho míňajú. Mal som ísť len s Reilom, nebrať ďalšiu záťaž. Mohol by som byť už len pár hodín cesty od Starých Záhrad, keby na nich nečakám.

Šedák konečne vystúpil na chodník. Nohy mal hnedé, špinavé a stekal z neho kvapalný kal. Reil ho hladil po hlave, tváril sa ustarostene, ústa krivil. Zo zafučaním podal uzdu Ferhenkovi, ktorý sa snažil vyžmýkať si vodu z plášťa a zamieril k vlastnému žrebcovi.

„Môžeme pokračovať?" opýtal sa Syver nezaujato.

Reil na neho vrhol podráždený pohľad. „Nie."

„Nie?"

„Nie."

Syver podvihol obočie. „Prečo? Kôň je v poriadku, ako vidím. Ferhenk tiež. Už ste tu premrhali dosť času."

„Po takejto ceste sa nedá ísť. Nie po období dažďov a nie v noci. Pri bohoch života a smrti, Syver, všetci sa tu zlámeme. V Starých Záhradách si nebol už roky, tak prečo tak zrazu?!"

Zhlboka sa nadýchol. On nevie. Oblizol si pery a zakrútil hlavou. „Nemôžeme zastavovať," zavzdychal. Bojím sa, uvedomil si a nesmelo pozrel na svojho priateľa. Bojím sa a odmietam si to priznať. „Do zajtra sa musíme dostať do Starých Záhrad. To je moje... konečné slovo."

Reil sa vystrel. Premeral si Syvera, ktorý mu venoval posledný pohľad a otočil sa späť k ceste pred sebou. Cítil, že niečo nebolo v poriadku.

Tma prišla nečakane rýchlo. Vzduch sa ochladil a cesta potemnela. Syver si už viac nebol istý svojím rozhodnutím. Nevidel, kam ide, spoliehal sa len na koňa, ktorý ho niesol. Oči mu začínali klipkať, hlava klesať. Niekoľkokrát sa prichytil pri zívaní, ktoré nedokázal ovládnuť vždy, keď sa onen zvuk ozval spoza neho, z úst jedného zo svojich spoločníkov. Čas od času pohliadol k hviezdam. Skúmal súhvezdia, uisťoval sa, že sa neotočili úplne. Cítil sa ospalo.

„Reil," šepol ticho do tmy, keď sa mu oči odmietali otvoriť. Za sebou začul šuchot, zamrmlanie a zvuk kopýt. Oči otvoril, pozrel na tvár, ktorú osvetľoval len slabý mesačný svit a vzdychol. „Možno sme... mohli na chvíľu zastaviť."

Šuchot. Reil sa napravil v sedle. „A čo teraz? Chceš spať rovno no ceste? Suché pôdy, kde sme sa mohli zložiť, sme už prešli."

Syver zavzdychal. Všetky svaly v tele mal vyčerpané, nevedel si ich ovládať. „Oh..." vyšlo z neho po chvíli. Jeho chyba sa mu začala čím ďalej, tým väčšmi vypomsťovať. Bol tým, kto nechcel zastaviť, tým, kto si nevedel predstaviť zastaviť, čo i len na chvíľu a nútil ostatných k postupu. A teraz bol i tým, čo sa ledva držal v sedle.

V tichej noci sa ozval ľudský hlas. Syver podvihol hlavu, načúvajúc k smeru, odkiaľ sa spev šíril. Melodické tóniny sa striedali, dva hlasy, možno tri. Nepatrili k nim.

Tam v jesanských lesoch pod skalou nahnutou,

tam plače páža pod pannou v strom zakliatou.

Syver zaklipkal očami, razom sa rýchlo prebral. Zatajil dych a fľochol po Reilovi. Obaja zastavili. Syver začul, ako Reil povytiahol čepeľ svojho meča. Sám siahol po svojom.

Tam šiel som i ja, tam videl som jak slzí,

tam som ja počul, jaké činy brat bratovi hrozí.

Medzi stromami zaplápolalo svetlo fakle. Najprv jednej, potom troch ďalších. Spev utíchol, ohňom osvetlené tváre mužov sa predrali spoza húštia. Syver zahabkal, potom si s úľavou vydýchol.

Koňa popudol urobiť pár krokov. Oči mu klesli k znaku na hrudiach mužov － púpavový veniec s jasne zelenej farbe, ktorá však v slabom svetle naberala zlatavý nádych. „Fabier Hortek, to je milé prekvapenie," pozdravil a jemne sa usmial na holohlavého muža pred ním. „Aké pekné vás vidieť po toľkom čase. Štyri roky? Päť?"

„Šesť, môj pane," povedal muž a zvraštil huňaté obočie. „Videli sme sa na svadbe mojej druhej dcéry, Irely."

Syver prikývol. Pána Belavy videl v živote len párkrát, hoci jeho sídlo nebolo ďaleko Tratykonnu. Marilo sa mu, že pred rokom mu i núkal jednu svoju dcéru, no on odmietol, ako i všetky ostatné. „Idete od môjho otca, zo Starých Záhrad?"

„Až z Rysohradu, stavil som sa len v poli cesty. Bál som sa prespávať s mužmi pod holým nebom. Iste ste počuli, že tie barbarské kmene vypálili ďalšie tri dediny. Začína sa to vymykať kontrole."

„Ešte ku mne tie správy nedošli, ale uznávam, nepočúva sa mi to ľahko. Už takmer pol roka bolo ticho, azda sa to opäť zmenilo?"

Liah Hortek pokrčil ramenami. „Neviem, pane. Chcel by som to raz a navždy skončiť, viete? Urobiť na nich nájazd, pozabíjať ich, čo najviac a zvyšných vyplašiť, ale váš pán otec by nikdy nesúhlasil. Nechce o tom ani počuť."

Syverovi zovrelo hrdlo. Otec... Zhlboka sa nadýchol. „Povedzte, koľko to je ešte cesty do Starých Záhrad? Tiež by sa nám už zišla trocha spánku."

Mužovi myklo hrubým plnofúzom. „Vyrazili sme asi po obede, keď sme sami dospali dlhú cestu. Ale ideme pomaly. Ak by ste šli rýchlejšie, môj pane, mohli by ste tam byť pred svitaním."

Syver sa pousmial a prikývol. „Ďakujem, fabier. A želám dobrú cestu späť. Snáď sa ešte uvidíme."

Liah sa rozžiaril. „Prídem vám na oslavy, pane," usmial sa a už sa s koňom hýbal vpred po úzkom chodníčku, kde sa križovali.

Syver počkal, kým prešli, potom sa sám popudil koňa. Pred ním bola ešte dlhá cesta, no spánok ho už viac nelákal. V hlave mu znela posledná Liahova veta. Nerozumel jej. Hádam len nechcel oslavovať otcovu smrť, zamýšľal sa.

______

Venované: @Majushi za krásne podporujúce komentáre!

_RP_

Publikované: 6. 10. 2017