MIRA

Zobudila sa, ako sa prepadla do spánku - slabá, vystrašená, ubolená. Ležala vystretá na prašnej ceste, napoly pokrytá pieskom. V hrdle mala sucho, slnko ju pálilo na zátylku. Keď zdvihla zrak, badala len chaos. Včerajší večer zmenil úhľadné uličky Hrany v popolom posiate, špinavé chodbičky kdejakého vnútrozemského mesta. Ľudia ju obchádzali so zvesenými tvárami, obzerali si škody, snažili sa pozbierať, čo ešte stálo za reč a vzdychali nad šarapatou, ktorú spôsobilo dievčatko, o ktorom každý hovoril. Dievčatko s menom Mira.

Vzdialená krása včerajšieho začiatku osláv sa dávno vytratila z myslí a nahradila ju zväčša bežná rutina dňa. Vrava doliehala k Miriným ušiam už z diali, z ulíc nepoškodených požiarom.

Bol to obchodný deň, trhovisko na čas opäť prekvitlo najkrajším a najvzácnejším tovarom, aké sa v Hrane dalo nájsť. Každý, a teda nejeden, dúfal, že práve on ohromí Pánov púšte dosť nato, aby sa aspoň na chvíľu pristavili pri jeho stánku a vymenili jeho tovar za poklady donesené zo srdca piesočných dún a z krajín za nimi.

Mira vošla do obchodných uličiek celá ufúľaná. Hodná len krivého pohľadu a odvrátenia tváre. Cítila sa prázdne, ochabnuto. Oči jej blúdili po stánkoch s jedlom, ktoré oblietali lačné osi a nôžky sa jej vliekli po piesočnej zemi. Na tele mala boľačky - na ramene, zápästí, hrudi i prstoch na nohách. Všetko ju bolelo, telo mala stuhnuté. Prázdny pohľad usadený na jej tvári smeroval do diali. Už ju ani tak netrápili posmešky iných ľudí, ako predstava, čo ju čaká, ak sa zjaví doma. Nechcela tam ísť, tak veľmi nechcela čeliť svojej matke, no musela. Žalúdok jej už nariekal, zvieral sa v kŕčoch, hrdlo mala suchšie než piesky Mŕtveho oka a pred očami sa jej tvorili čierne fľaky rôznych tvarov. Malo ešte zmysel odďaľovať to?

Zastala. Premkla ju zlá predtucha. Inštinktívne sa otočila a nasucho prehltla. Vedela, že jej pocit jej ani tentokrát neklamal.

Z rohu ulice na ňu zízala banda chlapcov. Nevrlých chlapcov. Zhlboka sa nadýchla, chcela veriť, že neprídu, že ju nechajú na pokoji aspoň ten jeden raz, no len čo na to pomyslela, pohli sa jej smerom. Niektorí vyzerali znudene, iným na tvárach žiaril škodoradostný úsmev a ďalší zas len zamyslene rozmýšľali, čo s ňou.

Mirine telo zdúpnelo. Prišli rýchlo, prirýchlo. Delilo ich len pár krokov. Premeriavali si ju, vymieňali si pohľady a skracovali vzdialenosť medzi nimi. Nestihli však urobiť posledných pár krokov, keď sa ulicou rozľahli hlasné, výstražné výkriky. Ľudia sa začali tisnúť ku krajom a postupovať ďalej uličkou. Len ona stála. Stála a so strachom v očiach sledovala bandu, ktorá jej v tej chvíli však už nevenovala pozornosť - všetci hľadeli do uličky za ňou.

Keď konečne pochopila, čo ten zmätok zapríčinilo, stála pred obrovským tvorom, ktorý prechádzal úzkym priestorom. Cítila jeho teplý dych, cítila pohľad tmavých očí a snáď i váhu, ktorú jeho nohy niesli. Dych sa jej prehĺbil, telo stuhlo. Nezvládala zdravo uvažovať. Z boku na ňu hľadel vysoký muž zakrytý v hrubých vrstvách látky, spod ktorých vykúkali len hlboké tmavé oči plné nechuti.

So slzami na krajíčku a s bledou tvárou ustúpila o krok vzad nespúšťajúc zrak z muža, jazdca na ohromnom tvorovi, čo si skrúteným bičom poklepkával po stehne.

Ako im Mira ustúpila z cesty, vydali sa ďalej. Ohromné zviera si pomaly a ťažkopádne znovu začalo raziť cestu vpred nasledované ďalšími svojho druhu. Zo sedla na chrbte mu viseli zavesené biele kosti, ktoré rachotili pri každom kroku a kusy kovu, snáď zlata, cvengajúceho naprieč uličkou.

Než však stihla odtrhnúť oči od majestátneho tvora, na chrbte ucítila čiusi ruku a letela priam pod obrovské nohy druhého zo slonov. Nachvíľu akoby sa pre ňu zastavil čas. Dopad na zem bol tvrdý a náhly, na rukách ucítila bolesť. S očakávaním príchodu jej konca sa schúlila do klbka a rozplakala sa.

Prešla chvíľka - jedna, druhá, tretia a nič. Žiadna zmena, bolesť, úľava od ťarchy sveta. Namiesto toho všetkého sa ozval len chlapčensky smiech. Smiech, ktorý ju pohltil. „Zubatá je už tak slepá, že ani slona priamo pred sebou nevidí!" ozval sa jeden z chlapcov. Jeho smiech zanikol azda v desiatke ďalších, hlasnejších i tichších, trýzniacich rehotajúcich sa hlasoch. A ona, neschopná odporu, ostala uväznená medzi nimi.

Zatla pästičky. Zhlboka sa nadýchla a odvážila pootvoriť oči. Ledva sa však zvládla podvihnúť vyššie, zarazil ju tieň, v ktorom ležala. Tmavá silueta zvieraťa týčiaceho sa nad ňou, jeho puch, ju vystrašili. Rýchlo sa zodvihla na nohy a so slzami v očiach vykročila vpred, no jeden z chlapcov ju opäť sotil. „Už ani chodiť nevieš!" vyprskol na ňu s hlasným smiechom.

Zafňukala. Cítila na sebe desiatky pohľadov - pohľady svojich známych, rodiny i náhodných tetiek z trhu. Cítila ich pobavenie, znechutenie, hrôzu. Slzy v jej očiach vytvorili jej zraku hmlistú oponu, cez ktorú len ťažko videla čo i len zem, na ktorej sa opäť ocitla. Zaklipkala očami, stisla pery. Chcela sa rozbehnúť, kričať, plakať, udrieť si do niečoho, avšak len čo sa vystrela, cestu jej zatarasil pletený prútik, ktorý jej ktosi oprel o hruď. Spoza nej vystúpil vysoký, hoci o niečo menší ako bolo zvyčajné, úzky tieň. Zatlačil ju vzad a s prútikom sa zahnal na chlapcov, ktorí zvýskli.

Červené tváre chlapcov, ktoré vtedy pohltila hanba celého sveta, ešte viac zrudli, keď jeden z nich, z Pánov púšte, vystúpil pred malé dievčatko a nikdy neminúc svoj cieľ, začal sa zaháňať svojim prútikom. Cielené údery boli rýchle, ich zvuk dráždil uši a ich rýchlosť bola badať len ako opakované výkriky chlapcov, čo sa snažili stiahnuť sa od nich čo najďalej.

Keď sa človek v dlhých handrách opäť otočil spať, keď usúdil, že bolestivej lekcie bol koniec, Mira len opatrne zacúvala a so sklonenou hlavou uvoľnila cestu. Žena, vari prvá, ktorú Mira videla medzi Pánmi púšte, ju nezaujate obišla. Potiahla kel slona a znovu uviedla do pohybu cely rad jazdcov na chrbtoch svojich mohutných, majestátnych tvorov.

Rušno uličiek Hrany sa pomaly vytrácalo spolu so slnkom blížiacim sa k obzoru. Mnohí odišli do modlitební v chodbičkách pod mestom, iní, naopak, domov k svojim rodinám.

Jedine malé dievčatko, malá Mira, ešte stále postávalo pred dverami domu a snažilo sa pobrať odvahu vstúpiť dnu. Čakala krik, výčitky i nevrlé poznámky o jej neskorom príchode i noci, ktorú nestrávila tam, kde patrí.

Oná chvíľa však musela prísť i prišla skôr, ako si Mira vôbec uvedomila, že tlačí do drevenej časti navrchu otvorených dverí. Prekĺzla len cez malú škárku, ktorú vytvorila a obozretne sa rozhliadla po tichu, ktoré vládlo vnútri.

Chvíľu i verila, že matka i sestry šli k večernej modlitbe, no v oblúku rámu dverí izbice naproti nej sa mihol pohyb. S nádychom a zaťatými pästičkami nazbierala odvahu a pomalými krokmi do nej vošla. Zrakom klesla k žene hrbiacej sa pri zemi s misami plnými strúčikov fazule a hrachu a bez slovka si sadla k nej na koberček. Napriahla sa po jeden zo zoschnutých hrachov a začala ho lúskať. Očami pritom zablúdila k prepadnutej tvári matky, ktorá jej nevenovala ani len krátky pohľad. No keď sa Mire už asi po tretí krát rozutekali hrachy po zemi, na hlave pocítila úder.

Telíčko jej posunulo vpred, rukami sa len tak-tak zabránila pádu, ale slzy tlačiace sa jej do očí nedokázala zastaviť. Zafňukala, vzhliadla nad seba, do tmavých očí matky. Chrbtom ruky si prešla po uslzených očiach a so zatajeným dychom sa napriahla po guľôčke hrachu pred sebou.

„Nechaj to!" štekla po nej matka a udrela ju spakruky po prstoch. „Ešte to všetko porozsýpaj, postrácaj, nech nemáme čo zasiať! Hanba, že i ruky máš deravé. Choď do izby! No tak, choď preč, nech ma už oči nebolia! Že si mi ty za muža nestála."

Mira zjajkla, postavila sa na slabé nohy a utierajúc si slzy, zdupkala z izby. Zaliezla do svojej, len maličkej, izbietky na kraji domu. Do vyhasnutej pahreby vhodila nové drievka a ešte s mokrými rukami kresaním vznietila oheň.

Oči upriamila na nádherné predstavenie tanečníkov, plameňov, ktorí s chuťou, s rytmom a ladnosťou, oblizovali suché drievka, ktoré im dali život. Milovala sledovať ich. Pripadala si s nimi, akoby nie je sama, akoby na chvíľu, len maličkú, niekto znáša jej utrpenie spolu s ňou a jej svet sa nebortí ako kopy piesku, do ktorých zaduje vietor.

Keď sa plamene už zdali stále, vzala skoro ploskú hlinenú mističku, takú, aké sú i v chodbách pod mestom, len o čosi menšiu, a paličkou do nej strčila horiace drievko. Poštvornožky prešla k rohu, v ktorom bola do zemi vyhĺbená jamka. Mištičku položila do nej, na vrstvu retiazok, zdrapov látky a črepov, ktoré našla ako pamiatky na otca, ktorého zjav jej už mlžil čas. No i tak, napriek množstvu rokov, ktoré ubehli, odkedy ju naposledy objal, stále bol človekom, ktorý pre ňu spravil viac, ako ktokoľvek iný.

Sklonila sa bližšie, nasala dym horiaceho dreva a s kašľom sa posunula o čosi ďalej. Ruky zložila k ešte chladnej miske, ktorej povrch odrážal i najslabšie záblesky plamienkov ohňa, čo rástol na neveľkom drievku. Prstami začala prechádzať po jej okraji a nahrbila sa nad ňou.

Vždy, kým jej prst obkreslil hranu misky, z úst jej vykĺzla časť modlitby, časť prosieb, ktoré šepkala snáď denne. „Nech sú mu hriechy odpustené, nech vetry odnesú za more to, čím sa previnil pred zrakmi duchov púšte," šepkala priškrtené slovká a nechtami škrabkala okraj misy. „Aby bol dobrý úmysel prednejší znaniu trestu. Aby mu duchovia vzali ťarchu z pliec a nedali mu viac sa trápiť..."

Každá prerieknutá veta bola tichšia a slabšia než tá predošlá. Na prstoch už začala pociťovať teplo, ktoré šíril slabý plameň a nos i oči už jej začal dráždiť čierny dym.

Jej slová utíchli, až keď dohorel už vtedy čierny uhlík. Vtedy siahla po koženej šatôčke, ktorá ležala pri okraji vyhĺbenej jamky a presypala do nej zvyšky popola a uhlia. Okraje len zľahka zaviazala tenkým povrázkom, celú šatôčku si nastrkala do vrecka šiat a vykukla z dvier svojej izby. Tma jej ako priateľ dožičila priestor, aby sa nebadane vytratila z domu a vybehla do večerňajšej atmosféry ulíc.

Aby ešte stále teplý uhlík doniesla do modlitebne v podzemí včas, bežala. Vrecko šiat si opatrne tískala k sebe, aby jej obsah nevytratila cestou k svojmu cieľu, a tým nestratila nádej na vyplnenie jej prianí.

V chodbičkách prešla okolo mnohých nasvietených modlitební, no jej srdce ju viedlo len do jednej － starej a opustenej miestnosti, ktorá sa za posledné roky stala jej jediným miestom útechy. Míňala hlasy ozývajúce sa z chodieb naokolo, míňala plápolajúce ohne zjavujúce sa za zákrutami chodieb. Krok po kroku sa dostávala hlbšie do srdca zložitého komplexu nekonečných chodieb.

Napriek tomu, že v starej modlitebni bola už mnohokrát, dnes sa jej zdalo ťažšie nájsť jej vchod, ktorý už bol spoly zaterasený zrútenými kameňmi, ktoré zhodil čas. Dnu prekĺzla cez len úzku škáru, za ktorú už nedotiahlo svetlo ohňov z chodieb a jediným, čo ochraňovalo priestor od úplnej temnoty, boli ešte slabé večerné lúče prenikajúce cez vysoký stropný otvor.

Rýchlo priskočila k stene pri prameni, z vrecka vytiahla uhlík zaobalený v koži a bez toho, aby sa ho dotkla, ho pretlačila cez dierku v strede mohutnej steny. Začula žblnkutie vody, ktoré jej priania pohltilo i naplnil ju pocit šťastia. „Aby k Starenkám došli moje slová," dodala šeptom.

Hlavu na chvíľu oprela o kameň a prstom obkreslila okraj diery v ňom. Ale i napriek silnej túžbe ostať tam a načúvať spevom Stareniek, ktoré sa ozývali chodbami, rozhodla sa inak. Ani nie chvíľu na to, čo tam prišla, už opäť vyliezala z úzkej škáry do jednej z chobieb Hrany a poberala sa von z bludiska jej tak známeho.

Vonku ešte zem stále hriali neskoré slnečné lúče. Skupinky ľudí sa zhromažďovali po modlitbách v prepadline pod prudkými kamennými stenami a pomaly sa presúvali hore, do mesta.

Mira sa zaradila do jednej z nich. Na pol ucha počúvala ich rozhovory, na pol zase vzďaľujúce sa spevavé hlasy Stareniek z chodieb. Prechádzali cez skalné schody vtesané do kamennej steny a cez drobné námestie Hrany, ktoré ešte bolo poznačené nočným požiarom.

Práve tam sa od nich Mira oddelila, aby si skrátila cestu, ktorá už teraz mala byť dlhšia, než ju chcela. Cestou si našla kamienok, ktorý si kopala pred sebou. Rohy šatôčok naťahovala do strán a hojdavými krokmi dobehávala šedú skalku, ktorá putovala od jednej strany ulice k druhej.

Tak ako i mnohokrát predtým, tak i vtedy, keď sa jej skalka zakotúľala za roh, dobehla za ňou.Sklonila sa po ňu, aby si ju mohla vziať späť na svoju trasu, avšak keď podvihla hlavu, pustila ju k zemi. S malou dušičkou cúvla, ale neskoro. Chlapci, ktorí sa znovu v skupinke prechádzali po Hrane ju zbadali rovnako rýchlo, ako zbadala ona ich.

Mira spravila krok vzad. Zhlboka sa nadýchla a na päte sa otočila k úteku tak rýchlemu, ako jej len sily dovoľovali. Nevnímala hlasy chlapcov, čo sa za ňou v tom okamihu rozbehli a ani hlasy ľudí, do ktorých strčila v rýchlosti jej behu. Vyberal si najužšie uličky, často zabáčala, no zdalo sa, akoby sa hlasy chlapcov skôr približovali, než mizli v diali.

Pri poslednej odbočke bola zmätená. Zdalo sa jej, akoby sa točí v kruhu, avšak teraz sa ocitla na hrane mesta a púšte. Rovnakou cestou sa už vrátiť nemohla a od iných ulíc ju delil beh skrz sypký piesok, ktorý by ju nakoniec vyčerpaním zastavil. V obave zabudla na akékoľvek zábrany slušnosti a vkĺzla pod plachtu voza odstaveného pri stene.

Kolená si skrčila bližšie k hrudi, natlačila sa najďalej, ako jej dovoľovali hlinené džbány zaplňujúce väčšinu priestoru a zatajila dych.

Netrvalo dlho, kým začula chlapcov v svojej blízkosti. Prichádzali z uličky, odkiaľ prišla i ona, a hlasne sa smiali. Pokrikovali na ňu, vyhrážali sa. Zvuk ich hlasov sa približoval a i oni sami boli bližšie vozu i Mire v ňom, ako kedykoľvek predtým.

„Kam tá ohava šla?" zaznel hrubý hlas jedného z nich. Stál na hrane, pozeral sa na piesočné duny a škúlil na horizont. Tvár mu krivila nazlostená grimasa.

„Hovoril som, že určite zahla pri tom stánku. Bol tam rozsypaný kôš s ovocím, ale ty si..."

„Čuš, Roy! Bodaj by ťa pohrobári odtiahli, ak ešte razu vypustíš z papule takú sprostosť," štekol po ňom chlapec a rukou zapchal svojmu spoločníkovi ústa. Skupinku nechal za sebou, prešiel popri stene obloženej drevenými latami a sudmi, no nikoho medzi nimi nezazrel. Plný zlosti zavrčal, skopol jednu z kôp dreva, ktoré sa rozletelo po zemi a zbliakol na partiu za sebou. „No tak! Stratili sme ju, pohnite si!"

Mira ich slovám z voza len sťažka rozumela, no kriku chlapca pochopila ihneď. Dokonca sa jej i zazdalo, že započula vzďaľujúce sa kroky, no strach jej nedovolil opustiť bezpečie vozu. Neverila tichu, ktoré zavládlo, prázdnote, ktorá ju obklopila. Z vrecka si vytiahla kúsok kože, v ktorom predtým niesla uhlík. Pritlačila si ho k ústam a naznačila naň bozk tak jemný a tichý, aký len dokázala.

Potom si ho položila k lícu, oprela sa ním o stenu vozu a čakala. Čakala, kým sa odváži vyjsť, čakala, kým zapadne slnko a tým ukončí deň; ibaže sa dočkala len únavy a spánku, ktorý v tú noc na tom mieste nebol tým, po čom túžila; nebol spásou, po ktorej bažila.

______

Venované: @FrostSnowflake9 za podporu, votes a čítanie :)

_RP_

Publikované: 29.9. 2017