ELLERY

Viedli ho lesom, poľom i pastvinami. Nohy mu chabli, sily dochádzali. Každou chvíľou bolo ťažšie odolávať únave, ťažšie zabraňovať pádu k zemi. Zdalo sa mu, akoby zrýchľovali a on nestíhal. Nedokázal sa sám posúriť, vzchopiť a donútiť sa zrýchliť. Nohy sa mu plietli.

Noc už dávno padla na unavenú krajinu. Iba fakle jazdcov naďalej osvecovali neistú cestu, ktorá nemala konca. Všade bolo ticho. Jediný zvuk, čo sa ozýval okolím bol dupot konských kopýt a pazvuky ozývajúce sa z Elleryho žalúdka. Kŕče ho nútili hrbiť sa väčšmi, než samotná únava. Hlavu skláňal zväčša k zemi, nezvládal ju držať hore. No keď onej chvíle nachvíľu pohliadol nahor, videl svetlá. Tisícero a tisícero svetiel. Neveril tomu, nechápal – blúznil. Len sťažka sa dokázal prinútiť zdvihnúť hlavu nahor, no výhľad mu rozbúchal srdce.

Množstvá stanov sa striedali so vztýčenými stĺpmi, na ktorých vrcholoch plápolali plamene. Ľudia sedeli v kruhoch pri ohňoch, zbroj mužov odrážala ich svetlo a všetko bolo zaliate zlatistou žiarou.

Ellery unavene zaklipkal očami. Svetlo ho donútilo prižmúriť oči a zvraštiť tvár. Toľko ohňov zažatých na jednom mieste ešte nevidel. Nebol zvyknutý na nočné zapaľovanie vatier v tábore – vždy si nosil vlastnú fakľu, ktorou sa v tme snažil posvietiť si aspoň pod nohy.

Pnutie lana, čo ho ťahalo, zmizlo. Zarazene zastal a pozrel na jazdca zostupujúceho z koňa. Uškŕňal sa na neho. Nasucho prehltol. Nepáčil sa mu pohľad, akým na neho két zazrel a ani úškľabok, ktorý na mu vynímal na tvári.

„Tak čo, pirn, budeš prosiť o život?" zasmial sa a z koňa zopol povraz. Prudko si Elleryho stiahol k sebe a zmotal si lano okolo ruky, aby mu bol bližšie. „Poď!" poručil a potiahol ho svojím smerom.

Ellerymu sa skoro podlomili kolená, horko-ťažko sa udržal na nohách a prinútil sa vykročiť vpred. Vpadnuté oči pritom striedavo upieral na mužov chrbát a okolie, ktoré ešte stále žilo, hoci noc už dávno započala. Okolím sa niesla vôňa mäsa, čo sa pieklo na okrajoch ohnísk a zvuky zvončekov zavesených na vchodoch stanov, čo sa rozozvučali s každým závanom vetra. Všetko sa zdalo pokojné. Akoby tam o tomto čase nedoliehala pravda, že bola vojna, že prichádzala smrť. Jedine nachystané zbroje, zbrane pohojdávajúce sa pri bokoch mužov a zavše i tváre pomaľované bojovými farbami, aké bolo počas boja časté vidieť iba na kétskych tvárach, mu ju neustále pripomínali.

Nohy ho už ledva niesli, két ho viac ťahal, ako viedol. Šliapali snáď cez polku tábora, kým zastavili pri veľkom stane, pri ktorého vchode na drevenom kláte posedával muž. Ani na nich nezazrel. Pozornosť venoval len dýke, ktorú práve brúsil a svojmu tichému spevu, ktorý však temer nebolo počuť.

„Zen," sykol két pritiahnuc si Elleryho opäť o čosi bližšie. „Nesiem ti novú hračku."

Chlap zdvihol zrak. Jedno oko mu zakrýval kus látky presiaknutý krvou a ústa mu pretínala hlboká, ešte nezahojená rana. Znudene si prezrel Elleryho, odpľul si do trávy a dýku si zasunul pod koženú vestu. „Nejako ich pribúda, nezdá sa ti? Azda to už aj robia dobrovoľne. Vari sa sami chcú nechať chytiť," poznamenal otrávene a vstal. Podišiel k Ellerymu. Schmatol ho za hrdlo a oblizol si suché pery. Hlavu mu vykrútil k sebe a usmial sa na nenávistný pohľad, čo mu bol venovaný. Dlhé nechty zaboril hlboko do Elleryho kože a jednou rukou nahmatal i lano, čo mu zväzovalo ruky. „Tretí za dva dni. Kde ich, do zatratenia, berieš?"

Muž pokrčil ramenami a uškrnul sa. „Bohovia mi ich hádžu pod nohy. Vďačia sa mi za moju vieru, za moje obete. Bojujem pre nich a oni zato pri mne stoja."

Zen znechutene prikývol. Pozornosť presunul na Elleryho a úsmevne sa na neho zadíval. Páčil sa mu. Páčila sa mu tá beznádej v očiach, ten strach odrážajúci sa v postoji ako v zrkadle. Tešil sa na neho – tušil, že si ho ešte vychutná. Napäl svaly, nechty zaboril hlbšie do mäsa. V očiach mu zaiskrilo. „A ty čo, hnida? He? Že či ma ty budeš prosiť o milosť?" zasmial sa, no nato hneď zvážnel. Naklonil sa bližšie a hlavu mu stiahol k sebe. „Trošku si užijeme, neboj sa," šepol slizko a postrčil ho nabok. „No tak, hyb sa! Dnu!" skríkol náhle a nasilu vtlačil Elleryho do tmavého stanu.

Svetlo tisícov plápolajúcich ohňov sa razom zmenilo v tmu. V stane už viac nevidel ani špičku svojho nosa. Každý jeho krok bol len ďalším krokom do neznáma. Netušil tam šliapať, kade ísť a kam pozerať – jedinou jeho istotou už bola len ruka, ktorá zarývala svoje nechty do jeho odhaleného krku.

Za sebou počul mrmlanie. Tiché namosúrené mrmlanie, ktoré neutíchalo ani po chvíli chôdze nadmieru dlhým stanom. Cítil sa nesvoj, neistý. V hlave sa mu prehrávala každá chvíľa, každý moment tohto dňa a on si nadával. Nadával si za hlúposť, za naivitu, za slabosť. Pred rokmi sľuboval vernosť, no dnes... Dnes ani len nehol prstom, keď pred sebou videl Kervina v kaluži krvi. Nezmohol sa na odpor, na zlosť či na márny pokus. A kvôli tomu bol teraz tu – znavený, slabý a nepripravený na čokoľvek, čo malo nasledovať. Zničený vlastnými predstavami tortúr, zlomený vlastnou neschopnosťou, zvíjajúci sa v búrke, ktorá ním zmietala, skrčený v tieni dňov slávy leta jeho života – bol ako handrová bábika, s ktorou sa niekto hral a on smel len prijať svoj osud.

„Sadni!" ozval sa muž znenazdajky spoza neho, nechty vryl hlbšie do mäsa a sotil ho k zemi.

Ellery zalapal po dychu. Bolesť mu ochromila telo a hlava sa mu zamotala. Srdce mu búšilo neprirodzene rýchlo. Pod sebou cítil rozmočenú zem, v tele bolesť. Zenova ruka ho schmatla pod krkom a potiahla ho o necelý krok ďalej. Zasyčal.

„Ticho."

Ellery si zahryzol do pery. Cítil, ako ho mocná ruka povytiahla do sedu a neohľaduplne zatlačila k akémusi stĺpu za ním. Hlavou doň silne narazil a zakňučal. Okolím zaznel jeho vzdych.

„Ticho," sykol Zen prísnejšie a ruky mu stiahol za chrbát. Kožené remence nahradilo železo, teplo nahradil chlad. Zámok cvakol, keď reťaze napevno pripol k železným okám uchyteným v tráme.

Telo mal úplne vykrútené. Nepríjemná pozícia už v prvych pár sekundách spôsobila silnú bolesť režúcu jeho kĺby. Pokúsil sa pritlačiť sa bližšie k drevu za ním, aby aspoň trochu uvoľnil zapäté okovy, no svoju pozíciu len zhoršil.

Zenove chladné ruky mu chytili bradu medzi prsty a podvihli ju vyššie. „Psst, upokoj sa, drobec. Nechceš predsa, aby si ma nahneval, že?"

Smiech. Hlasný rehot, ktorý tak, ako rázne prišiel, do pár sekúnd aj zmizol.

Elleryho striaslo. Telo odmietlo akýkoľvek pohyb.

„Tak je dobre. Tak je dobre," pošepol két a pohladil ho po zarastenej brade. „Vidíš? Nie je to také zlé, však som ťa ešte ani neudrel. Udrel som ťa?"

Ticho. Ellery len prázdne pohliadol na miesto, kde predpokladal mužovu tvár a nasucho prehltol.

„Tak udrel som ťa?!" prskol chlap hlasnejšie a palcom stisol Elleryho sánku.

Pokrútil hlavou. Slová sa mu zasekli v hrdle. „Ni-nie. Nie."

Muž sa uškrnul a vydal pridusený smiech. Prstom prešiel vyššie na Elleryho líce a opatrne po ňom prešiel. „To bude pekné," zamrmlal si sám pre seba. „Škoda, že si prišiel tak pozde. Veľká," odmlčal sa. Ruku zložil z Elleryho tváre, no oči z neho nespustil. „Nevadí... Nevadí. Zajtra to doženieme. Všetko."

Elleryho telom prešli zimomriavky. Pootvoril ústa, no hneď ich aj zatvoril. Nemal dobrý pocit.

Muž sa pomrvil, vstal a oprášil sa. Znovu sa zasmial, no ticho, skromne. „Dobrú noc, drobec. Dobrú noc," povedal sladko a otočil sa na odchod. „Budeš ju potrebovať," dodal a s širokým úsmevom na tvári vykĺzol von－ ďalej a ďalej

Noc strávenú v polospánku ukončil zvuk krokov blížiacich sa spoza jeho chrbta. Nereagoval na nich － nevládal, nechcel. Stuhnuté telo naďalej opieral o podporný stĺp stanu a navzdory bolesti, ktorá ho trýznila, sa odmietal pohnúť či čo i len o kúsok pootvoriť oči, ktoré by prezradili, že už dávno bdie.

Snahy mu však vyšli vnivoč, keď ktosi stiahol reťaz, čo ho pútala, prudko vpred. Telo mu vystrelilo dopredu, rameno sa mu zaborilo do premočenej pôdy a tep mu prudko stúpol. Zarazene otvoril oči a pozrel nahor, na muža, ktorý sa na neho sťa obor pozeral z výšky.

Zenove oko, to, ktoré nebolo zakryté kusom látky, na neho pozeralo opovrživým pohľadom. Znovu zatiahol za reťaz, tentokrát nahor jasne naznačujúc Ellerymu, aby sa postavil.

V hrdle mal sucho, dusila ho hrča, ktorá mu ho zvierala. Rukami mu trhlo, keď sa nimi pokúsil zaprieť o zem, no reťaz zamedzila ich pohybu. V ramenách ucítil bodavú bolesť, kolená podsunul pod svoj hrudník a zprierajúc sa bolesti, donútil sa kľaknúť si na ne. Zhlboka sa nadýchol. Oči uprel na muža, čo ho pobavene pozoroval a nasucho prehltol. Pohľad mal prázdny.

Zen sa usmial － širokým, no neúprimným úsmevom. Chytil Elleryho za golier a s ľahkosťou ho vytiahol nahor. Bolo ťažké vyčítať z jeho tváre jeho úmysly. V oku mu bolo vidieť iskru, čosi, na čo sa zjavne veľmi tešil, zvedavosť, akú majú len deti; no bolo tam i niečo iné, niečo temnejšie a nepríjemnejšie, čo Elleryho desilo.

Oblizol si pery, premeral si Elleryho neistý postoj. Trhlo mu kútikom. Raz, dva razy a potom opäť. Časť reťaze si rýchlym pohybom zápästia obmotal okolo ruky a v šere sa vydal cestou, ktorou sem Elleryho včera v noci doviedol. Ťahal ho prudko, nedbal na jeho strhanosť, slabosť, zmätenosť － vyžíval sa v utrpení, ktoré mu spôsoboval.

Ellery sa tackal. Napriek troche spánku, ktorú si v noci dožičal, sa cítil slabý a prázdny. Len ťažko vnímal okolité prostredie, len ťažko kráčal. V závese len pár krokov za Zenom, vyšiel i on z onoho dlhého stanu. Zaklipkal očami. Znavene sa rozhliadol po priestranstve plnom stanov, ktoré osvecovali ranné lúče a zvraštil tvár. Na chvíľu zastal, všetko sa spomalilo, no s ďalším trhnutím reťaze sa spamätal a pridal do neistého kroku.

V tábore bolo živo. Skupinky mužov zaodetých v ťažkých železných plátoch či len v bežnom plátenom odeve obchádzali stany. Zdali sa vážni, príliš zabratí do svojej práce, aby si Elleryho vôbec všimli. A predsa tam bol. Vysilený a slabý, no bol tam. Poslušne nasledoval mohutného chlapa pred sebou a očami blúdil po rušnom okolí. Zdalo sa to podobné ich táboru － boli tam muži, zbroje, kone, bol tam zhon; no niečím sa to líšilo. Nebol si istý čím. Ani netušil či si to len nedomýšľa, no itak, napriek všetkému, nedokázal zabrániť pocitu, ktorý ho miatol.

Muž zastal. Ellery do neho temer vrazil, čo si ho nevšimol. Zaklipkal očami. Zazrel na okrúhly stan pred sebou a šklbol očkom po veľkom mužovi. Stále sa usmieval. Potiahol si Elleryho bližšie k sebe a reťaz mu upävnil o železné oko zasadené do pohutného pahýľa čnejúceho sa zo zeme.

„Sadni," povedal s úsmevom a stiahol ho k pňu, o ktorý ho prípútal. Potľapkal ho po hlave a uškrnul sa. Obišiel ho, odkopol akýsi kameň a prikrčil sa. Díval sa Ellerymu priamo do očí.

Ellery šklbol okom, nedokázal sa dívať na jeho tvár, nezvládal ten pocit hanby a strachu, ktorý mal. Nasucho prehltol, zaťal zuby a pozrel do zeme. Napriek odvrátenému zraku dokázal vnímať mužov prenikavý úškrn. Zápästia ho boleli, s rukami spútanými za chrbtom sa cítil neisto, slabo.

Zen ho potľapkal po tvári. Z opasku si zložil naostrenú dýku a zašiel za Elleryho. „Naren! Rozžerav mi tyč, kým skončím!" zbliakol nevídane hlasno, až Ellerymu prešli zimomriavky po tele, nechápavo zazrel na obra nad sebou a nasucho prehltol. Nemal dobrý pocit.

Z okrúhleho stanu vykukla úzka tvár, ktorá ešte stihla prikývnuť predtým, než Elleryho vlasy stiahla silná ruka a hlavu mu zaklonilo vzad. Muž za ním si začal pohmkavať melódiu piesne.

Krk ho okamžite začal bolieť z nepríjemnej polohy, dýchalo sa mu ťažšie. Keď si na čele po prvýkrát ucítil chladnú čepeľ dýky, zahabkal. Napriek jej ostrej čepeli, mužova ruka nekĺzala hladko. Šklbal mu vlasy dole, celé chuchvalce, ktoré na zem padali v pomalých špirálach. Drobné ranky, ktoré mu svojou nedbaľosťou spôsobil, začali okamžite krvácať a Ellerymu sa nedalo inak, ako silne zatvárať oči a pritom hlasne fučať.

Sila, ktorá Ellerymu zakláňala hlavu vzad, pomaly poľavovala, ako svetlé kadere padali k zemi. Nechty zatínal do pästí, priečilo sa mu len tak tam sedieť a nepokúšať sa o útek, o sebazáchranu, no bál sa. Bál sa čo i len pohnúť či slova prerieknuť. Nedokázal sa prinútiť, nechcel sa prinútiť risknúť svoj živor pre slobodu. Bol slaboch － uvedomoval si to.

Keď muž skončil a Ellery si opäť mohol vrátiť hlavu do prirodzenej polohy, bezútešne vzdychol. Stiahol suché pery a nenávistne zazrel na Zena, ktorý si odkladal dýku. Potľapkal ho po hlave, naschvál zaškrabol do čerstvých raniek a oblizol si pery. Potom pozrel vpred, uškrnul sa. Až vtedy si Ellery všimol chlapíka, ktorý ich pozoroval a čakal na ďalší pokyn.

„Už?" otázal sa Zen a urobil krok vpred.

Naren prikývol. „Mám to doniesť?"

Ticho. Na Zenovej tvári bolo vidieť, že uvažoval. Nakoniec však nesúhlasne pokýval hlavou. „Poď sem. Chyť mi ho, nech si ho vychutnám," prikázal a pohodlným krokom sa vydal do okrúhleho stanu, priamo oproti Narenovi, s ktorým sa minul.

Elleryho striaslo. Intuitívne sa postavil, hoci kvôli reťazi ostal prikrčený. Nemilo zazrel na chlapíka, ktorý bol síce chudší ako jeho predchodca, no temer rovnako vysoký. Odetý v čistej koženej veste, ovešaný čepeľami na hrubých kožených pásoch. Tvár mal detskú, veľké oči by pôsobili až nevinne, keby sa pod nimi netiahol červený pás bojových farieb.

„Sadaj späť," zamrmlal chlap nezaujate a prehrabol si vlasy. Keď však Ellerym ani nehlo, zamračil sa. „Nepočul si? Sadni si späť, nech to máme za sebou!" štekol po ňom a napriahol sa k jeho krku.

Ellerym myklo. Chcel cúvnuť, no reťaz mu obmedzovala pohyb. Prikrčil sa a hlasite sa nadýchol. Cítil strach, hrôzu, no i štipku vzdoru, ktorá mu nedovoľovala sadnúť si poslušne späť.

Naren pokrčil nosom. Fľochol po stane, odkiaľ predtým sám prišiel a pretočil očami. „Na toto nemám čas," sykol a skočil po Ellerym. Podrazil mu nohy, zvalil ho do blata a pritlačil mu tvár k zemi. „Idiot."

Ellery bolestne vzdychol. Polovicu tváre mal ponorenú v mäkkom blate, polovicu upieral k nebu. Drmal sa, no spod mohutného chlapa sa nemal šancu dostať. Prestal. Jeho snahy skončili, keď kútikom oka zazrel Zena vychádzajúceho z neďalekého stanu. Blížil sa rýchlo, prirýchlo. A škeril sa. Široký úsmev mu zakrýval polovicu tváre. Až keď sa priblížil, Ellery si všimol žeravej tyče pohojdávajúcej sa mu pri boku. Prehltol.

„Stálo ti to zato?" zašomral podráždene a hlavu mu ešte viac pritlačil k zemi. Kútiky mu ťahalo nadol, skúmal Elleryho tvár a očami tikal k Zenovi.

„To ti to trvalo," skonštatoval sucho, keď si k nim kľakol i Zen a zafučal.

Ellery na Zena uprel oko neponorené v blate. Pri pohľade na čeleznú tyč sebou mykol, hoci márne. Snažil sa pohnúť pod váhou chlapa, čo na ňom sedel či si aspoň uvoľniť ruky zviazané za chrbtom. Avšak s každým jeho pohybom, ho Naren tlačil silnejšie k zemi.

Keď sa mu žeravé železo dotklo tváre, zbliakol. No skôr, ako sa opäť pokúsil vymaniť zo zovretia chlapa nad sebou, muž sa sám odtiahol a spolu s ním i tyč, ktorá mu vypálila do pokožky kétsky znak slnka a piatich hviezd.

S kŕčom v tvári sa schúlil. Ramenom sa snažil dosiahnuť si k ľavému lícu a na prázdno lapal po dychu, ktorý nedokázal nabrať. Cítil sa, akoby mu chýbala polka tváre, akoby mu ju práve odhryzol zúrivý pes. Bolesť sa šírila z jedného miesta temer po celej hlave a kvôli slzám, ktoré mu vyhŕkli, skoro ani nedokázal otvoriť oko. Trhalo mu lícom, hrdlo mu stiahlo. Nedokázal viac vnímať súvislé udalosti, kdežto len trhané okamihy.

Zen si ho prezeral. Spokojne zamľaskal a zohol sa po reťaz, ktorú odopol pňa, kde bola uchytená. Drmol ňou, najprv len jemne, potom silnejšie. Neprestával sa usmievať. „Vstávaj, drobec," povedal mierne a tlmene sa zasmial. Vytiahol Elleryho na nohy, ktoré sa mu v ešte stále pretrvávajúcom šoku podlomili.

Zen vypol hruď. Hlasne sa nadýchol a kývol ramenom na svojho spoločníka. „Hodí sa mu to, vidíš? Ty to furt vypáliš nakrivo."

„Ty si magor."

Zen pretočil očami. „Tak poď, drobec. Deň iba začal," rozosmial sa a potiahol Elleryho bližšie k sebe.

Nohy mal slabé. Akoby si zabudol ovládal vlastné telo a jediné, na čo sa v tú chvíľu dokázal sústrediť, bola ostrá bolesť, ktorá mu rozrezávala tvár na tisícky drobných častí. No musel kráčať, kopírovať cestu muža pred sebou.

______

Venované:  @AngelFromTheDark3 za prekrásne dlhé komenty, čo mi zdvihli náladu.

_RP_

Publikované: 15.9. 2017