ELERRY

Ešte toho dňa, keď slnko vystúpilo na najvyššie miesto na oblohe, jeho trojčlenná skupinka opustila pirnský tábor. Dva kone, staršia mula a ich traja jazdci pomaly postupovali úzkou lesnou cestou, ktorá zapadala lístím. Atmosféra bola tichá, od odchodu z tábora muži neprehovorili viac, než tri slová a i tie boli zväčša len hromžením na popadané konáre a stromy, čo často krížili ich cestu.

Slnečných lúčov už začínalo ubúdať, slnko klesalo k horizontu a predlžovalo tiene kmeňov stromov. Les temnel.

Prvý z koňa zoskočil Kervin. Rozhliadol sa po mieste, kde stál a s úškrnom sa otočil na svojich spoločníkov. „Tu sa mi to páči. Prenocujeme tu!" vyhlásil.

Ellery sa len podráždene rozhliadol. Stáli na mieste, kde už stromy naberali väčšie rozstupy a kríkov redlo, no zem sa zdala vlhká a chladná, hoci nikde nebolo ani stopy po potoku či riečke. Cesta bola hneď vedľa nich a okraja lesa v nedohľadne. Nepáčilo sa mu to tam.

„Čo je, princezná? Nepáči sa ti niečo?" podpichol ho Kervin, keď ani po dlhšom čase nezosadol z koňa.

„Záleží na odpovedi?"

„Nie, to teda nie," zasmial sa pohŕdavo a odviedol si koňa obďaleč.

Ellery zafučal. Pevnejšie stisol opraty a zhlboka sa nadýchol, potreboval sa upokojiť. Z koňa zosadol pomaly, snažil sa nestratiť rovnováhu na premočenej pôde, ktorá v okamihu jeho dostúpenia klesla o pol dĺžky palca. Nohy sa mu zaborili do bahna, pôda zaškvrčala. Potichu zahromžil. Potreboval byť od Kervina čo najďalej.

„Pôjdem po drevo," vyhlásil nevrlo ešte skôr, než stihol uviazať koňa vedľa starej muly, na ktorej sa celú cestu viezol mladý regrút.

„Nie! Teda... Netreba. Ja pôjdem," ozval sa spoza neho neistý hlas.

Elleryho pohľad spočinul na chlapcovi, no nič nepovedal. Len spýtavo podvihol obočie a po chvíli i prikývol. Nemal náladu protestovať, nemal náladu hádať sa. Ani Kervin mu nebol dostatočným dôvodom trúsiť slová, ktoré si mohol šetriť.

Chlapcovi šklblo kútikmi. Takmer nebadateľne pritakal a rýchlym krokom zašiel za najbližšie krovie, kam už na neho nebolo vidieť.

Ellery po chvíli pozorovania húštia pred ním siahol po taške upevnenej za sedlom. Brucho mal už dávno stiahnuté v kŕči a jednostaj z neho čul hlasné škŕkavé zvuky. Nahmatal kožené vrecko a vytiahol ho von. S nádejou potiahol za úzky povrázok, čo ho zväzoval a nakukol dnu.

Vzdych. Predstava lahodného mäsa sa rozplynula vo chvíli, kedy vo vrecku našiel len tri malé jablká. Začínal ľutovať, že ráno nedojedol svoju porciu a ešte väčšmi, keď pocítil ich trpkastú chuť. Tvár sa mu skrivila a len-len, že sa premohol, aby kus jablka nevypľul späť.

Kervinov smiech sa mu zarezal do uší. „Chutí?" rehotal sa. Sám si z opasku zložil vrecko a vytiahol z neho kúsok sušeného mäsa, do ktorého sa zahryzol. Hlasne mľaskajúc podišiel k Ellerymu, napriahol ruku s vreckom pred seba a uškrnul sa. „Chcel by si?"

Ellery ticho zavrčal. Zvyšok jablka pevne stlačil v dlani a zaťal doň nechty. Podozrievavo si prezrel Kervinovu tmavú tvár a natiahol sa po vrecko, keď vtom Kervin odtiahol ruku.

„Hovorí sa prosím, veľký chlapec," riekol šibalsky a s širokým úsmevom na neho mrkol. Vrecko si založil za chrbát a s očakávaním si priložil jednu ruku k uchu. „Tak?"

„Teba nebudem prosiť ani, keď ma povedú na smrť."

Kervin len pokrčil plecami. „Ako chceš."

Len čo sa však otočil, Ellery pevnejšie zovrel kyslé jablko. Mal ho po krk. Jedným napriahnutím ruky ho hodil do Kervinovej hlavy, načo sa ozval tichý tupý náraz. „Zožer si to."

Chlap zastavil. Rukou si siahol na miesto, kde sa od neho odrazilo jablko a rozzúrene sa otočil späť k Ellerymu. „Ty bastard!" skríkol, no neurobil ani kroku vpred. Namiesto toho len sklonil hlavu a zdvihol pred seba prst. „Máš šťastie... Máš šťastie, že už nepatríš k vojsku," usmial sa. „Rád by som ti to vrátil osobne, no to, že zhniješ v Hniezde ma bude tešiť viac, ako ťa teraz vidieť ležať mi pri nohách."

Ruky sa mu roztriasli, pevne zovrel päste. „Zabijem ťa," šepol výhražne. Inštinktívne siahol po mieste, kde kedysi nosil dýku, avšak ruka mu zahrabla len do prázdna. Odovzdal ju rovnako, ako všetky svoje zbrane.

Kervin sa zazubil. „Na ten deň sa teším," povedal posmešne a z pošvy si vytiahol meč. Namieril ním na Elleryho krk a spokojne sa usmial i pristúpil bližšie. „Ani nevieš, ako veľmi."

Hľadiac na muža, čo na neho ukazoval mečom, cúvol. Chystal sa čosi povedať, popustiť svoj hnev, no zazdalo sa mu, že v kútiku oka zazrel tieň. Jemne natočil hlavu ku kroviu, kde ho zazrel a stisol pery. Zdalo sa mu to.

„Už sa mi bojíš pozrieť aj do očí? Alebo si konečne pochopil, že teraz už si menej ako nula. Len odpad..."

Znovu ho zazrel, no na opačnej strane. Lístie zašuchotalo. Začal vnímať zvuky vetiev, zvlhnutej pôdy a pohybu, ktorý sa blížil. Zreničky sa mu rozšírili, ústa pootvoril. Toto už nebol len prelud.

„Mohol by som si ušetriť cestu, keby..." pokračoval Kervin a s uštipačným pohľadom sa pomaly približoval k Ellerymu, krok po kroku.

Mľaskavé zvuky bahna sa zdali bližšie, hoci na ceste nebolo vidieť nikoho. Chlapec, ktorému zvuky predtým prisudzoval, bol v nedohľadne. Začul zaerdžať koňa, no nie zo strany, na ktorej ich uviazali. Po chrbte mu prešli zimomriavky.

„Prestaň!" povedal prv ticho a ruku vystrel pred Kervinove ústa, keď mu už bol na dosah. Bol si istý, že počul kroky.

„Čo?"

„Ticho!" zavrčal už hlasnejšie a rozhliadol sa. Všetko zrazu utíchlo.

„Ak si robíš srandu, tak..." nedopovedal. Oči uprel nad Elleryho, na hrubý konár, odkiaľ na neho mieril šíp a nasucho prehltol. „Dofrasa."

Tiene sa opäť pohli. Z lesa vystúpili štyria jazdci, všetci s vytasenými zbraňami a obkolesili ich na neveľkom priestore, kde stáli. Všetci odetí v zbroji s kétskym znakom, všetci rovnako vážnej tváre.

„Zlož meč!" poručil jeden a sám ten svoj vystrel proti nim. „A odhoď všetky zbrane, čo máš!"

Kervinom však nehlo. Pohľadom fľochol po Ellerym, no hneď nato zazrel na kéta. Pevnejšie zovrel rukoväť meča a odfrkol si. „Posratí kéti," šepol skoro nečujne a bezmyšlienkovite sa vrhol proti najbližšiemu z nich. Skôr, než však stihol spraviť druhý krok, hruď mu prestrelil šíp. Zrútil sa na kolená.

Ellerym trhlo. Zazrel na konár za ním, odkiaľ šíp vyletel a už-už sa mienil vrhnúť na zem po Kervinov meč, keď két opäť prehovoril: „Pohni sa a dopadneš rovnako."

Strnul. Zrak upäl na Kervina, ktorý sa ešte pokúšal nadýchnuť a stláčal si ranu. Meč spadol priďaleko. Nemal šancu predstihnúť lukostrelca.

„Odhoď všetky svoje zbrane! Hneď!"

Len zakrútil hlavou a ruky zdvihol do výšky ramien. „Žiadne nemám."

Šedivý muž si ho nedôverčivo premeral. Koňa popudil ku kroku vpred a zadíval sa na Elleryho. „Nemáš?"

Zakrútil hlavou. Telo mu úplne ochablo, aj dýchať sa mu zdalo ťažké. V očiach sa mu zrkadlil strach. Naposledy pozrel na Kervina a zahryzol si do pery. „Nie."

Két po chvíli zvažovania kývol hlavou. „Berte ho!" poručil, načo ktosi odzadu Ellerymu stiahol ruky a pevne ich zviazal. Šedivý muž z vrecka vytiahol zlatú mincu a hodil ju vedľa seba. Až vtedy si Ellery všimol regrúta cestujúceho s nimi pozerajúceho sa na všetko spoza stromu. „Šikovný," pochválil ho chlap a otočil koňa. Elleryho tvár strnula. „Pohyb!" okríkol ešte chlap zvyšných mužov a vydal sa do lesa.

Elleryho postrčili vpred. „Nepočul si? Pohyb!" zavrčal na neho niekto odzadu a potlačil ho vpred.

Skoro zakopol. Protestne zafučal, no nevydal ani hláska. Posledný pohľad uprel na mladého chlapca a vykročil vpred, priamo ponad Kervinove telo. Hlavu držal sklonenú k zemi, kráčal pomaly, hoci spoza seba neustále počul mumlanie a nadávky.

Doviedli ho až k jednému zo žrebcov. Kožené lanká, ktoré mu sťahovali ruky pripli o nedlhé lano uviazané k sedlu koňa a naposledy skontrolovali pevnosť jeho pút. Ellery pocítil pohľad muža, čo ho dovtedy viedol - bol chladný a plný opovrhnutia, pohľad kéta.

Chlap si ho ešte raz premeral, kým sám sadol na koňa a popchol ho vpred. „Pohni si!" prskol na Elleryho tesne predtým, než sa lano naplo a donútilo ho k pohybu. Pocítil slabosť - bezbrannosť voči svojmu osudu. Odteraz bol sám.

______

_RP_

Publikované: 8.9. 2017

Venované: _NarciseLacy za čítanie tohto príbehu.