RYTHION

Vzduch bol teplý a suchý. Okolím sa šírili ťažké vône pečených klobás, vareného mäsa a štipľavého červeného korenia dovezeného z ďalekej Veternej zeme. Ulice boli preplnené šiatrami, stánkami a lavicami s vyloženým tovarom, no hlavne nespočetnom ľudí, ktorí prišli využiť výhodný obchod počas každoročných známych lyzanských trhov. Ľudia, ktorí sa v dennej horúčave práve nesnažili predrať cez haldy rozhorúčených tiel až k pultom stánkov, hľadali úkryt pred neúnosným slnkom v chládku pohostinstiev. Vychutnávali si predraženú vlažnú vodu z kamenných studní ukrytých pod pieskovcovými domami a čakali na podvečer.

Ľahký vánok pofukujúci ulicami zadul väčšou silou. Ľuďom prehrablo vlasy, zvončeky zacengali. Látka tvoriaca dvere jedného pohostinstva sa stiahla dovnútra, zaplápolala vo vetre a následne sa skrčila na jednej strane dverí. Mladá krčmárka ju inštinktívne prišla napraviť, no vo dverách zastala. Oprášila si starú handru na hrudi. Náhlivo pribehla k mužovi, ktorý už dlhšie vysedával pri ich dverách s plným pohárom. Len sediac, tichý a zamyslený hľadel do zhonu pred sebou.

„Ešte vodu?" spýtala sa gániac na muža vyvaleného v letnej horúčave.

Mužom myklo. Zaklipkal očami a upriamil unavený zrak k dcére starej krčmárky, ktorej bucľaté líca mu pripomínali viac dieťa než ženu. Prikývol. Odvrátil od nej zrak a zaprel sa o operadlo. Ďalej nevnímal žieňa, čo syklo od bolesti, ktorú jej spôsobil rozpálený hlinený hrnček. Len sedel. Bol to týždeň – už celých sedem dní, čo sa snažil vyhnúť nemalej skupinke ľudí, no cítil, že mu to už dlhšie tak nepôjde. Vedel, že ho očakávali.

Ruku skrýval pod tenkou látkou, ktorá mu presakovala potom. V dlani sa pohrával s medenou mincou. Posledná, hovoril si v duchu zvažujúc svoje možnosti. Nesmelo ju položil na stolík pri sebe a pretrel si čelo, po ktorom mu stekali kropaje potu. Zahľadel sa do zhonu ulíc pred sebou. Tvár mu pálilo ostré poludňajšie slnko. Pokožka sa mu leskla a oblečenie sa mu lepilo na rozhorúčené telo. Keď mu oči náhodne zachytili mladé chlapča, čo sa krčilo pri jednom zo stánkov, skrivenú tvár mu aspoň na chvíľu vyrovnal pobavený vyraz.

Dieťa sledovalo čerstvý tovar ovocinára, ignorovalo dotieravé osy a pomaly sa zakrádalo bližšie. Aj z diali mu bolo v očiach vidieť lačný pohľad i vystúpené kosti. Strapec hrozna uchmatlo nenápadne, nikto si ho nepovšimol a už stihlo utekať preč naprieč ulicou.

Sám si spomínal na časy, kedy bolo šťavnaté ovocie jeho jediným cieľom. Na časy, kedy mu to stačilo. Sladké sny o minulosti však preťal nepríjemný pocit, ktorý ho zachmúril väčšmi než bol predtým. Staré jazvy po biči opäť začali svrbieť a pred jeho očami sa zjavila karhavá tvár starej opatrovateľky, ktorá nad ním striehla vždy, keď sa vracal na noc do sirotinca v tmavej uličke na kraji mesta.

Pokúsil sa poškrabať sa na najhoršom mieste, no namiesto úľavy k nemu doľahol len zvuk krokov. Mladá krčmárka k nemu mierila zhrbená, spuchnutú tvár upierala do zeme. Pohár s vodou ani nezložila, položila ho na stôl i s táckou a kradmo siahla po minci i zmizla za závesom kryjúcim vnútro pohostinstva.

Rythion sledoval celú tú scénu s nepríjemným pocitom, ktorý sa ešte zväčšil, keď na tácke zahliadol zrolovaný papierik zaobalený v bielej stuhe. Prehltol. Napriahol sa po ňom, vzal si ho, no ďalej nič. Nerozviazal stuhu, neotvoril ho. Naopak, rozhliadol sa po okolí. V ušiach mu zaľahlo. Videli ho. Aj teraz vedeli, kde je, čo robí, čo chystá. Hrali s ním hru, ktorú mali vyhrať.

S kŕčmi v bruchu potiahol za stuhu, ktorá spadla k zemi. Lístok vystrel, najprv odvrátil zrak, potom sa donútil pozrieť. Neobsahoval vetu, ba ani slová, no nebol ani prázdny. Jediná vec, veľavravná, no mĺkva zároveň, bol fľak. Tmavá machuľa rozliateho atramentu, ktorá mala byť výstrahou pred tým, čo malo byť neodvratným, ak nesplatí svoj dlh.

Hrdlo mu stiahlo. Malo to byť takto? Nevedel. Nechcel to vedieť, ale nemal na výber. Čas bol pánom a krátil sa, ubúdalo z neho ako zo syra v myšej diere – rýchlo.

Nuž vstal. Papierik skrkval do nenápadnej guľôčky a vhodil ho do pohára, za ktorý utratil i svoj posledný majetok, hoci len ten požičaný. Bez presného plánu, bez rozmyslenia vykročil do rušnej ulice i stratil sa v dave jemu podobných.

V útrobách hrubých múrov sa držal chlad. Tmavá izba bola plná ľudí, starých i mladých, často chorých. Viedli z nej iba dvoje dverí – tie, ktorými ste prišli a tie, ktoré len čakajú, kým ich otvoríte.

Rythion postával v rohu. Krčil nos nad neraz zmrzačenými ľuďmi, nad chudákmi a polonahými deťmi, od ktorých však nebol lepší. Snažil sa ich nevnímať, prehliadať ich. Sledoval len silného chlapa pri dverách oproti vchodu.

Čakal tam už dlho, podstatne dlhšie ako chcel, keď rad prišiel i na neho. Pomedzi ľudí prešiel až k onomu mužovi. Ani po ňom nefľochol, obišiel ho a zašiel do miestnosti za ním.

Do očí ho udrelo svetlo. Zamračil sa a s privretými očami sa zahľadel pred seba. Tak dobre známa červená miestnosť plná všemožných ozdôb a tkanín, sa stala teraz niečím oveľa odlišnejším a nepriateľskejším. Tučný muž, Karal, sedel vyvalený na červenom kresle, ktoré pretŕčalo skrz mohutný mahagónový stôl. Škeril sa, oči zapichával do Rythiona a i napriek tichu, ktoré tam vládlo, sa na ňom dobre bavil.

„Prišiel si dosť skoro. Alebo pozde, keď vezmem do úvahy, že si tu mal byť už pred týždňom."

„Peniaze ti donesiem."

Karal sa rozosmial. „Ah, samozrejme, že donesieš! Ale vieš, Rythion, mňa to takto už prestáva baviť. Peniaze mi vždy donesieš, alebo aspoň niečo, čím sa to dá splatiť, no pozde. Nepotrebujem to pozde, chcem to mať vtedy, keď sme dohodnutý. Ale tebe to je jedno, že?"

Odfrkol si. Prekrútil očami a pokrútil hlavou. „V poslednom čase..."

„Celý čas," opravil ho skôr, než dokončil vetu. „Celý čas ti to nevychádza, tak to hovoríš či nie? Mne sa skôr zdá, že sa ti nechce," zamľaskal a siahol po pohári vína. „Si zlodej. Viem to ja, vieš to ty. Peniaze máš z krádeží, tak mi povedz... povedz mi, ako sa nedaria krádeže? Keby si chytený, na poprave alebo niekde, tak sa ti nedarí, lenže ty kradneš len, keď máš splácať," odmlčal sa a odpil si z pohára. „Rád od teba odkupujem, čo ponúkneš, ale ty už neponúkaš, takže..."

„Takže?" zopakoval plavovlasý muž a založil si ruky na hrudi.

Vymenili si pohľady. V oboch bolo vidieť podráždenie, ťažko bolo povedať, v ktorom viac.

„Náš vzťah bol o spolupráci. Už od dávna. Ty už nespolupracuješ, dlžíš mi. A ja tie peniaze chcem, no na teba sa mi už nechce čakať," objasnil Karal a pokrútil pohárom s červeným vínom.

„Čo tým naznačuješ?" opýtal sa Rythion nedočkavo a zamračil sa. „Dáš mi odťať ruky za pár drobných? Potom ich už skutočne nikdy neuvidíš," zasmial sa a podvihol bradu nahor. „Dva dni, donesiem ti to zajtra."

Starý muž pokrútil hlavou. „Vidím, že nechápeš," vzdychol. Prešiel si po upravených riedkych vlasoch až k hladko vyholenej brade. „Tie peniaze chcem teraz, aj ich budem mať."

Rythionom prešla vlna zimomriavok. Nasucho prehltol a podvihol obočie čakajúc, že Karal povie niečo viac, no mlčal.

„Tak teda?" opýtal sa Rythion nervózne.

Starec sa jemne uškrnul. „Je mi to ľúto," povedal nenútene a siahol po niečo pod stolom. „Mal som ťa celkom rád... občas," riekol a spod stola vytiahol malý zvonček, ktorý rozkýval jedným pohybom zápästia. Tichá miestnosť sa rozozvučala jeho vysokým tónom.

Rythion najprv len nechápavo zazrel, no keď za sebou postrehol pohyb, strhol sa. Pokúsil sa otočiť, no čiesi ruky ho pevne uchopili za ramená a stiahli si ho k sebe. Zalapal po dychu. Pokúsil sa vykrútiť s pevného zovretia a s otázkou v očiach pozrel na Karala.

„Ako som povedal, mal som ťa rád. Ale dlhy musí splácať každý," vyhlásil a hneď nato mávol rukou. Vložil si do úst bobuľu hrozna a zahľadel sa na Rythiona, ktorý sa nešetriac nadávky snažil oponovať sile muža, čo ho ťahala do postranných dverí.

„Do zatratenia s tebou, Karal!" stihol ešte vykríknuť, než sa pred ním dvere zatvorili a zahalila ho tma, v ktorej ho muž uchopil ešte silnejšie.

Stratil pôdu pod nohami. Vydesene zalapal po dychu a celou silou sa pokúsil prevážiť dozadu, no ani to mu nevyšlo. Chlap, čo ho držal ho postrčil vpred. Dotlačil ho až kamsi ďalej do chodby, ktorá pre neho nemala konca. Schmatol ho za vlasy a hlavu mu sklopil prudko k zemi.

Vedľa nich zaštrngotala reťaz. Z tmy sa ozvalo tiché zavŕzganie. Rythion ani nestihol pochopiť, čo sa deje, keď na chrbte zacítil tlak, ktorý ho donútil vykročiť vpred. Tma sa v tej chvíli prehĺbila a preťal ju až krátky výkrik, čo sa ozval, keď jeho noha nenašla zem a telo sa mu zrútilo do prázdna pod ním.

Dopad bol tvrdý. Na zemi ho nečakalo nič, čo malo zmierniť jeho pád – žiadna slama, látky a ba ani prach. Len stvrdnutá zem, tma a vzďaľujúce sa kroky muža, čo ho sem hodil.

Dych mal zrýchlený a plytký. Chrapčal a lapal po vzduchu, ktorý len sťažka dostával do pľúc. Telo mu ochromil kŕč. Prsty zaboril do suchej zeme, vypľul hustú slinu, ktorá ho dusila a ešte stále roztrasený sa zdvihol na štyri. Zrak uprel do zeme. Nahlas vydýchol a otočil sa smerom nahor, odkiaľ spadol. V tme tam však nevidel nič. Len prázdno.

______

Kapitola venovaná: @Sisi478 za čítania a všetky tie liky a srdiečka na FB, ktoré si všímam a vážim ☺.

_RP_

Publikované: 18.8. 2017