Kate

Mala pocit, že všetko sa rúca. Že jej život doteraz bol krehký domček z karát a smrť sa rozhodla sfúknuť ho. Stačil maličký závan vetra... a jej sestra bola navždy preč.

Chladný ranný vietor jej chladil líca mokré od sĺz. Už nedokázala ani poriadne dýchať, len trhavo vzlykala. Už nemala dosť sĺz ani síl, aby mohla plakať ďalej, len sa utápala v bezmocnom žiali. Nedbala na to, že ju od plaču bolí hlava, jediné, čo napĺňalo jej myseľ, bola Helen, Helen, Helen.

Pocítila niekoho ruku na ramene, no neobzrela sa. Bolo jej jedno, kto za ňou stojí a snaží sa ju upokojiť. Začula slová, no tie prichádzali ako z veľkej diaľky, počula ich len matne. Nevnímala ich. Nedovolila si z hlavy vytlačiť Helen. Chcela si spomienky na ňu udržať tak dlho, ako sa dalo.

Kate s tichými vzlykmi klesla na zem. Už ju nezaujímal život, Rada ani to, že je Nadprirodzená. Má život vôbec zmysel, ak prídete o to, čo je vám najdrahšie? Pre Kate to bola Helen. A Helen bola minulosťou.

Cítila, ako ju niekto dvíha zo zeme. Chcela sa vymaniť, ale bola slabá, príliš slabá na to, aby mohla odporovať. Chcela, aby ju tam nechali, ležať na ulici zronenú, zničenú. Už nechcela žiť.

Po mnohých rokoch Kate konečne pochopila, ako sa cítila ich mama. Že jediné, čo ju napĺňalo, bola studená prázdnota. Že jediné, pre čo žila, bola povinnosť a túžba nezhrešiť tým, že by sa zabila.

Kate pomaly otvorila oči. Videla zahmlene, ako cez hmlu, ktorá sa každé ráno lenivo prevaľovala ulicami. Osoba, ktorá šla pred ňou, sa na okamih otočila.

,Helen?' Kate sa pokúsila vymaniť zo zovretia človeka, ktorý ju držal. Tie oči museli patriť Helen. Zelené ako smaragdy, ako zarosená tráva, ako...

,,Helen!" skríkla Kate. Zo suchého hrdla sa jej vydralo zachrapčanie. ,,Helen!" Na druhý pokus sa z nej vydralo sestrine meno. Postava pred ňou sa otočila a hmla, cez ktorú predtým hľadela, sa rozplynula.

Nohy sa jej podlomili a prepukla do plaču. Niekto ju znova zachytil, no tentoraz sa mu vymanila. Rozbehla sa.

---

Logan

Logan hľadel na Kate, ako tackavo beží smerom k lesu. Rozožieral ho pocit viny, chcel za ňou zakričať a rozbehnúť sa, ale v okamihu si spomenul na Val, ktorá sa mu bezvládne opierala o plece, hrudník sa jej takmer nehýbal a oči mala zatvorené. Odvrátil zrak od lesa a oči farby machu mu stvrdli.

,Nech si robí, čo chce,' ozval sa hlas v jeho hlave. ,Bude jej chyba, keď ju nájde Rada a budú na nej robiť desiatky zvrátených pokusov. Dali sme jej šancu, ktorú odmietla. Nech za to pyká.'

Pocit viny sa tentoraz neozval. Po chvíli sa ozvala Mei. ,,Čo teraz?" opýtala sa s neistotou v hlase, ktorá sa jej nepodobala. Mei si zvykla zachovať chladnú hlavu, podobne ako Val, aj keď od nej bola o štyri roky mladšia. Keď človek zažije peklo, naučí sa, ako v ňom žiť.

Loganov hnev opadol. ,,Neviem," pripustil. Okrem Valery nikto nevedel, kam vlastne mieria. Látka, ktorou jej Mei previazala plece, sa jej musela zošmyknúť z pleca a odhalila krvácajúcu ranu. Strata krvi prispela k strate vedomia a oni ostali stáť uprostred ulice, nechránení a bezradní. ,,Poďme," zavelil Logan a pohol sa smerom k lesu. Mei pristúpila k Val z druhej strany a vyložila si jej ruku na plece, aby mohla Loganovi aspoň trocha pomôcť.

Ich skupina sa rozpadávala, o tom nebolo pochýb. Theo ich zradil, Kate utiekla a Val zomiera. Valery. Jedine Logan vedel, čo v minulosti prežila. Nezaslúžila si zomrieť. Zaťal zuby. Nedovolí jej zomrieť po jednom mizernom škrabnutí. Ktoré sa ukázalo byť hlbšie, ako si predtým myslel.

Okrem toho, že museli vláčiť Valery, niesli každý jednu plachtu s vecami. Kate mala ďalšiu, lenže Kate bola preč. Spolu s ňou aj veci, ktoré naozaj potrebovali, ak chceli nejaký čas prežiť bez toho, aby sa ukazovali na ulici. Všetko sa rúcalo.

Ulice sa pomaly začali zapĺňať ľuďmi. Logan netušil, koľko je hodín, no stále bolo veľmi skoro. Až takto, nadránom, si uvedomil, že nestretli žiadneho strážnika. Bolo to viac než zvlášne, strážnici sliedili vo dne v noci na rôznych miestach, obzvlášť v bohatých štvrtiach, kde mohli niekomu dať pokutu za priestupok, ktorý si práve vymyseli.

Už im nechýbalo veľa k lesu, keď sa pred nimi objavil muž. Bol vysoký, svalnatý a pravdepodobne opitý, čo z neho robilo ešte väčšie nebezpečenstvo pre dve deti, ktoré sa skoro ráno potulujú ulicami so starším dievčaťom na pleciach.

Logan jasne začul, ako Mei preglgla. Muž pred nimi stál, nehýbal sa, iba na nich zazeral očami podliatymi krvou. ,,Poďme," zašepkal Logan a pokúsil sa neznámeho obísť.

Ich najhoršie predstavy sa naplnili, keď im chlap zastal cestu. ,,Kam sa tak náhlite? Takéto malé deti by sa nemali potulovať po uliciach takto skoro ráno," povedal a pokrútil hlavou. ,,Mesto vie byť nebezpečné, o tom sa už presvedčila aj vaša priateľka, nemýlim sa?" opýtal sa, z dychu mu razil alkohol. Kývol hlavou na Valino plece.

Logan cítil, ako Valerina váha spadá len na jeho plece. Všetko sa to odohralo tak rýchlo. Mei vyrazila, odniekiaľ vytasila katanu a zavesila sa mužovi na chrbát tak, že čepeľ meča sa mu dotýkala hrdla. Logan nerozumel, prečo to Mei urobila. Mohli tým získať ďalšie problémy, mohla si ublížiť a navyše mu nenapadol žiaden logický dôvod, prečo by to robila.

,,Ak tým nebezpečenstvom myslíte seba, ste na omyle," zasyčala Mei a vrazila mužovi rukoväťou do hlavy. Zviezol sa na zem a Mei z neho zoskočila. Znova podoprela Val a pohla sa. ,,Poďme. Kým nás niekto uvidí."

Logan sa pohol za ňou, v hlave mu vírili otázky. ,,Mei... prečo si to spravila? Niekto nás mohol vidieť, mohol ťa zabiť..." Mei odfrkla. Z nejakého dôvodu ju vôbec nezaujímalo, čo urobila a prečo. ,,A odkiaľ máš ten meč?"

,,Rodinné dedičstvo," zamrmlala a zrýchlila. Logan vzdychol a pohol sa za ňou.

---

Valery

,,Neboj sa, Val," ozval sa príjemný hlas a ona otvorila oči. Stála tam žena s dlhými plavými vlasmi. Mama. ,,Je to len ihla, len ďalšie vyšetrenie..."

Vyšetrenie? Val zavrela oči, keď jej ihla prenikla cez pokožku. O niekoľko sekúnd neskôr už bola aj von. Mama sa na ňu usmiala.

,,No vidíš, zvládla si to," povedala, pohladila dcéru po líci a utrela jej slzu. Val sa usmiala. Postavila sa, zatočila sa jej hlava a padala do nekonečnej temnoty...

---

Ležala na lôžku, z tela jej vychádzali rôzne hadičky. Bola tam už celé dni, bez normálneho jedla a opustená. Zakaždým, keď sa otvorili dvere, v nej bliklo svetielko nádeje, že ju možno konečne pustia.

Ozvalo sa zaškrípanie pántov a ťažké kovové dvere sa znovu otvorili. Val otvorila ťažké viečka. Všetko ju bolelo, v hlave jej pulzovala tupá bolesť. Bola slabá a unavená, lebo vždy, keď zaspala, sa jej snívali hrôzostrašné sny plné krvi.

Stála nad ňou mama, dlhé vlasy mala v prísnom drdole a mračila sa. Jej čierne oči vyzerali ako dve nekonečne hlboké diery, a ak si nedá pozor, pošmykne sa, spadne, a...

,,Mami..." zašepkala ticho. To slovo jej spôsobilo bolesť, ale aj napriek tomu pokračovala. ,,Mami, prosím..." Ale jej mama tam len stála. Stála a hľadela na ňu, hľadela na svoju dcéru, akoby to bol len ďalší z mnohých subjektov, ktoré testovali v podzemných laboratóriách. Keď konečne prehovorila, v hlase jej nebolo počuť ani známku zľutovania.

,,Vezmite ju na ďalšie testy. A, prosím vás, už neprestávajte, keď začne kričať. Je to len dievča..." Otočila sa na opätku a vykráčala von z dverí.

Len... dievča? To už nie je ani jej dcéra?

---

Netušila, čo sú tie testy a na čo sú, chcela len, aby to už skončilo... Mala pocit, že jej praskne hlava, telo sa jej triaslo od horúčky a v hrdle mala sucho. ,,Znova," ozval sa neznámy hlas a Val zachvátila ešte väčšia bolesť. Už nevládala kričať, len sa zvýjala v bolestiach. Po prvý raz v živote pomyslela na smrť.

Prestalo to. A potom sa to znova zopakovalo. Znova. Znova. Znova. Akoby nikdy neboli spokojní. ZNOVA. Val vedela, že zomiera. Cítila, ako jej telo ochabúva, ako sa jej zatvárajú oči, ako jej srdce bije čoraz slabšie. Nenašla dosť síl, aby sa usmiala.

A potom už bola len temnota.

---

Keď sa prebudila na lôžku a na chodbe začula kroky, nemienila to nechať len tak. Vedela, že to, čo robia, je nesprávne. Telo ju bolelo, bola slabá, ale myšlienka na to, že to zopakujú, bola silnejšia ako čokoľvek iné.

Nebola pripútaná, predpokladali, že bude v kóme alebo prinajmenšom veľmi slabá. Na ruke pocítila ošúchané miesta z pút, ktoré mala počas testov. Kožu tam mala zodratú do krvi a štípalo ju to.

Pokúsila sa posadiť. Nedbala na to, že sa jej to nepodarilo, skúšala to zas a zas. Úspech sa dostavil - síce sa jej zakrútila hlava, no podarilo sa jej postaviť. Z tela povytŕhala ihly, na ktoré boli zavedené hadičky, a bez ohľadu na bolesť prešla k dverám.

Val potichu vyšla z miestnosti. Stála na chodbe s bielymi stenami, ktoré už ani neboli veľmi biele, a oslepujúcim svetlom odhaľujúcim dlhú chodbu s rasmi dverí po oboch stranách. Keď sa otočila, na dverách, z ktorých vyšla, bol nápis: Subjekt 3, Valencia Mooreová. Odvrátila zrak, akoby tým mohla zabrániť myšlienke, ktorá sa jej drala do hlavy - kto boli predošlé dva subjekty?

Na chodbe, prekvapivo, okrem nej nikto nebol. Rozbehla sa, míňala dvere a trielila tam, kde to vyzeralo, že chodba nekončí slepo. No odrazu zastala. Na tvári sa jej usadil zdesený výraz a rozbehla sa opačným smerom. V hlave jej divoko pulzovalo, myslela len na jednu vec. Matthew. Prebehla okolo svojích dverí a vrazila do vedľajších.

Na malej posteli s nízkym zábradlím ležal chlapec. Mal vlasy farby zapadajúceho slnka a zelené oči mal zatvorené. Val bola zhrozená, keď zistila, že aj on má na tele hadičky, napriek tomu, že má ledva dva roky. Do očí sa jej tlačili slzy - v prvom rade kvôli ranám na vlastných rukách, v druhom, lebo nechcela ubližovať Matthewovi. Opatrne vytiahla prvú ihlu zo žily v ohybe lakťa a presunula sa na ďalšiu.

Nakoniec vytiahla všetky štyri, vzala chlapčeka do náručia a vybehla von z miestnosti. Rozbehla sa hľadať východ.

---

,,Val? Val..." Na vlasoch pocítila jemný dotyk niekoho rúk. Otvorila oči. Hľadel na ňu pár čiernych očí. Vykríkla a pokúsila sa zodvihnúť, ale osoba ju zatlačila späť a posunula sa tak, aby jej Val videla na tvár. Od úľavy sa takmer rozplakala. Nebola to jej mama.

,,Eric..." vydala zo seba zachrípnutým hlasom a jej brat sa usmial. Pokúsila sa mu úsmev oplatiť, ale po chvíli sa zamračila. ,,Kde... kde je Nate?" Ericov úsmev nezmizol. Val si vydýchla.

,,Je s Matthym. Obaja sú v poriadku," zazubil sa a Val nedokázala zabrániť úškrnu. Potom zneistel, poobzeral sa po miestnosti a stíšil hlas. ,,Oživilo ti to spomienky, však?" opýtal sa a sestrino prikývnutie ho len utvrdilo v jeho domnienkach.

Val v okamihu zmenila tému. ,,Kde je Logan? A Mei? A The-" zasekla sa uprostred slova a zosmutnela. ,,A Kate?"

Eric odišiel smerom k jedným dverám a Val sa mohla konečne pozrieť, kde je. Okrem postele, na ktorej ležala, bol v miestnosti stôl so šiestimi stoličkami, maličká kuchynka a iné dvere do ďalšej miestnosti.

O chvíľu vošli dovnútra Mei s Loganom. Bez Kate. Logan sa rozbehol rovno k Val. ,,Vďakabohu, si v poriadku. Vieš, stratila si vedomie, tak sme nevedeli, kam máme ísť," zamračil sa Logan. ,,A... to je jedno, skrátka sme išli do lesa, kde sme natrafili na tvojho brata." ,Čo robil Eric v lese?' pomyslela si Val. Nemal odkiaľ vedieť, že tam budú, iba ak... ,Nie,' zahriakol ju hlas v hlave. ,Eric nie je Nadprirodzený.'

Znova sa započúvala do Loganovho monológu. ,,...nás doviedol sem." Logan venoval Val spýtavý pohľad, tak mu kývla, nech hovorí ďalej. Stíchol a pozrel na Mei. Keď prikývla, iba povzdychol. ,,Kate ušla," odpovedal na nevyslovenú otázku.

,,Prečo?" opýtala sa Val. Mei pokrčila plecami.

,,Neviem, ale ja... myslím, že si zmýlila Loganove oči s očami jej sestry. Viem, znie to hlúpo," prerušila Val, keď zbadala, že chce niečo povedať. ,,Ale keď uvidela jeho oči, začala opakovať meno jej sestry, a... dobre, vzdávam sa. Nemám poňatia, prečo utiekla," priznala Mei a vzdychla.

,,Ľudia občas robia zvláštne rozhodnutia," zamyslene predniesla Val. Logan jej venoval začudovaný pohľad. ,,Nepozeraj tak na mňa, " zamračila sa Valery a jej povznesená nálada sa vyparila. Mei s Loganom na seba pozreli a uškrnuli sa. Opäť to bola tá Val, ktorá ich spojila, ktorá sa ako prvá vzoprela, ktorá im dôverovala a napriek tomu bola zradená.

Ostávalo im už len nájsť Kate.

---

Kate

Len čo sa Kate zobudila, hneď vedela, že sníva. Skúška jej pomohla rozoznať sny od reality a zobudiť sa z nich. Zobudiť sa... zdalo sa, že práve to teraz potrebuje.

Okolo nej totiž stála svorka vrčiacich vlkov a pripravovala sa na útok.

~~~
Hello.
Po dvoch mesiacoch (a pol) je tu nová kapitola.
Mám len pár otázok a pevne dúfam, že na nich odpoviete.
1. Číta to ešte niekto?
2. Bolo na kapitole poznať, že je písaná až po dlhšom čase, nie hneď za ďalšími?
3. Páčila sa vám?
4. Vyhovuje vám to viac takto - keď je napísané, na koho je pohľad - alebo to bolo lepšie predtým?
5. Má zmysel to písať ďalej - resp. chcete to čítať ďalej, alebo je to nudné, nezáživné, nepáči sa vám dej a pod.?

Ďakujem každému, kto odpovedal na otázky :) vážim si to.

Poteší ma, ak mi napíšete aj nejakú kritiku, aspoň budem vedieť, čo zlepšiť :)

Nina