Helen kráčala do vopred určenej miestnosti s Derrickom po boku. Mala dojem, že meškajú, ale bolo jej to jedno. Stretnutia neboli až také podstatné, teda aspoň to jej tvrdilo podvedomie. Po chodbe išla meravo, akoby bola len bábka na šnúrkach. Spoza jedných dverí sa ozýval hlas Veliteľky Mooreovej. Helen a Derrick s tichým zaklopaním vošli do miestnosti.

Dvere zaškrípali a obrátili sa k nim desiatky očí, okrem iného aj čierne oči Mooreovej. Venovala im nahnevaný pohľad, no napokon sa otočila späť k davu ľudí. Helen za nimi zavrela dvere.

,,Všetci vieme, prečo je potrebné chytať Nadprirodzených. V dnešnej dobe sú príliš premnožení a Rada sa domnieva, že chcú ovládnuť Anglicko." V miestnosti ostalo ticho, všetci boli sústredení na Mooreovej príhovor. Niekto si odkašľal. ,,Laboratóriá tu sú, aby sme podrobne preskúmali, ako funguje organizmus Nadprirodzených a zničili to, čo to z nich robí."

Nejaká žena dvihla ruku a tým dala najavo svoj nesúhlas. ,,Nemuseli by sme to robiť takýmito spôsobmi. Mohli by sme..."

,,Snažíte sa zmeniť postupy, ktoré nám dala Rada?" Mooreovej hlas začínal naberať na intenzite. ,,Spochybňujete jej rozhodnutia?" Z očí jej šľahali blesky. Nikto z davu ľudí sa ani nepohol. ,,Viete, čo dostane ten, kto spochybňuje Radu?" opýtala sa, tentoraz už s úsmevom.

,,Slávu a smrť," ozval sa dav jednohlasne a Helen sa k nemu pridala. Mooreová sa uškrnula.

,,Presne tak. Ale načo je sláva niekomu, kto je už mŕtvy?" Niekoľkí ľudia sa nervózne zasmiali. ,,Navyše netuším, kto by chcel byť slávny preto, že spochybňoval Radu." Nikto sa neopovážil ani muknúť. Veliteľka prižmúrila oči. ,,Choďte už." S týmito slovami odišla z miestnosti.

---

Kate sa nedokázala vrátiť za Julianom. Mala tušenie, že keby sa vrátila, pocit viny by len vzrástol. Rozhodla sa ísť domov, hoci vedela, že ticho bez Helen ju bude mučiť.

Helen. Kate nevedela, čo sa s ňou stalo, ale pocit, že ju navždy stratila, bol priveľmi silný na to, aby sa tým dokázala zaoberať. Kate sama nerozumela svojim pocitom. Helen jej chýbala, viac ako čokoľvek na svete, ale nedokázala sa nad tým pozastavovať, lebo vedela, že by jej to prinieslo omnoho väčšiu bolesť. Snažila sa zabudnúť.

Keď došla domov, chvíľu premýšľala, či sa naozaj nemá vrátiť za Julianom. Za tie dva - tri dni, čo ho nevidela, jej až neskutočne chýbal. Mala pocit, že je sama, sama ako nikdy predtým. Ale zároveň mala pocit, že by Juliana obťažovala.

Ten pocit vyplýval zo snov, ktoré sa jej snívali každú noc. Väčšinou v nich videla chorých ľudí - ako Julianovu starú mamu - alebo len mŕtve telá. Tie sny nikdy neboli dlhé, vždy sa zobudila po niekoľkých minútach a keď znova zaspala, sny sa opakovali. Ale z času na čas sa vo snoch ocitol aj Julian, Helen alebo Logan. Tie sny boli najhoršie.

,Všetko je to tvoja vina...' túto vetu zakaždým počula od Juliana, a hoci len vo sne, neprinieslo jej to žiadnu úľavu. Z niečoho ju vinil, ale Kate netušila, z čoho. A tak mohla len žiť v strachu z toho, že mu nejako ublížila, alebo ísť za ním, čo vzhľadom na strach neprichádzalo do úvahy.

Kate sa zvalila na svoju posteľ. Tá zavŕzgala - najpravdepodobnejšie znak toho, že bola stará a zničená. Pretrela si unavené oči. Nechcela zaspať, nechcela, aby tie sny začali znova. Ale po niekoľkých minútach sa jej oči zatvorili a myseľ nechala voľný priebeh nočným morám.

---

,Nedokážeš to, svet sa už nedá zachrániť...' šepot sa ozýval v Kateinej hlave, hoci si už dávno zapchala uši. ,Všetko je to tvoja vina...'

Zobudila sa na to, že ňou niekto triasol. Len čo otvorila oči, napriek všetkému sa usmiala. Julian. Strach pominul, ticho sa zasmiala, potom vzlykla, nakoniec sa mu hodila okolo krku a začala vzlykať. Nechala slzy, aby jej stekali po tvári, kým ona potichu vzlykala v Julianovom objatí.

,,Kate..." Julian ju chytil za plecia a slabo ju odiahol. Zatvárila sa zmätene a potom vystrašene, tak jej chytil dlane a jemne ich stisol. ,,Prosím, povedz mi, čo sa stalo," vydýchol Julian. Kate zasmrkala a zamračila sa. Nechcela o tom hovoriť. Ale Julian bol jej najlepší priateľ, ktorému mohla povedať čokoľvek.

,,Helen," zašepkala Kate. Slzy sa jej znovu začali rinúť po tvári a tiekli na zem. Až teraz na ňu všetko doľahlo. Helen bola nezvestná, prenasledovali ju divní ľudia, s Julianom sa nevidela niekoľko dní a sen, ktorý mala pred zopár dňami, sa stal skutočnosťou. Ako mohla všetko z toho ignorovať?

,,Čo sa stalo s Helen?" opýtal sa Julian, pričom Kate len zavzlykala, vytrhla si ruky z jeho dlaní a skryla do nich uslzenú tvár. ,,No tak, Kate, povedz niečo. Prosím. A čo je s tebou? Nevideli sme sa už niekoľko dní a keď sa konečne stretneme, najprv si šťastná a vzápätí plačeš. Okrem toho mi Mia povedala, čo sa stalo, keď si prišla k nám. Vraj si utiekla skôr, ako som prišiel ja. Čo sa tu, dopekla, deje?" Julian zvýšil hlas natoľko, že už takmer kričal.

,,Helen, ona... netuším, čo sa s ňou stalo. Len viem, že už dva dni je nezvestná a za ten čas som o nej nič nepočula. Pohádali sme sa a zrazu... zrazu bola preč." Kate sa zatriasol hlas. Julian vzdychol a dvihol ruku, aby ju mohol pohladiť po líci.

,,Prečo si neprišla za mnou?" opýtal sa Julian. Kate zamrazilo.

,,Ja... mal si toho veľa. A teraz ešte tvoja stará mama... prečo si vlastne nebol doma? O tomto čase predsa nepracuješ. Tajíš mi niečo?"

,,Vieš predsa, že by som ti nič netajil, Kate," vydýchol Julian a sadol si na jej posteľ. Pridala sa. ,,Pamätáš sa, ako zbili môjho otca?" Kate prikývla. ,,Zapamätal som si meno toho strážnika. Volal sa Roderick Fawl."

,,Volal?" opýtala sa Kate a zreničky sa jej rozšírili. Julian prikývol.

,,Je to nadlho. Skrátka, Mia mi pomohla preľstiť ho, niečo sa skomplikovalo a skončil mŕtvy." Kate naňho zagánila. Bolo jasné, že také vysvetlenie jej nestačí. ,,Dobre, dobre. Mia mi pomohla zohnať falošné peniaze, ktoré som podstrčil Fawlovi, aby som mu mohol ukradnúť identifikačnú kartu, na ktorej bolo okrem iných informácií aj bydlisko. Zašiel som tam, rozprával sa s ním, keď sa zrazu zjavilo nejaké šialené zlatovlasé dievča, ktoré naňho - v podstate aj na mňa - mierilo zbraňou. O niečom sa zhovárali, ale bol som priďaleko na to, aby som to počul. Potom ho zastrelila a utiekla. Vlastne tam nebola sama. Bol tam ešte nejaký chlapec. Logan. Nevidel som, ako vyzerá, ale to dievča povedalo jeho meno. A... spomínali teba. Chceli vedieť, kde si. Kate, prosím... dávaj si pozor." Julian vzal Kateinu tvár do svojich dlaní. Pozeral do jej hlbokých hnedých očí, v ktorých sa zračil strach. Palcom ju pohladil po líci. ,,Kate, nech sa deje čokoľvek, nejako to vyriešime. Len dávaj pozor na tých ľudí. Ak by si ich náhodou videla, utekaj. To dievča... má kučeravé vlasy. A dvojfarebné oči - jedno je čierne, druhé modré. Ak by si ju zbadala, určite ju spoznáš..."

,Prestaň kecať, Julian,' zahriakol ho hlas v hlave. Všetky jeho pocity vybuchovali ako nikdy predtým. Nikdy si neuvedomil, čo k nej cíti. Ako sa na ňu pozeral, keď sa smiala, plakala alebo bola nahnevaná. V jej očiach vedel čítať lepšie ako v otvorenej knihe. Jej pocity poznal lepšie ako svoje vlastné. Ako si to mohol nevšimnúť? Videla to na ňom Kate? A, čo bolo najdôležitejšie, cítila to isté?

---

Julianov odchod opäť rozprúdil myšlienky v Katherininej hlave. Znova a znova sa vracali spomienky na sny, na Helen, Logana... Logana. Julian spomínal, že to meno vyslovilo dievča vo Fawlovom dome. V ich malom meste mohlo byť milión Loganov, ale Kate mala aj napriek tomu pocit, že to s ním má niečo spoločné. S Loganom z hodinárstva. S Loganom, ktorý ju prenasledoval. A s Loganom, ktorý pravdepodobne mieril na Juliana zbraňou.

Kate striaslo. Nevedela si predstaviť, ako by reagovala na chladný kov zbrane mieriaci na ňu. Snažila by sa zachovať chladnú hlavu, ale bolo by to také ľahké?

Vzdychla a zabalila sa do teplej mäkkej periny ležiacej na posteli. Začínalo sa stmievať, na obzore klesal pás ružovej farby a pomaly splýval s tmavnúcou oblohou. Posledné lúče slnka osvetlili búrkové mračná vznášajúce sa nad krajinou.

Kate otvorila okno, aby mohla vdýchnuť vlhký, chladný jesenný vzduch. Bolo v ňom cítiť dážď, les a čerstvo pokosenú trávu. Leto už definitívne skončilo, jeho sladkastá vôňa upadla a prekryla ju vôňa hmly.

Zaostrila zrak dole na ulicu. Pohyboval sa ňou opustený tmavý tieň, ktorý ani v svetle lámp nebolo dobre vidieť. Kate sa rozbúchalo srdce. Sama nevedela prečo, ale zlý pocit zvíťazil, keď sa tajomná postava prechádzala sem a tam a neopustila ulicu ani po niekoľkých minútach.

,Len pokoj,' vravela si, ale upokojiť sa v situácii, v akej sa ocitla, bolo až príliš ťažké. Keď sa tieň nepohol z ulice ani po ďalších minútach, ktoré sa tiahli ako celá večnosť, Kate sa rozhodla ísť za Julianom. Zdalo sa jej to priveľmi podozrivé.

Čo najtichšie, aby podlaha veľmi nevŕzgala, sa pohla ku skrini v rohu izby. Začula, ako okno za ňou buchlo, tak sa otočila, no bol to len vietor. Ani to však neupokojolo jej splašené srdce.

Dvere skrine ticho zapraskali a Kate stuhla. Zadržala dych, v mĺkvom tichu počula len buchot vlastného srdca. Po chvíli sa čo najtichšie pohla a vkĺzla medzi niekoľko kusov oblečenia, ktoré viselo v skrini.

Niečo ju chytilo za ruku a potiahlo. Alebo skôr niekto. Kate stihla vykríknuť, kým jej silná ruka prikryla ústa a znemožnila jej kričať. Osoba jej chytila ruky za chrbtom a tresla ju o kamennú stenu. Potom ju k stene pritlačila tak, že o ňu mala opretý celý chrbát, no aj tak Kate nevidela tvár útočníka.

,,Pokojne," ozval sa chlapčenský hlas. Kate sa zdal povedomý, ale nedokázala ho zaradiť. Pod čiernou kapucňou sa zalesklo zelené oko, ktoré Kate bolestivo pripomenulo Helen. Snažila sa vymaniť, no útočníkovo zovretie bolo prisilné.

Útočník mykol hlavou dozadu a kapucňa mu skĺzla. Bol to Logan. ,,Nech ti tvoj priateľ nahovoril čokoľvek, prosím, vypočuj ma," povedal takmer prosebným hlasom.

,Takže je to ten, ktorý mieril zbraňou na Juliana,' pomyslela si Kate a telom jej prebehla vlna zlosti. Túžila po tom, aby zovretie povolilo, ona sa mohla vymaniť a vraziť mu za to. Rovno dvakrát.

,,Teraz ti zložím ruku z úst, ak mi sľúbiš, že nebudeš kričať. Len prikývni." Kate premýšľala, či by to mala urobiť a napokon prikývla. Ako Logan sľúbil, zovretie povolilo. Kate sa chystala vykríknuť, no Logan si to všimol a znovu jej zakryl ústa. ,,Sľúbila si to," zasyčal s dávkou hnevu v hlase. Potom povzdychol a bez toho, aby čokoľvek povedal, jej zložil ruku z úst. Musí si získať jej dôveru. Kate sa zablyslo v očiach, ale zahryzla si do pery.

,,Hovor," precedila cez zatnuté zuby. Logan sa usmial.

,,Možno o tom ešte nevieš, ale si Nadprirodzená," povedal. Nechodil okolo horúcej kaše, prišlo mu dôležitejšie povedať jej to priamo.

,,Čo podľa teba som?" opýtala sa neveriacky Kate a odfrkla. ,,Myslela som, že mi povieš, čo je s Helen." Logan prikývol.

,,Neskôr. Čo je teraz dôležitejšie, idú po tebe. Rada, Laboratóriá, nazvi si ich ako len chceš. Nejakým spôsobom sa dozvedeli o tvojej schopnosti a chcú ju využiť. Možno už vieš, že sa objavila neznáma choroba. Nemajú na ňu liek, nevedia, čo urobiť a čoskoro to môže zabiť celé Anglicko. Pomocou teba - nás - by dokázali zistiť, aký je na to liek."

,,Takže sa nemám starať o to, že sa snažia pomôcť ľudstvu pred vyhynutím a mám pred nimi utekať," ozvala sa Kate nedôverčivo.

,,Cena za to, aby zistili liek, je tvoj život." Kate sa na malú chvíľu akoby zastavilo srdce.

,,Pokojne obetujem svoj život, ak zachránim životy iných ľudí," odvetila tvrdohlavo Kate, hoci sa jej zatriasol hlas. Logan sa zasmial.

,,Ty to nechápeš. Zistia, aký je liek, ale dá sa dôverovať niekomu, kto má nadprirodzené schopnosti? Podľa nich nie. Tak to zopakujú s ďalšími a ďalšími a v konečnom dôsledku možno ničomu nebudú veriť, tak sa rozhodnú veriť sebe. Ktovie, aké to bude mať následky."

,,Počkaj. Čo za schopnosti vlastne mám?" opýtala sa Kate nedôverčivo.

,,Tvoje sny sú predpoveďou budúcnosti. A nie si jediná. Tiež som nadprirodzený. Aj Val - to dievča, ktoré bolo vo Fawlovom dome. Ukrývame sa pred Radou. Zatiaľ je nás málo, ale naše počty rýchlo vzrastajú. Pridaj sa k nám. Pomôžeme ti zachrániť tvoju sestru. Samozrejme, ak už nie je neskoro." Pri tých slovách Kate ustrnula. Helen nebola mŕtva, nemohla byť, to by predsa cítila... alebo nie? ,,Teraz sa musíš rozhodnúť. Pridáš sa k nám, alebo nám dovolíš vymazať ti spomienky na to, čo sa tu dnes udialo?"

~~~
Okay... po dvoch týždňoch ďalšia časť... aspoň niečo sa vysvetlilo :P
Je tu niekto, kto sa teší na ďalšiu časť?

~nına