Julian sa nikdy necítil tak previnilo. Vyčítal si, že počas kontroly nebol doma a nemohol tak pomôcť otcovi. Hoci tušil, že by nič nezmenil, pocit viny sa doňho zarýval ako nôž.

Hodil sa na posteľ vo svojej izbe a tá potichu zavŕzgala. Siahol po knihe, ktorá bola odložená na nočnom stolíku, ale na čítanie sa nevedel dostatočne sústrediť. Chcel - nie, potreboval - zistiť, prečo ublížili otcovi. Potichu vstal a prešiel do predsiene. Bola prázdna. Jeho rodičom by nevadilo, keby išiel von, ale on nešiel iba von. A keby zistili, čo chce urobiť, určite by mu to nedovolili.

Julian zvesil kabát a pozrel von oknom. Pršalo. Vzdychol, natiahol si kabát a čo najtichšie otvoril dvere. Na ruke pocítil slabý stisk.

,,Kam ideš?" opýtala sa Mia podozrievavo. Julian s povzdychom striasol jej ruku a zavrel dvere. Potom sa sklonil, aby Mii videl do očí. Nerád klamal a vedel, že jeho malá sestra by na klamstvo prišla, lenže o tom, čo sa chystal urobiť, sa nemohol dozvedieť nikto. Ani Kate. Pri spomienke na ňu mu zovrelo srdce. Nikdy jej neklamal. Ani Mii, ale to preňho bolo iné. Klamať Kate by bol preňho hriech, kým klamať Mii by bral ako ochranu. 

,,Musím niečo vybaviť," odpovedal. Bola to pravda, hoci niektoré fakty zamlčal. Napríklad to, že sa chystal podplatiť strážnika. Alebo to, že na to minie všetky úspory, ktoré chcel využiť na školu. Kedysi by takto neuvažoval, ale čím bol starší, tým viac si uvedomoval, že škola je potrebná a že ak nejakú bude mať, nájde si lepšiu prácu ako tí, ktorí do školy nikdy nechodili. A aj keď sa mu ťažko našetrených peňazí vzdávalo ťažko, vedel, že je to na dobrú vec. Lebo on naozaj chcel vedieť, čo sa stalo ich otcovi. 

Mia si ho prižmúrenými očami premerala. Mali farbu ako tie Julianove - ako búrkové mračná alebo tmavý kov. Na niektorých miestach bolo vidieť zelené a modré fliačiky, ktoré zdedila po rodičoch a starých rodičoch. 

,,Prečo mi stále niečo tajíš?" opýtala sa Mia. Julian vzdychol, vystrel sa a postrapatil jej husté červené vlasy. Takmer sa netrafil - ešte vždy si nemohol zvyknúť, že Mia už nie je to malé dievčatko, ktorým kedysi bývala. Nebola síce ktovieako vysoká, ale Julian si ju skrátka vždy predstavoval akosi... inak. Akoby nebola mladšia len o dva roky, ale o štyri alebo päť rokov - akoby to bola jeho maličká sestrička, ktorú musí za každú cenu chrániť.

,,Nie všetko sa týka práve teba, M," zasmial sa, ale nie úprimne. Nerád jej niečo zamlčiaval, ale taktiež ju nechcel do ničoho namočiť. Zarazene si uvedomil, že znova použil jej starú prezývku, ktorou ju volal, keď boli ešte malí. ,Ako keby to bola stále tvoja malá sestrička,' ozval sa tichý hlas v Julianovej hlave. Odohnal ho a snažil sa nejakým, čo najmiernejším, spôsobom odohnať Miu. Ale keď videl, ako kútiky jej pier klesli dole, len vzdychol. ,,Mia..."

,,Už nie som malé decko, za ktoré ma považuješ," zavrčala naňho a oddupotala do svojej izby. Nezabudla za sebou zabuchnúť dvere. 

Julian mal chuť na všetko sa vykašľať. Chcel si skryť tvár do dlaní a vyčítať si všetky svoje chyby - vinil sa za mnoho vecí. Napríklad za to, že na Miu sa pozeral inak, ako by sa mal, alebo za to, že nevedel, čo sa stalo jeho otcovi. A vec, za ktorú sa vinil najviac, bola jeho stále narastajúca láska ku Kate.

---

Kate sa vrútila do domu ako veterná smršť a zabuchla za sebou dvere. Triasla sa od zimy, oblečenie mala premočené do poslednej nitky. Z jej vlasov, od vody takmer čiernych, tiekla na zem voda a vsakovala do dreva. Zanadávala a bežala do kúpeľne - teda do miestnosti, ktorá kedysi bývala kúpeľňou. Teraz tam stálo opustené, z jednej časti rozbité umývadlo, vaňa zanesená vodným kameňom a neidintefikovateľná keramická vec. Voda tam tiekla len keď pršalo a bola chladná ako práve roztopený ľad. Kate bola vlastne celkom vďačná, že jesenný dážď ju stihol opláchnuť, lebo sa aspoň nemusela klepať v špinavej vani s pavúkmi. Dážď je predsa len lepší ako nič.

Vzala svoje premočené vlasy, prehodila si ich na pravú stranu a vyžmýkala z nich vodu. Vyšiel z nich prúd, ktorý by sa dal porovnávať s tým, ktorý išiel z kohútika, pričom ticho vzdychla. Želala si mať niečo viac ako len studenú vodu, ktorá navyše nebola najčistejšia. Keby to len mohlo byť ako kedysi...

Strhla sa, keď sa ozvalo tiché klopanie na deravé dvere (ktoré boli následkom dávnej návštevy Rady - strážnik, ktorý prišiel, nazval ich dom dierou a aby to dokázal, jednu im vytvoril) a otočila sa, aby ich otvorila. Stála za nimi jej mama, hnedé oči mala červené od plaču a mihalnice zlepené slanými slzami. Hnedé vlasy mala rozcuchané, vlnili sa jej okolo tváre a vytvárali niečo, čo pripomínalo vtáčie hniezdo.

,,Nevidela si Helen?" opýtala sa chrapľavým hlasom, akoby ho už dávno nepoužila. Kate si už ani nepamätala, kedy s ňou naposledy rozprávala. Jej mama bola tichá, väčšinu času trávila vo svojej izbe, kde sa utiahla na pravú stranu postele a zarmútene hľadela na ľavú stranu, ktorá kedysi patrila Kateinmu otcovi. Kate si už zvykla na to, že sa o ňu väčšinu času stará Helen aj napriek tomu, že aj ich mama chodila do práce.

,,Asi je v práci," pokrčila Kate plecami. Jej mama prikývla a odšuchtala sa niekde inde. Kate si sadla na studenú vaňu. ,,Ako som si mohla nevšimnúť, že s ňou niečo je?" opýtala sa sama seba a mala chuť otrieskať si hlavu o stenu. Mamu už nevidela veľmi dlho, no vôbec si to neuvedomovala. Zamýšľala sa len nad sebou a nad svojím životom, hoci teraz si uvedomovala, že si mala viac všímať mamu. A možno aj Helen. ,Ktovie, kde asi teraz je,' preletelo jej hlavou. Aj keď nevedela, koľko presne je hodín, zdalo sa jej, že jej sestra by už mala byť doma. Po chvíli vzdychla, postavila sa a išla do svojej izby.

---

Julian kráčal po uliciach zo sklonenou hlavou, aby sa aspoň trochu ochránil pred dažďom. Pôvodne si chcel vziať dáždnik, ale keď prišiel na to, že je deravý, radšej si len natiahol kapucňu a vykročil do daždivého popoludnia.

 Ulice boli prázdne, len z času načas prebehlo nejaké dieťa alebo boháči s dáždnikmi. Keby Julian nevedel, kde má hľadať, strážnikov by v tomto počasí nikde nenašiel, hoci by mali byť na strážach. Len dúfal, že ho nikto nebude vidieť. 

Odrazu začul nejaký zvuk. Zvrtol sa, no za ním nič nebolo. Podozrievavo prižmúril oči, ale napokon pokračoval tým istým smerom ako plánoval. Bolo mu viac než jasné, že niekto ho sleduje a predpokladal, že vie kto. Keby to však dal najavo, nedozvedel by sa, kto to naozaj je. Pustil sa dole ulicou, ktorou chodil ku Kate. Bola rovná, obkolesená domami a neboli v nej žiadne miesta, kde by sa dalo ukryť. Po niekoľkých krokoch sa Julian rozbehol. Bol vysoký a rýchly, vedel, že jeho prenasledovateľ ho nedohoní. 

Zastal až pri Kateinom dome. Nebol zadychčaný, hoci srdce mu bilo rýchlejšie ako zvyčajne. Keď začul tiché kroky, zašiel za stenu domu, odkiaľ mohol pozorovať, čo sa udeje. Studené kvapky mu padali do tváre, ale snažil sa ignorovať ich. Nemohol sa prezradiť.

Postava v kapucni dobehla pred dom. Sklonila sa, aby sa vydýchala, a oprela si dlane o kolená. Po chvíli zdvihla zrak a začala si premeriavať okolie. Julianova skrýša nebola najlepšia, ale poslúžila mu. Prenasledovateľ sa behom pustil ďalej - a to bola presne tá chvíľa, na ktorú Julian čakal. Tiež sa rozbehol, šmýkal sa na klzkých dlaždiciach a po tvári sa mu liali kvapky dažďa, bičovali mu líca a zastierali zrak, no donútil sa bežať ďalej. Nevedel, či o ňom prenasledovateľ vie, ale bolo mu to jedno. Vedel, že ho - alebo ju - dobehne. Počul jeho prerývaný dych, keď ho schmatol za ruku a zložil mu kapucňu.

,,Mia!" skríkol a zvraštil obočie. Jeho sestra mala aspoň toľko slušnosti, že sa zatvárila zahanbene. Otočil ju k sebe a silno ju chytil za ramená. Mykla sa, ale ostala stáť.

,,Už nie som decko, Julian! Koľkokrát ti to mám ešte zopakovať? Viem, že nie všetko sa týka mňa, ale keď zo sebou berieš všetky svoje úspory, naozaj chcem vedieť, čo sa chystáš urobiť." Zamávala mu peniazmi pred očami. Prekvapene na ňu pozrel a keď sa po nich natiahol, Mia prudko mykla rukou dozadu. Kvapkal na nich dážď, ale nezdalo sa, že by ju to trápilo. ,,Povedz mi, čo chceš urobiť," ozvala sa Mia prísne, no Julian začul v jej hlase prosebný tón.

,,Skry tie peniaze," povedal. Mii bolo hneď jasné, že vyhrala, strčila si peniaze do vrecka a potiahla Juliana. Ten sa s povzdychom pohol za ňou.

Mia mala očividne prehľad o tom, kam v meste sa uchýliť. Od Katherininho domu išli len zopár minút, keď došli k starej a opustenej budove. Ako sa zdalo, nebol tam nikto okrem pár potkanov, jedného mŕtveho holuba a strašidelnej ozveny, ktorá opakovala každý z ich krokov. Mia zašla za drevené krabice, ktoré stáli v rohu miestnosti. Julian sa prekvapene pobral za ňou. Po chvíli si uvedomil, že krabice sú usporiadané tak, aby vytvárali niečo ako stoličky a stôl. Mia sa hodila na jednu z krabíc, dvihla obočie a kývla Julianovi. Neisto si sadol. 

,,Takže?" opýtala sa Mia, ktorá mala ešte stále dvihnuté obočie. Julian vzdychol a oprel sa o vratký stolík. Ten sa k nemu naklonil, ale ostal stáť.

,,Ako som už hovoril, musím niečo vybaviť. A to niečo sa netýka teba," dodal, keď uvidel, že otvorila ústa. 

,,Slová ,musím ísť niečo vybaviť' v súvislosti so všetkými tvojimi úsporami neveštia nič dobré," zachmúrila sa Mia. Julian sa ticho zasmial. ,,Teda pokiaľ nechceš požiadať Kate o ruku, ale myslím, že na to je trochu skoro." 

,,Nebudem ti klamať."

,,Lebo vieš, že to nemá zmysel."

,,Lebo ti nechcem klamať. A týka sa to aj teba," odvetil Julian. Mia naňho vrhla nahnevaný pohľad. 

,,V tom prípade ti s tým môžem pomôcť," usmiala sa. Juliana ten úsmev obmäkčil, ale uvedomil si, že pravdepodobne je to iba pretvárka. Zarazene si uvedomil, že jeho mladšia sestra je oveľa prefíkanejšia, ako si myslel. 

,,Ako chceš," ozval sa napokon. Mia nedokázala zakryť prekvapenie. ,,Dokážeš urobiť niečo, čo sa bude podobať na tieto peniaze?"

---

,,Kate!" Kate sa zobudila na tuhé objatie, v ktorom ju zovrela jej sestra. Helen bola doma, nemusela sa báť, že sa jej niečo stalo. Vzápätí sa od nej Helen odtrhla a cúvala k dverám. ,,Kto si?" zašepkala vydesene. 

,,Kate... som Kate. Helen, všetko je v poriadku, si doma," pokúšala sa upokojiť sestru. 

,,Kde som? Pustite ma von!" Jej šepot prešiel do kriku. Kate sa priblížila k svojej sestre, ale tá sa odtiahla, akoby bola monštrum. ,,Nepribližuj sa ku mne!" Helen sa začala obzerať po izbe, hľadala niečo, čo by mohla použiť ako zbraň. ,,Pustite ma von!" zopakovala.

,,Helen, počúvaj ma!" aj Kate začala kričať. ,,Som Kate, si doma a môžeš kedykoľvek odísť." Helen sa po nej zahnala niečím, čo vyzeralo ako kľučka od dverí. Kate sa tomu nestihla vyhnúť, na hlave pocítila tupú bolesť a potom prišla temnota.

---

Mia sa napokon nechala presvedčiť, aby ostala doma. Bola odvážna, ale všetko sa snažila robiť tak, aby nemala problémy. A ak na toto prídu, budú z toho naozaj veľké problémy. 

Juliana prekvapilo, do akej miery sa falošné peniaze podobajú na tie pravé. Nevedel, odkiaľ ich Mia tak rýchlo zohnala - a vôbec, odkiaľ ich zohnala. Mal pocit, že jeho sestra má viac kontaktov, ako si myslel. Ako kráčal po mokrom chodníku na miesto, kde sa chystal ,,podplatiť" strážinka, srdce mu bilo rýchlejšie a rýchlejšie a bol čoraz nervóznejší. Nevedel, či bude strážnik reagovať tak, ako predpokladal a bál sa, že ho chytia.

,,Prečo sa tu potuluješ, chlapče?" ozval sa za Julianom chrapľavý hlas. Rýchlo sa obrátil a zazrel jedného zo strážnikov. Julian vedel, že veta, ktorú strážnik povedal, v skutočnosti znamená ,,Vypadni odtiaľto, ak nemáš peniaze". Bol v bohatej časti mesta, kam chudobní ľudia ako on nemohli chodiť. Presnejšie povedané, mohli, ale väčšinou ich chytili a zbitých vyhodili medzi ostatných chudobných občanov mesta.

,,Hľadám vás." Julian sa snažil, aby sa mu netriasol hlas. ,,Mám peniaze." Strážnikovi zasvietili oči. ,,Ale potrebujem informácie." Julianovi bilo srdce tak rýchlo, až mal pocit, že mu vyskočí z hrude. Takmer ho počul, ale presviedčal sa, že to nie je možné.

,,Najprv peniaze, potom informácie," povedal strážnik a uškrnul sa. Myslel si, že Juliana preľstí. A Julian sa tváril, že mu na to neprišiel. Naoko neochotne mu vložil peniaze do dlane a nepokúsil sa strážnika dobehnúť, keď sa zvrtol a bežal opačným smerom. Len siahol do vrecka, pousmial sa a za hrmenia hromov, ktoré ohlasovali ďalšiu búrku, sa pobral domov.

~~~

Po 73782627282772736281927283752829289229292928636278181 je tu nová kapitola! Pochybujem, že to ešte niekto číta, ale to nevadí :) Viem, bola nudná, nič sa v nej nedialo a nič sa nevysvetlilo, skoro tam nebola Kate a bolo to proste... oničom. Ale aj v normálnych knihách sú aj nudné kapitoly (nie je to ospravedlnenie, viem). Je tu niekto, komu sa táto kapitola páčila?

~N 

P.S. Už sa pokúsim vydávať pravidelne, naozaj