Katherine stála na akomsi vyvýšenom mieste. Kamkoľvek sa pozrela, všade videla ľudí. Ľudí, ktorí kričali, zmietali sa v mukách alebo nehybne ležali v kalužiach krvi. Nechcela sa na to pozerať, nechcela vidieť to utrpenie v ich tvárach, ale nejaká neviditeľná sila jej držala viečka otvorené. V hlave počula sykavé hlasy. ,Pozri sa, pozri, čo si spôsobila,' hovorili. ,Všetko je to tvoja vina...'

Videla Julianovu starú mamu, pod kožou sa jej hadili čierne čiary, vykašliavala čiernu krv. Na niektorých miestach jej navreli veľké, tmavé vredy, ktoré s jej výkrikmi praskali a jej bledé, trasúce sa telo pokryla temná krv. Kate sa konečne podarilo zavrieť oči, no jej viečka boli priehľadné ako sklo. Cítila na tvári horúce slzy, oči ju štípali. Do zeme vsakovala čierna krv nakazených, vyrastali z nej temné kvety, ktoré pokryli celú čistinu aj s vyvýšeninou, spútavali Kate nohy a bodali ju ostrými tŕňmi. Posledný raz vykríkla a pohltila ju temnota.

Obraz sa zmenil. Kate stála v izbe so sivými stenami, neboli v nej okná ani dvere, no napriek tomu v nej všetko videla. Videla pred sebou Juliana, ruky mal zmáčané od krvi a držal v nich čierny kvet.

,,Všetko je to tvoja vina," prehovoril zvučným hlasom. Ozvena v miestnosti opakovala jeho slová. Vina, vina, vina... ,,Kiežby si sa nikdy nenarodila!" Boli to Helenine slová, no s Julianovych úst Kate spôsobovali ešte väčšie muky. ,,Moja rodina by bola nažive..." Až teraz si všimla, že aj jemu sa pod pokožkou hadia čierne žily.

,,Jul..." šepla. Jeho koža sa začala zlupovať, trhala sa ako papier, a on monotónnym hlasom opakoval tie slová.

,,Tvoja vina, tvoja vina, tvoja vina..." Rozpadol sa na prach, ostala po ňom len čierna kvetina. Kate vykríkla.

---

Tmu ožiarilo oslepujúce svetlo. Helen zažmurkala a privrela oči, aby lepšie videla. Zbadala miestnosť, navlas rovnakú ako tú, v ktorej sa naposledy zobudila. Videla malé dievča s veľkými zelenými očami a rozstrapatenými hnedými vlasmi po ramená. Vyzeralo, akoby spalo, no drobným chudým telom mu mykalo.

Do miestnosti vstúpil nejaký muž s okuliarmi, hnedými vlasmi a žiarivo zelenými očami. Bol to jej otec.

Odniekiaľ vytiahol gumené rukavice a blížil sa k dievčaťu ležiacemu na stole. Zdalo sa, že si Helen nevšimol, len popri nej prešiel hmkajúc si nejakú melódiu. Podišiel k dievčaťu, vzal jednu z ostrých striekačiek a chytil dievčaťu ruku. Nezobudilo sa, len niečo zamrmlalo.

,,Prestaň!" skríkla Helen, no jej krik zanikol v akejsi vzduchovej bubline. Skúsila sa pohnúť vpred, no zastavila ju neviditeľná stena. Do uší jej doliehala tá melódia, počula ju, aj keď v izbe už bolo ticho. Injekcia sa blížila k ruke dievčaťa, zaryla sa mu do pokožky, do žily a vstrekla látku. Dievča sa roztriaslo, obraz sa rozostroval. Helen cítila, ako ju to ťahá preč, preč od miestnosti, preč od otca.

Prudko otvorila oči.

---

,Vďakabohu, zobudila som sa,' pomyslela si Kate, keď sa znovu objavila v hodinárstve. Usúdila, že zaspala, niekto ju prikryl a sedela pred krbom. Poobzerala sa, no nevidela nikoho - ani chlapca Logana, ani majiteľa obchodu. Počula len tikanie hodín. Všetky ukazovali ten istý čas, tikali rovnako, monotónne.

Chcela sa potichu vypariť, ale keď sa zakrádala k dverám, zozadu vyšiel majiteľ obchodu. Zrak mu už asi veľmi neslúžil, no aj tak sa vrátila na svoje miesto, aby nevyzerala nevďačne. Tikanie hodín jej doliehalo do uší, teraz už aj s šuchtavými krokmi starého muža. Postavila sa, troma krokmi došla k majiteľovi.

,,Pomôžem vám," povedala. Starec na ňu uprel zrak a oprel sa o ňu ako padajúci strom, celú váhu presunul na Kate. Zatackala sa, ale udržala ho, a pridŕžajúc ho za ruku ho viedla k svojmu miestu. Odrazu sa jej starec vytrhol, postavil sa. Začala sa mu lúpať koža, ostávali len kosti, žiadne orgány ani svaly. Len kostra, kývajúca sa akoby vo vetre. Keď prehovoril, hlas mal monotónny a chrapľavý.

,,Pozri, pozri sa, Katherine, čo si spôsobila." Stena celá vyukladaná hodinami spriehľadnela, zavlnila sa ako voda a ostala ako sklo. Znovu videla tú scenériu - zomierajúcich ľudí, čierne žily hadiace sa pod kožou, zem, z ktorej vyrastali čierne kvety. Stena sa znovu zavlnila a opäť tam ostali hodiny. Jedna hodina, dvadsaťjeden minút. To bol čas, ktorý ukazovali. Kate si všimla, že v ruke znovu drží čierny kvet. Krv jej kvapkala z rúk na zem, vpíjala sa do drevenej podlahy. Hodiny tikali, kostra sa rozpadla na popol.

Kate sa trhnutím prebudila. Potlačila výkrik. Počula tiché hlasy, doliehajúce zo zadnej časti malého hodinárstva. Sedela pred krbom, niekto ju prikryl. A v ruke držala čierny kvet.

---

,,Čo si videla?!" opýtala sa žena rozzúrene. Potrebovala to vedieť, a keby Helen Wardová nebola taká zaťatá, už dávno to mohla zistiť. Dlaňou jej tresla po tvári, až jej vyhŕkli slzy, no len pokrútila hlavou. ,,Netušíš, aké je to dôležité," zasyčala žena. Na Heleninej tvári sa objavil červený fľak. V ústach cítila krv, ale nedbala na to, nehodlala sa nič povedať. Nevedela, ako je možné, že videla otca, že videla svoje mladšie ja, ale zdalo sa jej to príliš podozrivé na to, aby to prezradila nejakej cudzej žene.

Žene, ktorá zaťala zuby, rukami jej roztvorila päsť a vzala nôž. Helen vykríkla, keď sa jej ostrá čepeľ zaryla do pokožky. Vystrekla z nej krv, no nezdalo sa, že by to ženu trápilo. Ťahala nôž od dlane po lakeť, objavovala sa za ním červená čiara, ktorá sa rýchlo rozširovala. Helen kričala. Kričala od bolesti, od smútku a od hnevu. Kričala, lebo zo seba potrebovala dostať tie emócie. Až tak to nebolelo, ale bol dobrý pocit uvoľniť zo seba všetko, čo doteraz zadržiavala. Cítila, ako jej po ruke steká horúca červená krv. V miestnosti bolo cítiť jej kovový pach.

Helen sa nadýchla, po neprestajnom kriku ju boleli hlasivky. Ruka neznámej ženy jej prikryla ústa a utlmila ďalší výkrik, ktorý sa jej dral z hrdla. Helen prerývane dýchala, pomaly sa upokojovala a cítila, že stisk na ústach povoľuje. Zahryzla si do spodnej pery, vystrekla z nej krv a v ústach cítila tú chuť - čosi ako teplá kovová tekutina. S nechuťou ju prehltla. Cítila, ako sa z rany na ruke rinie čoraz menej krvi, už si naplno uvedomovala tú nepríjemnú štipľavú bolesť.

Ruka z jej úst sa úplne odtiahla, Helen videla ženin znechutený pohľad aj to, ako si do látky na tmavých nohaviciach utrela krv. Helen obrátila hlavu a uškrnula sa na ženu. Tá na ňu nenávistne pozrela a vyzerala, že ju opäť udrie do tváre, keď do miestnosti vstúpil muž. Mal krátke striebristé vlasy a bledomodré oči podliate krvou.

,,Ako sa darí subjektu číslo sedemnásť?" predniesol hrubým, ale zvučným hlasom. Spýtavo sa pozrel z Heleninej dlhej, krvou pokrytej rany na ženu, ale výraz na jej tvári ostal nezmenený.

,,Subjekt odmieta povedať, čo videl počas vidinového stavu, pane," povedala žena. Helen nedokázala pochopiť, prečo ju nazývajú subjektom, kto sú títo ľudia ani o čo im ide a nezdalo sa, že by sa jej to chystali povedať.

Muž podišiel k Helen. Zlovestne sa usmial, keď zbadal v jej očiach strach, a vytiahol ďalšiu injekčnú striekačku napustenú priehľadnou tekutinou. Žena, stojaca pri Helen, sa prvýkrát nechala ovládnuť svojimi emóciami a na tvári sa jej zračila neistota.

,,Ste... ste si tým istý, pane?" Znovu to oslovenie. Muž na ňu pozrel, jeho pohľad hovoril: ,Vieš, že nikdy nič nerobím bez rozmyslu.' Žena mlčky prikývla a postavila sa k Helen z opačnej strany ako muž. Striekačka sa blížila k porezanej pokožke, z ktorej na niektorých miestach stále vyvierala krv. Helen sa rozšírili zreničky, znak toho, že sa bojí. Pokožku na ruke už mala znecitlivenú, a tak necítila, ako ihla prechádza do porušenej žily. Jediné, čo cítila, bolo to, ako sa jej zaostrujú spomienky a rozväzuje jazyk, mala pocit, že svet sa jej pred očami krúti. Všetko, čo okolo seba videla, boli spomienky. Spomienky na detstvo, neskôr na jej hry s Kate, dokonca zbadala spomienku, ako si hľadala prácu, spomienky na otca, na Kate, na mamu...

Napokon prišla spomienka, na ktorú všetci čakali. Vedela to, lebo tá spomienka ju do seba vtiahla, vzdialene počula svoj hlas, ako všetko opisuje a počula, ako neznáma žena zatajila dych.

,,Je obyčajná," naoko smutným hlasom skonštatoval muž. ,,Neprejavilo sa to." Otočil sa a urobil niekoľko krokov k dverám. ,,Zabite ju. Alebo jej vymažte spomienky. Môžte s ňou urobiť, čo len chcete. Pre nás je teraz už len príťažou. Jej sestra je omnoho dôležitejšia." S týmito slovami vyšiel z miestnosti a zavrel za sebou dvere.

---

Jeden z tŕňov ju pichol do dlane. Sykla, no vzápätí si zakryla ústa rukou. Musí sa odtiaľ dostať, čo najrýchlejšie. Potichu sa dvihla zo stoličky. Pritom zo seba zhodila tenkú deku, no netrápilo ju to. Na okne počula bubnujúce kvapky dažďa. Striaslo ju, keď jej mokré vlasy dopadli na chrbát a plecia. Vonku vládlo prítmie, mraky úplne zakryli slnko a vytvárali pocit, že je neskoro večer. Kate sa opatrne pozrela po obchodíku.

Už jej nepripadal taký čarovný, ako keď do neho vstupovala. Jednohlasné tikanie vytváralo zvláštnu atmosféru, bolo to tam cítiť ohňom, spáleným drevom a olejom. Vôňa oleja jej pripomenula Juliana. Začula kroky zozadu, spanikárila a trhla dverami. Tie sa so zazvonením zvončeka otvorili a Kate vybehla do búrky. Vonku bolo chladno, až po chvíli si zarazene uvedomila, že tam nechala kabát. Dážď jej zmáčal vlasy aj tričko, do čižiem sa jej dostala voda. Mohla sa vrátiť do hodinárstva, ale z nejakého dôvodu mala nutkanie len bežať, bežať, bežať...

Rozbehla sa po mokrých, šmykľavých dlaždiciach, netrápilo ju, že sa môže zraniť. Jediné, čo chcela, bolo dostať sa čo najďalej od hodinárstva.

Ozval sa za ňou tichý zvuk zvončeka a vo dverách sa zjavil Logan. V jednej ruke držal čiernu kvetinu, cez druhú mal prehodený Katherinin kabát.

,,Slečna!" ozvalo sa za ňou, no len ju to prinútilo zrýchliť. Chladné kvapky jej stekali po chrbte, po rukách aj po tvári, ale nezastavovala. ,Bež,' pripomenula si v duchu. Zabočila medzi budovy, prebehla popod odkvap, z ktorého tiekol vodopád dažďovej vody. Rozprskla sa jej vo vlasoch, stekala po chrbte a vsakovala do lemu nohavíc, niektoré kvapky jej stiekli po nohách až do topánok, v ktorých mala doslova potopu. Poháňalo ju jediné - zvláštny pocit z malého obchodu z hodinami.

Zastavila, zalapala po dychu a odhrnula si z tváre premočené pramienky čokoládovo hnedých vlasov. Vnímala každú kvapku, aj tú, ktorá jej z mihalníc stiekla na líce ako slza. Vlastne to možno bola slza. Kate si už nebola ničím istá. Len stála uprostred ulice, pozorovala kvapky dopadajúce na dlaždice a na okná, blesky kdesi v diaľke, počúvala hromy bijúce niekde vysoko, vysoko nad ňou. Teraz už dokázala rozoznať horúce slzy od ľadových kvapiek dažďa. Plakala nad hádkou s Helen, nad Julianom, nad nespravodlivosťou sveta a nad hnevom. Hnevom na Radu za to, že jej - možno nevedomky - zničila život. Plakala nad snami a uprostred vyčítania všetkej nespravodlivosti sveta si uvedomila, že keď odchádzala, minútové ručičky všetkých hodín sa naraz posunuli na jeden čas. Jedna hodina, dvadsaťjeden minút.

~~~~~

Nová kapitola je (konečne) tu! Síce trochu kratšia ako tá predošlá, ale dúfam, že sa páčila ;) komenty a voty ako vždy potešia :)

~ninakundrikova

P.S. Má niekto záujem o ďalšiu kapitolu?

P.S. č.2 Pokúsim sa vydávať kapitolu každý týždeň ;P