Ozvalo sa prudké klopanie na dvere. Katherine to odignorovala, hoci vedela, že je to Rada, a mala by ísť otvoriť. No rovnako bolo jasné, že jej staršia sestra Helen to bez problémov urobí. A keďže sa chcela vyhnúť ďalšej nepríjemnej kontrole, vliezla do veľkej skrine, ktorá stála v rohu jej malej izby, ktorá bola zariadená posteľou, malým stolom, ktorý aj tak nikdy nevyužila, a veľkou skriňou, kde si okrem oblečenia skrývala aj svoje poklady - retiazku po otcovi, malý sklenený kamienok, ktorý mala z nejakého dôvodu rada, a jej jedinú hračku z detstva; malú látkovú bábiku. Do tej skrine nevliezla len tak, ani zo strachu. Rada prehľadávala všetko, keby mal náhodou niekto doma zbraň alebo niečo, čo by proti nej mohol využiť, takže ukrývanie sa v skrini by jej vôbec nepomohlo. Nie, tá skriňa vôbec nebola obyčajná. Teda kedysi áno, ale keď Kate s Julianom objavili oceľové rúry, ktoré sa tiahli pod celým mestom, rozhodli sa ich využiť.

Opatrne, ale rýchlo nadvihla tajné dno a vliezla do rúry, ktorá išla najprv prudko dole, ale nakoniec vyústila v časti, ktorá išla vodorovne a dalo sa v nej normálne stáť. Pokiaľ nemáte meter osemdesiat ako Julian. Tajné dno sa za ňou potichu zaklaplo, bolo vymyslené tak, aby nevzbudilo podozrenie. Kate sa spustila po strmej časti s úsmevom na tvári. Síce sa nemala ako dostať späť hore, ale netrápilo ju to. Po prehliadke Rady mohla vyjsť do Julianovej izby, lebo on premýšľal a postavil si rebrík, aby sa navždy nezasekol v tuneloch. Po tom, ako si ho postavil, síce objavili inú cestu, kde ho nebolo treba, ale nechodili ňou často, pretože končila ďaleko od ich domovov a bol tam neskutočný zápach.

Keď sa Kate postavila, sykla od bolesti, lebo zopár hnedých vlasov sa jej zaseklo medzi dvoma časťami rúry a postavením sa ich vytrhla. Pošúchala si hlavu na mieste, kde stále cítila slabú bolesť a pohla sa dopredu. Tie rúry poznala rovnako dobre ako vlastný dom. Vedela, že aby sa dostala do Julianovej izby, musela zabočiť dvakrát doprava, potom doľava a nakoniec opäť doprava. No teraz mierila do ich malej spoločnej miestnosti, ktorá mohla byť v minulosti čímkoľvek, ale pravdepodobne bola miestnosťou, kde kedysi spravovali elektrinu. Teraz ostala opustená, lebo Rada si elektrinu zabezpečila cez Centrálu kdesi v Londýne a obyčajným chudobným občanom nechala len petrolejové lampy a sviečky. Na to, aby sa do miestnosti dostala, musela ísť dvakrát doprava, ale potom rovno, znovu doprava, doľava, znovu chvíľu rovno a potom zase doprava. Niekomu by sa to mohlo zdať chaotické, ale ona si na to už zvykla.

Julian ju už čakal. Sedel na jednej z rozheganých stoličiek, ktoré tam mali. Sedel zhrbený, ryšavá ofina mu padala do tváre a sivé oči mu behali po jednej z jeho kníh. Nemal ich veľa, kvôli nedostatku peňazí, ale tie, čo mal, už prečítal hádam tisíckrát a ešte ho to neomrzelo. Keď Kate vošla do miestnosti, spočiatku si myslela, že si ju nevšimol, no potom zdvihol zrak a usmial sa na ňu. Zaklapol knihu a postavil sa, aby jej pritiahol stoličku. Odkedy sa Kate podarilo zlomiť si ruku tým, že si ťažkú stoličku zavesila na ruku, aby mu ukázala, že nie je slabá, jej ju vždy bral on. Spočiatku protestovala, ale potom zistila, že jej to nevadí. Vadilo jej len to, s akým úškrnom na ňu pozeral, keď ju bral. Ten víťazoslány výraz ju neskutočne štval.

,,Nech sa páči," povedal Julian, keď postavil stoličku na zem. Kate si išla sadnúť, no Julian ju zdvihnutým prstom naznačil, že má počkať. Prekvapene zastala. Julian sa skrčil a zo stoličky sfúkol neviditeľné zrnko prachu. S úškrnom sa postavil. Kate prevrátila očami a hodila sa na stoličku. Sedela oproti veľkej obrazovke, ktorá už ani ako obrazovka nevyzerala, no jej to vždy pripomínalo, že nie vždy sa mali ľudia tak ako teraz. Kedysi bola elektrina pre všetkých, rovnako ako čistá voda. Lenže ľuďom v Rade očividne nedochádzalo, že ak ostatným odoprú čistú vodu a dostatok jedla, budú slabí a chorí, čo bude mať za následok vyššiu úmrtnosť. A to zas znamená, že pre Radu nebude mať kto pracovať. Trochu si to odporuje, nie?

,,Hm. Takže?"opýtala sa Kate, len aby prerušila ticho. Julian jej odpovedal rovnakým hm. Zdal sa jej akýsi nesvoj. Stále sa obzeral a vyzeralo to, že sa na nič nedokáže sústrediť, hoci keď prišla, dobre to skrýval.

,,Mama čaká dieťa," vypadlo z neho. Kate vyvalila oči. Julian bol zo štyroch, respektíve troch detí, naozaj im nebolo treba ďalšie. Jeho najstaršieho brata Conora musela ich mama odovzdať Rade, aby z neho spravili vojaka. Druhé dieťa, Conorovo dvojča Jane, sa narodilo ako choré a v troch rokoch zomrelo. Tretie dieťa bol on, Julian. Ten mal šťastie, že ho tiež nevzala Rada. Teda ak sa dá nazvať šťastím, že dostal kiahne a nakazil strážnikov, ktorí poňho prišli. A posledná bola jeho sestra Mia.

Ich mama mala tridsaťosem rokov, čo znamená, že dvojčatá mala v dvadsiatich, Juliana, keď mala dvadsaťštyri a Miu v dvadsiatich šiestich. A teraz má mať ďalšie dieťa? Kate to prišlo... zvláštne.

,,Čože?!"vyhŕkla. Julian na ňu zúfalo pozrel.

,,Ja viem." Mal na mysli to, čo sa už stalo. Conora odviedli na vojnu, Jane zomrela, keď bola ešte dieťa. Julian sa síce zachránil, no práve preto musel začať pracovať skôr ako iní. A Mia... Mia bola pravdepodobne najšťastnejšou osobou v rodine. Podľa toho, čo si Kate pamätala, bola Mia ten najveselší človek, aký sa mohol v tomto prehnitom svete vyskytnúť. Vždy mala úsmev na tvári, nech to bolo akokoľvek zlé. A teraz, keď povyrástla, Julian a Kate skrývali jej malé tajomstvo, o ktorom sa dozvedeli len náhodou. Odrazu vedeli, kde sa berú peniaze, ktoré tam predtým neboli, a vedeli, ako mohli všetky splátky tak zázračne zmiznúť. Malé ryšavé dievča si na ulici nikto nevšíma, a už vôbec nie tí z vyšších vrstiev. A presne tí toho majú najviac.

Julian sa neveselo usmial a rýchlo zmenil tému. ,,Pamätáš, ako sme to tu našli?"opýtal sa. Konečne sa usmial úprimne. Kate mu s radosťou úsmev oplatila. Už to boli dva roky, odkedy našli chodby pod ich malým mestom.

,,Bol si v mojej izbe a kvôli niečomu si sa strašne hneval. Myslím, že kvôli práci," usmiala sa Kate. ,,Niekoľkokrát si tresol do steny, a keď ťa to začalo bolieť, rozhodol si sa rozdupať mi podlahu."

,,Tak to nebolo! Len som... možno som si potreboval dupnúť," priznal Julian. Katherine sa zasmiala.

,,A potom prišla tá najlepšia časť." Julian sa začervenal.

,,Preborila sa podo mnou podlaha,"dodal ticho. Kate sa nahlas rozosmiala. Dokonale si pamätala tú scénu. Nahnevaný Julian dupajúci do zeme, praskajúca podlaha a potom smiech. No keď si všimli, čo tam je, zvážneli a išli to preskúmať. Tie chodby poznali dokonale, boli neodmysliteľnou súčasťou ich života. Keby Jul nemusel pracovať a Kath sa starať o domácnosť, keď mama a Helen neboli doma, trávili by tam celé dni.

,,Stále tomu nemôžem uveriť," povedal odrazu Julian. ,,Tomu s mojou mamou,"dodal, keď uvidel Katherinin nechápavý výraz. Kate sa z ničoho nič hodila na Juliana. Objala ho, silno, až skoro nemohol dýchať. Bol vyšší ako ona, takže jej hlava spočinula kdesi na jeho hrudi. Cítila jeho vôňu - voňal ako cigary jeho otca, ako olej, s ktorým denno denne pracoval a ako mäta, ktorú si vytrhol zo záhrady a stále ju žul. Bolo na ňom niečo, čo jej ho pripomínalo, jej najlepšieho kamaráta Juliana, dokonca by sa odvážila povedať, že jej spriaznená duša. Bol to skrátka jej Julian.

Odrazu niekto rozrazil dvere na riadiacej miestnosti. Kate s Julianom rýchlo odskočili.

,,Vyrušila som vás?" opýtala sa Mia. Uškŕňala sa, no na tvári jej bolo vidieť aj čosi iné. Podobala sa Julianovi, rovnako ako on sa snažila zakryť svoje emócie, ale niekedy to nevyšlo. Ako keď sa Julian snažil tváriť, že všetko je fajn, v skutočnosti bol však otrasený z toho, čo sa dozvedel.

Mia o chodbách vedela, ale nechodila tam často, preto Kate prekvapilo, keď sa tam objavila. Vycítila, že sa stalo niečo zlé, ale bolo to ešte horšie, ako si to predstavovala. V Miiných očiach sa zjavili slzy.

,,Otec," vzlykla. Už nedokázala zakryť svoje emócie, poddala sa im. Julian k nej prišiel dvoma dlhými krokmi a objal ju. Vzlykala mu v náručí, pomedzi jeho prsty pretekali prúdy jej žiarivo červených vlasov. Po chvíli sa zhlboka, roztrasene nadýchla. ,,Vzali otca." Julianovi sa rozšírili zreničky, chytil Miu za ruku a vybehol z miestnosti.

---

Kate neprišlo vhodné vychádzať do Julovej izby po tom, ako odbehli. Keby sa to stalo jej, tiež by nebola rada, ak by ju niekto vyrušoval. Do svojej izby sa nemohla vrátiť a ľutovala, že si ten rebrík nepostavila. Rozhodla sa teda vyjsť za mesto a odtiaľ ísť pešo domov. Trvalo to pomerne dlho - keď za sebou zavrela vchodové dvere ich domu, bolo už poludnie.

Ozval sa dupot nôh na drevenej dlážke, vŕzganie dosiek a v predsieni sa objavili mama a Helen. Helen na ňu pozerala povrchne, mama vystrašene a zároveň nahnevane.

,,Kde si bola?" opýtala sa Helen a prebodávala Katherine žiarivo zelenými očami. Mama ostala ticho, len sa dívala.

,,S Julom," odpovedala jej Kate a vrátila jej pohľad plný nenávisti. Svoju sestru mala rada, teda kým sa na seba nehnevali.

,,Aha, tak s Julianom. A prečo si nebola tu? Bola tu Rada, veľmi dobre vieš, že si tu mala ostať. Ale nie, ty ideš za svojim Julianom." Pohŕdanie v jej hlase bolo také výrazné, že by ho počul aj hluchý. Katherine sa do tváre vohnala červeň, celá sa triasla od hnevu. Mala chuť niečo Helen odvrknúť, oddupať do svojej izby a zatresnúť za sebou dvere, no neurobila to. Tým by zase nahnevala mamu a nechcelo sa jej hádať aj s ňou. To, že ju vytočila Helen, jej bohate stačilo.

,,Nebola som tu, lebo nenávidím Radu a všetky tie hlúpe prehliadky. Viem, že som tu mala ostať, ale... skrátka som nemohla. A potom sa niečo skomplikovalo a ja som musela prejsť celé mesto, aby som sa dostala domov. Takže ma teraz, prosím, nechajte osamote." Katherine obišla Helen s mĺkvo stojacou mamou a zavrela za sebou dvere od svojej izby.

,,Katherine!" ozvalo sa z predsiene. Helen doslova rozrazila dvere, ktoré so silným buchotom narazili o stenu. Katharine myklo. Helen zúrila, bolo jej to vidno v tvári. Čelo mala zvraštené, zelenú farbu v očiach takmer celú pokryla temnota hnevu.

,,Kedy už konečne začneš niečo robiť?! Keby si sa menej poflakovala s Julianom a viac pracovala, nemusela by si sa potom sťažovať, že si hladná alebo že ti je zima! Nemôžem všetko platiť ja s mamou, bývaš tu predsa aj ty! A ak tu nechceš bývať, tak nech sa páči, nájdi si vlastný dom a nechaj nás tu konečne normálne žiť! Všetko by bolo ľahšie, keby si sa nikdy nenarodila!" Helen si vystrašene zakryla ústa rukou. Oči sa jej zaplnili slzami, tiekli jej pomedzi prsty a kvapkali na zem. V izbe bolo ticho, napätie by sa dalo krájať. Keď Helen konečne prehovorila, hlas sa jej triasol. ,,Ja som to tak nemyslela... viem, nemala som to hovoriť, ja-"

,,Nie, to si naozaj nemala," odvrkla jej Katherine. Jej hlas bol chladný, ale hnev v sebe vedela udržať. Výbušnosť nemala v krvi, narozdiel od Helen, ktorá ju zdedila po otcovi. ,,A teraz, ak ťa môžem poprosiť, vypadni z mojej izby." Helen so slzami v očiach vybehla z Kateinej izby bez toho, aby zavrela dvere.

---

Helen vzlykala do vankúša. So sestrou sa už dávno nepohádala tak, ako teraz. Vedela, že Kate ju znenávidí. Možno nie nadlho, ale dostatočne dlho na to, aby jej to spôsobovalo muky. Svoju mladšiu sestru milovala. Viac ako čokoľvek. Spomenula si, ako kedysi všetko robili spolu. Naháňali sa po lese, kde sa neraz stratili, nadávali na Radu a keď mali málo jedla, vždy si rozdelili svoje podiely, aby ani jedna z nich nemusela ostať ukrivdená. Keď si Helen išla hľadať prácu, Kate išla s ňou a vypytovala sa, či niekde nie je voľné miesto. Aj keď neraz povedali, že voľné miesto nemajú, Kate sa nikdy nevzdala.

Helen tlmene zanadávala do vankúša a zodvihla sa, aby si zotrela slzy. Neznáma osoba jej pritisla ruku na ústa, aby nemohla kričať, a zviazala jej ruky za chrbtom. Mykala sa, no ruky toho človeka boli silnejšie.

,,Pokojne, dievčatko," počula za sebou chrapľavý hlas. Potom prišla tma.

---

Katherine nemala kam ísť. Nechcela ísť k Julianovi, nie potom, čo sa im stalo. Ale nechcela ostávať doma, tak sa napokon rozhodla ísť do obchodnej štvrte. Prezerala si knihy v koženom obale, drahé šperky a voňavé jedlo. Ľudia z vyšších vrstiev na ňu pozerali s odporom, ale na to si už zvykla.

Cítila, ako jej na vlasy dopadajú prvé kvapky studeného jesenného dažďa. Aj na dlaždenom chodníku sa zjavovali malé tmavé škvrny, všade okolo seba počula otváranie dáždnikov. Aj napriek tomu, že mala rada dážď, nechcela ostať mokrá, tak zrýchlila, aby sa ešte pred búrkou dostala domov. Zahrmelo. Kdesi v diaľke Kate zbadala blesk, hadiaci sa výboj elektriny. Búrka sa blížila nekontrolovateľnou rýchlosťou. Na mesto padlo šero, ulice sa pomaly vyprázdňovali. Vedela, že už nestihne dôjsť domov, tak si v poslednej chvíli vyhliadla malé hodinárstvo len pár desiatok metrov od nej. Vyzeralo byť chudobné a opustené, tabuľa sa vo vetre silno kývala a už z diaľky bolo počuť jej vrzgot. Výrazne sa ochladilo, ulice boli už po pár minútach takmer prázdne, keď začalo pršať.

Kate sa rozbehla, na mokrých dlaždiciach sa jej šmýkalo. Vybehla po nízkych schodíkoch a prudko otvorila dvere. Zvonček ohlásil jej príchod, no napriek tomu bola miestnosť prázdna. Jediné zvuky, ktoré bolo počuť, bolo bubnovanie dažďa a hlasné tikanie hodín. Kate si prstami prečesala mokré vlasy, kvapkala z nich voda, aj napriek tomu, že bola na daždi len pár sekúnd. Voda sa jej dostala aj za golier zošúchaného kabáta, chladila ju na krku a na chrbte. Striaslo ju. Všetko, po čom túžila, bolo dostať sa domov, ospravedlniť sa Helen, ľahnúť si do teplej postele a zaspať.

,,Hľadáte niečo?" ozval sa tichý hlas spoza nej. Kate sa vystrašene otočila. Stál tam chlapec zhruba v jej veku, s gaštanovo hnedými vlasmi, očami farby machu a pehami rozsiatymi po celej tvári. Očividne tam bol pracovať, čo Kate znovu pripomenulo hádku s Helen.

,,Nie, nič, len sa tu... skrývam pred dažďom." A pred svojím svedomím, dodala v duchu. Do miestnosti sa došuchtal akýsi starý pán, asi majiteľ obchodu. Vodnatými sivomodrými očami pozrel na Kate.

,,Želáte si niečo?" opýtal sa. Hlas mu za tú krátku vetu párkrát preskočil, čo Kate len utvrdilo v myšlienke, že musí byť veľmi starý. Chlapec sa k nemu nahol a niečo mu potichu povedal. ,,Dones slečne stoličku, Logan," povedal starec a zvalil sa na kopu niečoho, čo vyzeralo ako krabice so súčiastkami do hodín. Pravdepodobne mu už zrak veľmi neslúžil, lebo keď sa chlapec - Logan - vrátil so stoličkou, opäť niečo ticho povedal a chytil sa za hlavu. Kate usúdila, že s tými súčiastkami mala pravdu. Logan podvihol majiteľa obchodu a presadil ho vedľa, tentoraz na rozheganú drevenú stoličku, z ktorej sa odlupovala farba a zavŕzgala, keď na ňu dopadol. Logan si znovu vzdychol a priniesol stoličku Katherine.

Videla ho pred sebou ako Juliana, keď jej s úškrnom podával stoličku. Kútiky úst sa jej nadvihli v miernom úsmeve.

---

,,Čo sa stalo?" Julian s Miou vbehli do kuchyne, kde sedeli mama s otcom, ktorý mal na tvári monokel.

,,Otec?" Mia sa mu hodila okolo krku. Ticho zaúpel, keď mu do zlomených rebier narazila jej váha.

,,Nič sa nestalo," opakoval a hladkal Miu po vlasoch. Tá tichučko vzlykala, teraz už skôr od šťastia. ,,Všetko bude dobré. Bolo to len malé nedorozumenie."

Julian však vedel, že to bolo niečo viac ako nedorozumenie. Zrazu začul výkrik zo spálne, kde bývala ich stará mama. Už dlhšie mala problémy so zdravím, nebolo to nič ojedinelé, no aj tak ho striaslo. Nejakým neznámym spôsobom mal pocit, že to súviselo s tým, čo sa stalo otcovi.

---

Helen sa zobudila v zatuchnutej miestnosti. Bola pripútaná, ležala na akomsi lôžku. Miestnosť bola prázdna, aspoň tak vyzerala, a z chodby bolo počuť tlmenú vravu. Snažila sa vymaniť zo svojich pút, mykala sa a počula cvengot kovu na kamennej dlážke, keď čosi zhodila. Do miestnosti vošli dvaja ľudia, muž a žena. Helen mala zapchaté ústa a nemohla kričať. Muž sa nad ňu postavil so striekačkou, akú mnohokrát videla v lekárni. Usmieval sa, zatiaľ čo jej tiekli slzy. Mlčky krútila hlavou.

,,Teraz konečne uvidíme, čo ti spravil tvoj otec, Helen Wardová." Helen nemo vykríkla, keď videla lesk kovu a vzápätí sa ocitla v tme.

~~~

Nový príbeh (áno, ďalší) je tu! Okrem toho, že je tam spomenutý Londýn, to nijako nesúvisí s týmto svetom, je to akýsi ,,alternative universe".

Hádam sa prvá kapitola páčila ;)

~N