„Teší ma, Jacob," riekla moja mama a podala si s tebou ruku. Na tvári mala usadený kamenný výraz a nedala na sebe poznať na sebe žiadne emócie.

„Aj mňa, pani Giraldiová," usmial si sa na ňu a ona ti následne úsmev opätovala.

Neviem ti povedať, či sa v ten deň cítila divne, alebo ťa vo svojom vnútri prijala ako môjho partnera a budúceho otca jej vnúčaťa.

Avšak môžem ti povedať toľko, že v súčasnosti k tebe prechováva snáď ešte väčšiu nenávisť, ako ja. A chápem ju. Chápem ju preto, lebo ja by som ťa nikdy nedokázala úplne nenávidieť. Svojim spôsobom si ma zmenil. Ukázal si mi svetlú stránku života, aj keď všetko moje šťastie bolo utvorené z prostých lží a faloše.

Čakala som s tebou dieťa. A aj keď sa nikdy nenarodilo, to neznamená, že by som ťa mala odrazu nenávidieť. Primkol si si ma k sebe. Uzavrel si ma do svojej bubliny, ktorá nie a nie prasknúť.

Avšak ups, už sa stalo. Bublina praskla a ja som znovu slobodná.

Vidíš? Lži vždy prepuknú, vždy ukážu svoj pravý význam. Pravda, tá oslobodzuje a ja viac nie som tvojím väzňom.