Vonku sa mierne ochladilo, a tak sme sa rozhodli deň stráviť u teba doma a dačo dobré si ukuchtiť. Ešteže som ti dva dni predtým šla potraviny nakúpiť ja, za svoje peniaze, inak by si v chladničke nemal ani jeden jogurt či vajce. Alebo mlieko. Maximálne by si nám kúpil mrazenú pizzu, mňam.

„Nie je ti chladno?" spýtala som sa ťa, keď sme spolu, bok po boku, stáli na balkóne a studené dlaždice nás chladili od chodidiel až na celom tele.

„Keď mám pravdu povedať, aj je," odvetil si a otočil sa čelom ku mne. Zapravil si mi neposlušné vlasy odstávajúce z provizórneho drdola za ucho a túžobne si sa na mňa zadíval. Ihneď som ti pohľad opätovala a ďalších pár minút (v poriadku, viac než pár), sme venovali zohrievaniu sa v posteli.

Možno sa pýtaš, či na tvoju dávnu prítomnosť myslím aj teraz počas zaspávania či počas zobúdzania sa.

Odpoveďou je áno. Avšak vždy zakrátko tieto nostalgické myšlienky zaženiem, lebo si pomyslím, že obrovský macík, s ktorým malo pôvodne zaspávať naše nenarodené dieťa, je lepším spoločníkom, ako ty.