Bruško mierne podrástlo a ja som sa cítila neskonale šťastná.

Jedného večera sme mali menší, no zato vážnejší rozhovor o budúcnosti.

Našej spoločnej budúcnosti. Áno, tej, ktorej sme sa ani nedožili.

Urobila som taký menší návrh, žeby som si našla nejakú menej náročnú prácu, kým nebudem mať brucho ako celý svet a spolu s vyrobenými a mojimi ušetrenými peniazmi prispejem na naše vlastné bývanie.

Súhlasil si a k tomu všetkému dodal, že sa o nás postaráš najlepšie, ako budeš vedieť, aj keby ťa to malo stáť život.

Lži, lži, lži.

Napokon som si aj prácu našla, ak si dostatočne dobre nepamätáš a postupom času som domov nosila peniaze, lenže ty akosi stále nič a mne sa dané okolnosti začali zdať akési divné.

Povedz mi jedno, Jacob. Len jedinú jednu vec chcem od teba vedieť.

Ľutuješ toho výbuchu emócii, ktorý si dostal, keď som na teba zhodila otázku, kde sú všetky peniaze, ktoré údajne zarábaš, keď ani do vlastnej domácnosti skoro nič neprispievaš?

Sníva sa ti niekedy o tom, ako si na mňa prevrhol pomerne veľký okrúhly stôl aj s pohármi či taniermi, ktorý ma doslovne zavalil a zabil naše dieťa? Zobúdzaš sa z daného sna?

Odpovedz.