Kvôli tebe som si predĺžila pobyt v Paríži. Mamu skoro trafil šľak, keď som jej to povedala. Respektíve napísala.

Áno, mala som už čosi vyše dvadsaťpäť rokov, ale pre ňu som bola len to malé dievčatko, ktoré ešte pred pár rokmi nosila na rukách a kŕmila ho.

No jej obavy ustúpili, aspoň sčasti, keď som jej napísala, že som dakoho stretla. Dakoho mužského pohlavia. Dakoho, kto sa mi páčil a s kým som si len za obyčajných pár dní, ani nie týždeň, tak skvelo porozumela. Dokonca mi popriala veľa šťastia a jediné, čo mi k tomu dodala, bolo, aby som ihneď neotehotnela.

Držiac sa za brucho, v ktorom pred pár rokmi vyhasol život nášho dieťaťa, spomínam na to, ako som sa o svojom tehotenstve dozvedela. Bolo to krátko po príchode z Paríža. Ešte v ten deň som ti šťastnú novinu oznámila a ty si sa radoval. Spomínaš? Povedal si mi, že všetko bude v poriadku, že sa o nás postaráš a že budeme veľká šťastná rodina.

Hah. Zase si klamal.