Vo štvorici sme sa rozprávali dlhé hodiny, a ja som si neprestajne hladila bruško. Rozhovory prebiehali v pokoji, v kľude. Nikam sme sa neponáhľali.

Sestra sa ťa pýtala odkiaľ si, čo ťa priviedlo do Paríža a pár vecí sa pýtala aj ohľadom tvojej rodiny. Vždy si jej povedal rovnaké veci, ako mne.

Vždy si jej klamal.

Matka sa nepýtala, skôr len rozvíjala konverzáciu, ktorú si načal s Clarissou.

Spomínal si, že sa tvoji rodičia rozviedli, načo matkine slová sa uberali podobným smerom. Rozprávala ti, ako sa pred rokmi rozviedla so svojím manželom, našim otcom.

Neniesla som ten rozvod ľahko. Obaja rodičia mi ním zlomili srdce. A nielen mne, ale aj Clarisse, aj keď tá to niesla o čosi lepšie, než ja.

Keď sme už pri tých rodičoch a ja som si zaspomínala na to, ako si vravel, že sa tvoji rodičia rozviedli, keď si mal necelých osem rokov.

Zvláštne... pred týždňom som ich navštívila a vyzerali spokojne. Veď po tých vyše štyrydsiatich rokoch manželstva by sa aj patrilo, nie? Veď pravá láska predsa existuje.

Avšak v tvojom svete nie. Nie vo svete plnom klamstiev a faloše.