„Clary?" oslovila som svoju sestru cez telefón. Ona bola odo mňa na míle vzdialená, pričom nás nedelila len súš, ale aj oceán.

„Ako sa máš, zlatko? Si v poriadku? Kedy prídeš domov? Našla si si tam niekoho? Ako sa ti páči Paríž? Už je to toľko, čo sme sa nevideli. Ani nevieš, aká som rada, že si sa ozvala!" položila mi množstvo otázok, na ktoré som nestíhala odpovedať. A ani nemienila.

„Som tehotná," oznámila som jej a ona odrazu zmĺkla. Ozaj som jej to nechcela povedať cez telefón, ale sama som nevedela, kedy Paríž opustím a či vôbec.

V ten deň si sa dozvedel o mojom tehotenstve. V ten deň si mi povedal, že sa o nás postaráš a všetko bude v poriadku. V ten deň si zase klamal, snáď po milióntykrát, priamo do očí, bez akéhokoľvek zaváhania.

Tešila som sa na naše bábätko, aj keď som si vôbec nebola istá našou budúcnosťou. Našou spoločnou budúcnosťou.

Nebola som pripravená odcestovať naspäť domov a tým pádom vychovávať dieťa sama, ale zároveň som si nebola istá tebou a ani našim vzťahom, ktorý sme nikdy neurobili oficiálnym.

Ty si ho len oficiálne ukončil v deň, kedy vyhasol život nášho nenarodeného syna.

Poznámka autorky:

Ďakujem za 200 votes ❤