Zaviazal si mi oči tmavomodrou kravatou, ktorú si mal pár sekúnd predtým ešte obviazanú okolo krku. Dlaň si mi zval do tej svojej a ťahal ma vpred. Nevedomky som kráčala po nádhernom apartmáne, ktorý som ešte v tej chvíli nepoznala. Bála som sa, že narazím do nejakého nábytku a poničím ho, ale bol si celkom dobrým vodcom.

Pravým ukazovákom si mi prešiel od ucha po líci až ku perám, s ktorými si sa jemne pohrával, skôr, ako si sa na ne lačne vrhol.

Bozky som ti náruživo opätovala. Ruku som ti zaborila do vlasov a druhú som omotala okolo tvojho krku. Neubránila som sa v danej chvíli ani šťastnému úsmevu pomedzi bozky, pretože som ozaj šťastná bola.

Nemusím ti hádam povedať, čo sa stalo potom. Nemusím ti hádam popisovať, akú vášnivú noc plnú lásky a rôznych dotykov sme spolu zažili.

Teraz, keď si spomínam na tieto životné okamihy, by som bola najradšej, keby mágia skutočne existovala a ja si mohla prostým mávnutím prútika vymazať všetky spomienky týkajúcej sa teba.

Je mi zle samej zo seba. Celé telo sa mi trasie. Avšak nie od vzrušenia, ale od znechutenia.

Od znechutenia, ktoré cítim pri pomyslení na teba.