Erik

Ráno som sa prebudil na slnečné lúče slnka v mojej izbe. Jak ja ho neznášam. Pre upíra je toto najhoršie prebudenie v dejinách mŕtvol. A to doslova. Ale niečo mi tu chýbalo. Nebola tu moja princezná. Miesto vedľa mňa bolo prázdne. Asi musela odísť už skôr. To bude zase deň. Vyšvihol som sa do sedu a poškriabal som sa na hlave. Mojou rýchlosťou som si šiel dať sprchu a šiel som do kuchyne. Dneska je piatok takže posledný deň pred víkendom. Chválabohu. Vzal som si batoh, a s úsmevom na perách som vyrazil peši do školy. Cestou som premýšľal. Naozaj sa stala včerajšia noc? Naozaj sa mi poddala? Tak ľahko? Myslel som si že sa bude hrať na nedostupnú, ale mne to takto vyhovuje. Miluje ma vôbec? Alebo to urobila len tak? Dá sa to vôbec? Ale moja odpoveď na otázku je áno. Ja ju milujem. Len či ona cíti to isté. Bude mi niekedy opätovať city? Alebo som odsúdený byť naveky sám?

Bol som tak hlboko zahrabaný v myšlienkach, že som si ani nevšimol Tomáša ktorý vedľa mňa stojí ,,ako dlho tu už si?" Zdvihol som obočie a čakal som na odpoveď ,,niečo cez desať minút" zasmial sa a ja tiež ,,o čom premýšľaš? Odkedy tu stojím, tak sa stále usmievaš ako slniečko na hnoji" drgol ma do ramena a ja som zmeravel. Mám mu to povedať? Alebo mi vynadá? Som s ním kamarát už dlho, ale stále neviem čo od neho čakať ,,no...vieš no...Elizabeth" zaslúžila sa mi potiť ruky a Tom iba zdvihol obočie ,,čo s ňou? Dali ste sa konečne do kopy?" Lišiacky sa usmial ,,aj...vieš čo mala tú nehodu? No tak ja vidím jej ducha vďaka tomu prívesku a..." Nevedel som zo seba vykoktať ani slovo. Kurnik!

,,Tomuto rozumiem. Veď to aj ja ako strážca dokážem. A ďalej?" Nahodil úsmev malého nedočkavého dieťaťa. Musel som sa na jeho správaní zasmiať. Ako dieťa ,,no...tak sa to trošku zvrtlo, a vyspali sme sa spolu" zahryzol som si do pery, a vďaka tesákom som si skoro roztoto celé ústa. Jak ja ich nenávidím! Tak strašne chcem byť normálny! Normálny chalan. Toto je asi moje najväčšie želanie ,,konečne! Na toto som čakal tak dlho! A bol si jej prvý?" Zase ten lišiacky úsmev! Veď on je stále dieťa! ,,hej bol" prekrútil som očami a on začal tancovať jeho víťazný tanček uprostred ulice ,,yes! Vyhral som dvadsať eur! Ja som vedel že budem mať znova pravdu! Juhuuuu!" Začal tam vrieskať a stále tancoval. S kým sa zase stavil preboha??? Mňa z neho raz porazí ,,s kým si sa zase stavil preboha že máš takú radosť?" Zasmial som sa a on mi venoval len malú pozornosť ,,no predsa s chalanmi! Stavili sme sa, že keď sa do týždňa dáš dokopy s Elizabeth, tak som vyhral! A ja som vyhral!"

Bol natešený ako malé dieťa a dotancoval až do školy. Pri dverách stála Elizabethina kamarátka. Ako sa to volala? Viktória? Tomáš prišiel až k nej a pobozkal ju. Wow! Čo všetko sa stalo kým som tu tých pár dní nebol? Prišiel som až k nim ,,čo všetko sa stalo kým som tu nebol? Kedy ste sa dali dokopy?" Zdvihol som obočie a usmial som sa. Sú spolu taký zlatý! ,,No" začal Tomáš ale Viktória ho prerušila ,,keď som bola prvú noc v nemocnici pri Beth, tak tam sedel Tomáš. Ako som sa mu pozrela do očí, tak som vedela že ho milujem. Bola to láska na prvý pohľad" dohovorila a ja som sa celý čas usmieval ako slniečko ,,čo je? Stále sa usmievaš" mávol mi pred tvárou rukou Tom, a ja som pokrútil hlavou ,, nič. Len ste strašne zlatý! Prajem vám to" pozrel som sa na obidvoch a odpochodoval som si to ku skrinke. Moja nálada bola zase mizerná. Oni sú spolu, a ja ani neviem či sa Elizabeth preberie.

Bolí ma už len predstava toho že jej prestane biť srdce, a prístroje okolo nej budú ukazovať rovnú čiaru. Toto je moja každonočná nočná mora. Prišiel som o rodičov...o Elizabeth prísť nechcem. Keď prídem o ňu.....tak mi neostane už nikto. To sa potom môžem priamo hodiť lovcom pod ruky. Nechcem o ňu prísť. Na to ju až moc milujem. Celý deň v škole prebehol nudne. Po škole som šiel rovno do nemocnice. Nemal som dobrý pocit, a tak som tam musel ísť. Dal som si kapucňu, a mojou rýchlosťou som došiel do jej izby. Nebola tam. Ani ona. Ani ani jej posteľ. Ostal som stáť zmeravený na mieste. Keď som sa prebral, tak som šiel za sestričkou ktorá sa o ňu starala ,,dobrý deň páči sestrička. Kde je Elizabeth?" Slzy sa mi tisly do očí, a čakal som na odpoveď ,,slečna Elizabethina je v operačnej miestnosti. Odniesli ju tam potom, čo jej prestalo biť srdce a -" nestihla ani dopovedať, a už som šiel za pachom mojej Elizabeth.

Dostal som sa až ku operačnej miestnosti. Naozaj tam bola. Oživovali ju a dávali jej všelijaké hadičky. Počul som jej srdce, ale bilo moc slabo. Nie! Moja Elizabeth! Nie nie nie! Nemôžeš ma tu nechať! Neodchádzaj.....prosím. Zviezol som sa popri stene na zem, a zahrabal som si prsty do vlasov. Z očí mi vyhŕkli slzy, a ja som plakal ako ešte nikdy predtým. Prosím Elizabeth...nenechávaj ma tu. Ostaň.

Milujem ťa!

Pokračovanie nabudúce 😘
Musím sa priznať, že keď som túto časť písala tak som plakala:'( ako som si predstavila plačúceho Erika, tak ma to položilo:'( a ešte keď som si ku tomu pustila túto pesničku...tak som revala:-D dúfam že sa vám časť páči ❤️

Ily❤️