Erik

Ako som odišiel z jeho izby, tak som šiel do kuchyne. Ale Elizabeth nikde. Buď sa mi to zdalo že tu bola, alebo mi už načisto preskakuje. Proste žijem už dlho ,,Elizabeth?" Zakričal som na celý dom, ale žiadna odozva. Ach. Vzal som si mobil a obul sa. Je čas navštíviť moju drahú Elizabeth v nemocnici. Pred odchodom som sa uistil že je všetko zamknuté. Hlavne ten lovec hore v izbe. Len keď si naňho spomeniem tak ma bolia tesáky od túžby zabiť ho. Zhlboka som sa nadýchol a ukľudnil som sa. Vzal som si auto a naštartoval som. Pomaly som šiel za dievčaťom ktoré leží bezvládne v nemocničnej izbe a čaká kedy sa zobudí. Po dobrých dvadsiatich minútach som zaparkoval pri nemocnici. Dal som si kapucňu na hlavu a vošiel som do nemocnice.

Už viem kde má izbu, takže nemusím ísť na recepciu. Už z diaľky som počul pípať prístroje. Pozrel som sa na kľučku a začal som pochybovať..čo ak ma nebude chcieť vidieť? Čo ak jej duch je naozaj tu? Čo ak mi nepreplo? Čo ak je na mňa stále naštvaná? Ale stále je tu to "čo ak". Stlačil som kľúčku a vošiel som do izby. Dvere sa zavreli a ja som si sadol na stoličku vedľa postele. Toto dievča....je moje svetlo..je to moje všetko....prosím Elizabeth..zobuď sa. Pozeral som na ňu. Stále je taká krásna ako pred nehodou. Len má na tvári pár škrabancov, ale to jej vôbec neubudlo na kráse. Chytil som jej ruku, a hladil som jej ju bruškami mojich prstov. Túto ruku som naposledy držal ani neviem kedy ,,ahoj Elizabeth" usmial som sa a pozrel som sa na jej tvár ,,ako sa máš? Hlúpa otázka ja viem...asi sa nemáš najlepšie po nehode" uchechtol som sa, ale jej ruku som nepúšťal. Aspoň takto tu bola so mnou ,,asi si nepočula novinky čo? Závidím ti...aspoň sa netrápiš a oddychuješ...aj keď bezo mňa ale, späť k téme" pokrútil som hlavou a stále som sa usmieval

,,Pamätáš si na Filipa? Je to lovec, a dostal sa do môjho domu v úmysle ma zabiť. Vziať ťa od teba. Čo som komu urobil? Že sa práve ja pýtam...za tých dvesto rokov som toho urobil viac než dosť. Ale ty už o Filipovi vlastne vieš, len sa nemám s kým doma rozprávať keď tam niesi" vzdychol som si a jej vlasy som jej dal z líca preč, a zastrčil za ucho. Je krásna ,,Elizabeth...preber sa! Prosím preber sa. Ani nevieš ako mi chýbaš...bez teba sa cítim prázdny. Ty si to čo vo mne chýba...ta iskra v mojom živote si ty Elizabeth. Tak sa prosím preber!" Môj hlas znel zúfalo. A ja zúfalý som. Aj keď tu je len druhý deň, tak mi chýba. Nemôžem bez nej ani dýchať. ,,Aj keď ťa chápem. Nechám ťa oddýchnuť a...a...ono to bude znova dobré. Sľubujem" dal som jej pusu na čelo a pohladil som ju po vlasoch.

Tie jej krásne hebké vlasy...milujem ich. Tak ako ju celú. Keď sa preberie, tak ja prisahám že urobím najväčšiu oslavu v jej živote! Moja nálada bola na nič. Bol som smutný, sklamaný a naštvaný. Naštvaný na seba. Keby som sa nepobil s Tomášom, tak by sa toto vôbec nemuselo stať. Mohli by sme spolu teraz obedovať za stolom a rozprávať sa...ale nie! Ja som obrovský idiot, ktorý stratí každého behom jedného dňa...čo som to za človeka? Ja som skôr netvor. Som až taký hrozný? Bude ma mať niekedy niekto rád bez toho, aby mi nepovedal že som monštrum? Naozaj som monštrum? Elizabeth by toto nikdy nepovedala.

Počul som otvorenie dverí a videl som sestričku ako na mňa pozerá a usmieva sa ,,pane, už končia navštevovacie hodiny. Musíte ísť" povedala mi a ja som sa na ňu pozrel ,,ešte päť minút...prosím" do očí mi nabehli slzy ale ona sa ani neusmiala ,,nie pane. Už musíte ísť" stále hovorila svoje a vo mne sa budil hnev ,,ešte päť minút" zavrčal som na ňu s červenými očami. Ihneď zdvihla obočie a pozerali sme si do očí, keď som zrazu počul ten sladký hlas ,,Erik nie! Tie červené oči nie! Jej neubližuj" pozrel som sa pred seba, a oproti mne stála Elizabeth. To je divné. Držím ju za ruku, ale zároveň tu stojí ,,a-ako?" Zašepkal som a sestrička odišla ,,ja...keď sa mi stala tá nehoda, tak som vyšla z môjho tela a teraz som len duša" mikla plecami a sadla si na posteľ. Hnev hneď odišiel a nahradil ho úsmev a šťastie. Postavil som sa v úmysle objať ju. Išiel som ku nej pomalým krokom, a keď som stál pri nej tak som sa usmial.

Ona vstala a ustúpila odo mňa a meter ,,čo chceš urobiť?" Mala strach v očiach a mňa chytila vina. Ona sa má bojí ,,ty sa ma bojíš?" Opýtal som sa jej a stále sme od seba stáli meter ,,trochu" zamrmlala a pozrela sa do zeme. Bol som sklamaný sám zo seba. Kvôli môjmu správaniu sa má bojí. To som posral. Ale poriadne. Pristúpil som k nej a skúsil som sa jej dotknúť. Môj palec sa dotkol jej ruky. To je divné. Ale je mi to jedno. Pozrela sa na mňa, a ja jej do očí. V tej sekunde som ju objal. Bolo to príjemné. Vdychoval som jej vôňu. Tú vôňu môžem aj fetovať! Je úžasná. Dvere sa otvorili a Beth zmizla. Pochybujem že ju ešte dneska uvidím. Do izby vletela sestra s tým, že už mám odísť. Môj hnev bol znova na scéne. Dal som si kapucňu a rýchlym krokom som odišiel do auta. Tá sestrička si koledovala o smrť! Má šťastie že som rýchlo šiel preč, inak by aj ona ležala. Ale v hrobe.

Šiel som autom najrýchlejšie ako som vedel, až kým som sa nedostal domov. Tá sestrička ma riadne vytočila. Skazila mi peknú chvíľu. Toto nieje normálne! Už z auta cítim Filipov pach. Ou nie...keď vojdem dnu, tak ho roztrhám na kusy...toto nieje vôbec dobré. Ovládanie mi nikdy nešlo. Ako som sa snažil, tak som sa snažil, aj tak som sa neovládol a vbehol som dnu. Prišiel som ku jeho dverám a otvoril som ich. On sa na mňa pozrel a ja som sa uškrnul. Hra sa začína chlapče

Filip

Mal červené oči a kapucňu na hlave. Zavrel za sebou dvere a zamkol ich. Toto pre mňa vôbec nieje dobré. Som mŕtvy. On na to určite prišiel! A teraz má prišiel poslať tam hore...ja ešte nechcem zomrieť! Vstal som z postele a začal som ustupovať. Ale nepomohlo to. Proti upírovi, a ešte hladnému nemám šancu. Kebyže tu mám moje zbrane tak by som sa ochránil. Ale bez nich...ňom...je po mne ,,kamoš...uk-ukľudni sa dobre?" Výstrel som pred seba ruky a stále som cúval. Ale aj tak raz tá stena príde, a ja zomriem ,,nehovor mi kamoš! Si obyčajný zradca! Chcel si ma zabiť! Svojho kamaráta! Zaslúžiš si trpieť" uškrnul sa a lenivo ku mne kráčal. Ja viem...zaslúžim si to. Nemal som to brať. Nemal som tam vtedy prísť...ale mučenie si nikto nezaslúži. Žiadny človek si to nezaslúži. On je monštrum...netvor ,,zrazu sa bojíš?" Uškrnul sa a ja som stále cúval, až kým som nenarazil na stenu

,,Erik... prestaň. Ja ľutujem čo som ur-urobil, a mr-mrzí ma t-to...ale toto si nez-nezaslúžim" krútil som hlavou a on bol odo mňa asi pol metra. Nič moc teda. Osobný priestor ti nič nehovorí??? Mohol by sa správať trochu slušne ,,ja mám prestať? A to už prečo? Mám sa správať dobre a bozkávať ti nohy? Pche! Ty si myslíš že čo. Že proti mne máš šancu? Veď ja ťa dokážem zabiť behom sekundy" bol som nalepený na stene, a on sa uškŕňal. Jeho ruky mal vedľa mojej hlavy a zrazu sa prestal tak šialene usmievať ,,zhora v pekle ty zradca!' zasyčal mi do ucha a udrel ma päsťou do brucha. Oprel som sa o stenu a predklonil som sa v záplave bolesti

Chytil som si brucho a zasyčal som. Asi mi rozhmliaždil rebrá. Toto sa bude dlho hojiť. Teda...pokiaľ sa toho dožijem. Chytil mi bradu jeho prstami a surovo mi vyzdvihol hlavu tak, aby mi videl do tváre ,,je úžasné na teba pozerať ako trpíš. Takto som trpel ja. Ale oveľa, oveľa horšie. Ja som trpel oveľa viac než ty! Mne zabili celú rodinu pred mojimi očami! Vy! Vy lovci! Ako môžete?!? Aj my sme ľudia! Aj my máme city! Trpel som dvesto rokov! Spamätával som sa dlho, dlho. Kvôli vám..kvôli vám som prišiel o rodinu! A ty si ma chcel zabiť!!! Ty ani nevieš ako si si zavaril len tým, že si vstúpil do tohto domu bez opýtania lovec" zasyčal mi do tváre a hodil ma o zem. Pristúpil ku mne a kopol ma.. všade. Len som tam ležal na tej studenej dlážke, a modlil sa nech to už skončí. Už som nevládal byť hore. Ledva som mal oči otvorené. Otočil ma na chrbát a sadol si na moje brucho. Zasyčal som. Len toto bolelo ,,toto si užijem. Ani nevieš ako som vyhladom" zašepkal mi do ucha a  ja som vypúlil oči, ale nevzpieral som sa. Nemal som silu. Nechal som ho vybiť si na mne hnev. Chcem zomrieť. Už tu nechcem byť.

Nahol sa k môjmu krku, a surovo sa tam zahryzol. Bolelo to...veľmi. Bože prečo ja? Cítil som ako zo mňa pije...ako zo mňa ide život preč. Je to monštrum. Netvor. Nenávidím ho! Vyhŕkli mi z očí slzy, a ja som im nechal voľný priebeh. S veľkou námahou som zdvihol ruky a zaprel som sa mu s nimi o hruď. Keď neprestane, tak ma zabije ,,E-er-erik d-dosť" vydýchol som a zasyčal som. Erik zavrčal ako zviera ale vybral tesáky z môjho krku a nechal ma tak. Ani mi to neošetril. Nič mi neošetril. Čo sa ešte môže stať??? Veď nieje ešte ani večer! Veď ja sa ani nepostavím na nohy! ,,O polhodinu po teba prídem, a urobíš mi jedlo. Keď nie, tak budeš jedlo ty. Rozumieš?!?" Povedal to tak hnusne až mi nabehli zimomriavky. Nedokázal som ani nič povedať ,,b-bu-budeš mi-mi t-to musieť o-oš-ošetriť. In-inak s-sa a-ani n-ne-nepostavím" s námahou som vydýchol a on sa iba zasmial ,,ty si nič nezaslúžiš! Ty môžeš byť rád že tu máš posteľ!" Zasyčal na mňa, ale dal ma na posteľ ,,potom ťa prídem zobudiť. A opováž sa odporovať, a skončíš horšie než teraz" to malo byť akože varovanie? Slabé. Iba som s námahou prikývol a zavrel som oči.

Keď bol v izbe, tak som sa klepal strachom. Len z toho čo mi tu robí mám strach. Budem si musieť nejako získať jeho dôveru, a potom utečiem. Áno. Presne toto urobím! Erik odišiel z izby a ja som sa konečne upokojil. Oddal som sa spánku...

Pokračovanie nabudúce 😚
Táto časť je strašne dlhá viem:-D má až 1800 slov...wow! Toto je môj rekord!:-D Ako sa vám darí v škole? Ako sa vám páči nová časť? Koho máte radšej? Erika alebo Filipa? Je vám Filipa ľúto? Mne osobne áno. Ako postavu ho mám veľmi rada, a takéto scénky sa mi ťažko píšu:-D
A túto časť venujem úžasnej judit555 za to, že komentuje a dáva votes ❤️ Ďakujem ❤️

Ily ľudkovia ❤️