ELLERY

Už viac nebol sám. Bolo ich tam mnoho a každou chvíľou pribúdali.

Netušil, koľko času tam strávil, no bol si istý, že ho neubehlo priveľa, keď videl prvého dozorcu viesť muža k svojej cele. Vtedy zmeravel. V slabom svetle ich ledva videl, no čul ich kroky, ktoré neskôr zanikli v diali, avšak nahradili ich mnohé ďalšie, čo sa ozývali podzemným komplexom. Mnohí šli chodbami vystretí a pokojní, ruky držali založené za chrbtom, kde ich zväzovali reťaze a s pevným postojom postupovali ďalej bez postrkovania dozorcov. Všetci však takí neboli. Niektorí kráčali zhrbene, krv im sfarbovala pokožku do červena, dychčali, skuvíňali a nemálo z nich šlo len za pomoci strážcov, čo ich vliekli ďalej.

Elleryho striaslo vždy, keď sa z dlhých útrob podzemného väzenia ozval kvílivý rev, čo sa ani neponášal ľudskému. Brucho mal v neutíchajúcom kŕči, ústa vyprahnuté a všetko ho svrbelo. Primnohokrát už oľutoval, že nezomrel pri pokuse vzdorovať.

Tvár zdvihol, keď sa pred jeho celou zjavil ďalší z tieňov, čo prechádzali navôkol. Tento však nezmizol za stenami v diali, no zastal opodiaľ. Két, čo ho sprevádzal otvoril železné dvere vedľajšej cely a odstúpil sa.

Mladý chlapec, ktorého tvár sa zaleskla v slabom svetle, vstúpil do vnútra pokojne. Počkal, kým strážca zamkol dvere a jedným krokom cúvol vzad, kde prestrčil zviazané ruky von z cely. Železo zaštrngotalo, reťaz zahrkotala. Chlapec, ktorého Ellery so záujmom sledoval si pošúchal zápästia a otočil sa späť ku kétovi, ktorý mu skrz mreže podával tmavé vrecko.

Keď sa chlapec rozhliadol po cele, Ellery odvrátil tvár, hoci ho jedným očkom zvedavo sledoval. Kučery, čo mu padali do tváre, naberali vo svetle faklí ohnivý odtieň. Sadol si k stene náprotivnej Ellerymu a oprel sa o chladný kameň. Zatiahol za šnúrku, ktorá vrecko zväzovala a prstom doň zahrabol. Čosi z neho vybral, čosi, čo v tieni Ellery nedokázal rozoznať a vložil si to do úst. Ellerymu zaškvŕkalo v bruchu.

Chlapec chvíľu len žuval, rozhliadal sa a oblizoval si prsty. Potom však pohľadom spočinul na Ellerym a naklonil hlavu. Obzeral si ho, zabodával do neho tmavé oči a zamýšľal sa. Šnúrky vrecka razom silne stiahol, oprášil si dlhé nohavice a oblizol si palec. „Si nový," povedal viac ako oznam, než otázku a prekrížil si nohy. „Ešte som ťa tu nevidel."

Ellery zahabkal, pootočil k nemu tvár a stiahol pery. Pri pohľade na chlapcovu tvár, ktorej líce zdobil kétsky znak, ho i to jeho opäť začalo páliť. Prikývol. Ruky si založil na hrudi a ramená skrčil.

Chlapec mykol kútikom úst. Zhrbený sa priblížil k Ellerymu a sadol si k mrežiam, čo ich delili. Tvár pehavú a pery plné, tmavé oči plne otvorené, hoci pre Elleryho úzke a zvláštne vyrezané. Mal oči pohanov z ostrovov, no vlasy verného ľudu Pustej zeme, nedalo sa nepochybovať o dvojej krvi prúdiacej v jeho žilách. Keby ho nehyzdila stará jazva, mohol vyzerať roztomilo.

„Aké to je vonku?" opýtal sa zaujate, čím na seba strhol Elleryho nechápavý pohľad.

„Vonku?" zopakoval.

Chlapec prikývol. Tvár naklonil bližšie k hrdzavému železu medzi nimi a lakťami sa zaprel o kolená. „Vojna. Už sa blíži ku koncu?"

Ellery zaklipkal očami. Premeral si chlapca, ktorému sa bál odhadovať viac než šestnásť pri pohľade na jeho tvár a najmenej osemnásť, keď videl jeho výšku a stavbu. „To by som tu asi nebol," šepol suchým hlasom a zvraštil nos. Žalúdok mu opäť stiahlo a vydal škvŕkavý zvuk. Ellery zafučal.

„Si hladný?"otázal sa chlapec a siahol po vrecku, čo si položil k stehnu.

Ellery pri spomienke na trpké jablko, ktoré jedol posledne len mierne kývol a hlavu si oprel o kamennú stenu. Privrel oči, no opäť ich rýchlo roztvoril, keď ho chlapcova ruka potiahla na rukáv. V dlani držal kúsok chleba a malý zemiak sčernalý pahrebou, v ktorej sa piekol. Opatrne po nich siahol a pozrel na chlapca, ktorý si sám hodil do úst kus zemiaku. Odhryzol si. Ústa mu naplnila slaná chuť, ktorú postrádal posledné dva dni. Vďačne sa na chlapca usmial.

Obaja čušali. Vychutnávali si, čo mali. Chlapec sem-tam trhol hlavou k chodbe, kadiaľ ľudia stále prechádzali. Vždy sa vtedy o niečo odtiahol, ruky s jedlom stiahol nižšie a zhrbil sa. Pri jednom zo zahryznutí sa do tvrdej kôrky chleba, sa otočil k Ellerymu. „Aký je tvoj príbeh?" spýtal sa s plnými ústami, z ktorých mu vypadla drobná omrvinka.

Ellery prehltol a vrátil mu jeho pohľad. „Nemám príbeh."

„Všetci ich majú. Kto si, odkiaľ si. Bez príbehu by si sa sem nedostal, " povedal a prehltol. „Ja ich rád počúvam."

Zakrútil hlavou a zamračil sa. „Nemám, čo povedať. Som len vojak z Hniezda. Bol som niekoľko rokov v službe, potom sa ma pokúsili zbaviť."

„O Hniezde som počul. Je to tam podobné?"

Ellerym trhlo. Nechápajúc pozrel na chlapca a zvraštil tvár. „Podobné čomu?"

„Dieram," povedal chlapec, no keď si všimol Elleryho zmätenej tváre, vysvetlil, „tomuto miestu. Je to v Hniezde podobné ako tu?"

Najprv na neho len ticho zazeral, potom mu šklblo kútikmi úst a z hrdla sa mu vydal chrapľavý zvuk, čo sa ponášal na rehot. Znelo to zúfalo, zničene, no pobavene zároveň. Oči, v ktorých sa zaleskli hromadiace sa slzičky stočil k chlapcovi, ktorého meno neznal a odfrkol si. „Toto mám porovnávať k Hniezdu? Nie, chlapče, toto ani zďaleka nie je podobné."

Chlapec sa pomrvil a zamrkal. Zjavne očakával pokračovanie.

Ellery sa nadýchol, predstavil si miesto, kde vyrastal od šiestich rokov a spustil. „V Hniezde som bol od detstva. Rodičia sa zjavne nazdali, že vojak si nájde lepšie uplatnenie ako roľník," uškrnul sa. „Hniezdo je... vlastne celkom pekné miesto. Lepšie ako toto. Máš tam vlastnú posteľ, nejaké to jedlo a jediné, čo musíš, je učiť sa. Kopije, oštepy, meče a luky. Čítanie a písanie. Jazda na koni..." hovoril, čo mu napadlo, no zámerne potláčal nepríjemné spomienky. Nezmienil biče, ktoré pocítil na chrbte po krádeži jedla, nepovedal o čase, čo sa musel pozerať na amputácie končatín, aby sám vedel ako to má spraviť. Jediné, na čo myslel, boli pekné chvíle. Chvíle prežité s chlapcami počas osláv a chvíle, kedy im starý vodca oddielu rozprával príbehy také staré, že ich sám čas zabudol. Vzdychol.

Chlapec sa zamyslel, keď Ellery stíchol, a zahryzol si do pery. „Kone tu nemáme," povedal šeptom. Sklamane sa usmial a oprel si bradu o dlaň. „Iba niektorí dozorcovia na nich jazdia."

Zavládla medzi nimi chvíľka ticha, ktorú pretínalo len strašlivé chrčanie ozývajúce sa z chodieb. Ellerymu sa v hrdle suché chleba priečilo. Nedokázal prehltnúť.

Chlapec si zjavne povšimol jeho trápenia. Ruku s vystretým ukazovákom zdvihol k chodbe. „V tých misách tam býva voda. Zvyčajne."

Ellery fľochol hlavou k chodbe a znovu k ryšavému chlapčaťu. Vďačne prikývol. Zvyšok chlebu položil opatrne na zem a strnulými pohybmi došiel až k mrežiam. Medzi celami zbadal starý hlinený válovček, v ktorom stála už zozelenená voda. Nasucho prehltol. Trasúcu sa ruku pretiahol skrz medzere medzi železnými tyčami a nabral si za dlaň vody. Usrkol si chladnej tekutiny, ktorej chuť sa ani neponášala vode a nabral si znovu. A znovu a znovu a naposledy. Nedokázal uhasiť svoj smäd. Nakoniec len unavene oprel hlavu o tvrdý kov a hlasne vzdychol. Cítil, ako sa mu v tele rozliezalo blaho.

Vrátil sa späť. Chrbátom sa oprel o stenu za sebou a siahol po jedle. Pousmial sa. „Si milý chlapec," skonštatoval po chvíli jemným hlasom a pozrel na dieťa, ktorého zrak ho i v tme prepaľoval desivým pohľadom, čo mu nahnal hrôzu.

„Milí ľudia tu umierajú," povedal ostro a mierne sa odtiahol od mreží. „Milí ľudia sú slabí."

Elleryho striaslo. Nečakal takú reakciu a netušil, čo na to mal povedať on. Milí ľudia tu umierajú? Bohovia, žehnajte ma. Zrak sklopil, no potom sa znova pozrel na ryšavovlasé chlapča pred sebou. „Ako... dlho si tu?" spýtal sa snažiac sa zmeniť nepríjemnú tému.

„Hm..." ozvalo sa a chlapec našpúlil pery. „Keď som mal pätnásť, tak ma sem vzali... Teraz mám dvadsaťosem," šepol a na chvíľu utíchol. „Koľko je to?"

Zarazil ho. Zdalo sa mu, že nepočul správne. Že sa chlapec preriekol, ale ten na neho len uprene hľadel. Nie... Nemôže mať toľko. „Dvadsaťosem rokov?" uistil sa Ellery a zvraštil obočie.

Chlapec pár krát nechápavo zamrkal, potom zakrútil hlavou v nesúhlasnom geste. „Dvadsaťosem piat."

Cvaklo mu. Predtým sa nad tým nezamýšľal, no teraz to dávalo zmysel － chlapca preučili na jednotky Starého súhvezdia. Dávno nestretol nikoho, kto by ich používal. Bolo to príliš zložité a ľudí to miatlo. Pamätal si na chlapca z Ineleiku, ktorého k nim raz v Hniezde pridelili. Mal počernejšiu pleť a oči ako uhlíky. V ten večer, keď sa zjavil v ich izbe, bolo po oslavách ľadu a Ellery i ďalších dvanásť chlapcov sedeli pri posteli toho najnovšieho. Bol z ostrovného mesta, kde chovali tradície v plnom rozsahu, ba i na ňom to bolo vidieť. Napriek teplu bol odetý v čiernej dranej koži a na nohách nemal topánky, ale látku, z ktorej vykúkali len krsty a päta. Bol starší, no vlasy i bradu mal vypálenú, dokonca i obočie mu chýbalo.

Ellery sedel vedľa Ouela tak, ako mu bolo zvykom. Nemal vtedy viac, než dvanásť rokov a všetko nové ho zaujímalo viac, ako malo. Chlapca sledoval s nadšením a napätím. Neustále postrkoval do Oua a uškŕňal sa.

„Nie je to také ťažké," hovoril im tmavý chlapec s jemným úsmevom. „Vždy, keď sa dve hviezdy Starého súhvezdia prekryjú, je to piata. A to je dvestosedemnásť dní... Keď sa prekryjú tri hviezdy," ukazoval na prstoch, „je to ripeit. To je každé tri piaty a dvanásť dní. Štyri hviezdy sú malpeit, tak to učia, že to je trinásť rokov a stoosem dní. A patta," zdvihol i piaty prst ruky a premeral si mladých chlapcov naokolo, „je zrodením otca a smrťou synov," povedal tajomne a pokrčil ramenami. „Tak si Bohovia zvolili. Len tí určia, kedy to príde."

„To bolo pred pár rokmi," vydýchol Ellery a strhol na seba pozornosť všetkých chlapcov. „Nevidel som to, ale moja matka hovorila, že to sledovala, keď som bol ešte príliš malý, aby som chodil."

Chlapci sa zasmiali, no nováčik z Ineleiku sa len pousmial a kývol hlavou. „To Bohovia zoslali nového otca," šepol smutne.

Nasucho prehltol. Ak počítal správne, chlapec mohol mať tesne po sedemnástinách. Opäť ho striaslo. Strávil tu osem rokov. „Trinásť piat," vydýchol napokon, keď chlapec neodvracal zvedavý pohľad plný očakávania. Prežil tu skoro polku svojho života.

„To je pekné číslo. Trinásť," povedal chlapec zamyslene a pozrel k stropu. „Trinásť. Trinásť... Trinásť," opakoval si pre seba úsmevne. Jeho hlas sa odrážal od stien nekonečných chodieb.

„Ticho tam!" zareval čísi hlas z chodby a ozvalo sa hlasné zarinčanie kovových mreží.

Chlapec zmĺkol a šibalsky sa pousmial. „Ďakujem," povedal šeptom.

Ellery nerozumel začo, no predtým, než sa stačil zamyslieť, výchova ho predbehla. „Nemáš zač... Uhm..."

„Regyer."

„Ellery."

______

_RP_

Publikované:  21. 10. 2017