SYVER

Ranné slnečné lúče osvetľovali vysoké múry týčiace sa v diali. Cez mramorové hradby Starých Záhrad prečnievali stromy a kvety, ktoré práve kvitli. Pred nimi stáli domy － väčšie i menšie, kamenné aj z dreva, no všetky nové.

Syver si ich novú podobu prezeral s len polootvorenými očami. Letmo si pamätal, že tie staré boli vypálené kmeňmi zo severu pred skoro štyrmi rokmi; dávno potom, čo naposledy navštívil svoje rodné mesto.

Ľudia už boli hore, prechádzali okolo nich a rinuli sa do viníc a na pastviny. Matky si niesli novorodencov zabalených v látke pri hrudi, staršie deti už niesli pletené koše svojim otcom. Vysoké modro-zelené mestské brány, ktoré kontrastovali s bielou farbou mramoru už boli otvorené. Pri nich stála nevysoká vežička stráže, z ktorej vykúkali muži.

Syver prešiel do vnútra celkom malátny. Nadýchol sa vône kvitnúcich orgovánov, ktoré sa miešali v sladkom opare a pousmial sa. Za sebou čul kýchnutia i nadávky tých, čo si už odvykli od prenikavých vôní svojho domova. Jemu však nevadili, naopak, užíval si spomienok, ktoré mu privodili.

Hradná brána bola ten deň otvorená, hoci pri nej stáli dvoje stráží. Boli celkom mladí, rozhodne dosť na to, aby v nich Syver nespoznal nikoho jemu známeho. Prešiel pomedzi nich, nechal koňa docválať o čosi ďalej a pomaly zosadol. Nohy mu tŕpli, stehná ho pálili. Rukou kývol k Reilovi, aby sa priblížil.

„Postaraj sa mi, prosím, o veci. A koňa... Koňa odveď do stajní," povedal podávajúc mu uzdu.

„Pôjdeš si pospať?" otázal sa ustarostene Reil a skrútil tvár. „Vyzeráš strašne."

Syverovi šklblo kútikom. „Vďaka. Ale nie, musím... ísť za otcom. Pospím si neskôr."

„O chvíľu zaspíš i v stoji, prosím ťa, neblázni. Choď si ľahnúť, veď už na teba jeden deň počkajú."

Syver len pokrútil hlavou. Oči sa mu opäť na chvíľu zatvorili, ale donútil sa ich otvoriť. „Nie," šepol a zafučal. „Pôjdem potom," povedal a vydal sa do nekonečných chodieb Beiliho pevnosti.

Šiel najkratšou cestou do Slnečnej komnaty, ktorú vlastnil jeho otec. Prechádzal strohými, často polootvorenými chodbami, ktoré nezdobili obrazy, nanajvýš ornamenty, fontány a množstvo kvetov. Väčšinu cesty nevnímal, zrak upieral k zemi. Až vtedy, keď už stál pred mohutnými dverami, zhlboka sa nadýchol.

Zaklopal, no nečakal, kým mu niekto dovolí vojsť. Dvere otvoril dokorán, oči uprel na prázdnu posteľ pred sebou a zahabkal. Stŕpol. Až keď si v kútiku oka povšimol ženy, ktorá odvrátila zrak od výšivky a pozerala na neho veľkými očami, odvrátil zrak od postele.

„Matka," šepol neiste pri pohľade na ženu, ktorej vlasy zošedli a tvár zoschla. Stále bola rovnaká, krásna a príjemná na pohľad, no už nie tak, ako keď ju videl naposledy.

Bez slova k nemu vykročila. Pohľad orieškových očí ani na chvíľu nestrhla z tváre svojho syna. Stále bola vyššia, hoci ju už pomaly začalo ťahať k zemi. Chytila ho za ramená, ústa jej skrivil slabý úsmev. Prezerala si ho, všímala si každý jeden detail jeho nevyspatej tváre. Snažila sa nasať ten moment.

Objala ho. Silne a vrúcne. Prsty mu zaborila do vlasov, ktoré mali rovnakú farbu ako tie jej za mlada a zavzdychala. „Môj synček," šepla rozrušene a pomaly sa odtiahla. Nevedela z neho odtrhnúť zrak.

„Matka, tiež vás rád vidím."

„Bála som sa, že ťa už neuvidím. Neprišiel si celé tie roky a..."

„Matka," prerušil ju a unavene sa usmial. „Prišiel som."

Žena prikývla. Napravila mu prameň vlasov, ktorý mu spadol do čela a sama si uhladila šaty. Až vtedy si všimla jeho rozpačitý výraz.

Odkašľal si. „Otec je..." hlas sa mu triasol.

„Je vo Vyvýšených záhradách. Vždy tam ešte chodí rád."

Syver zamrkal. Cítil, ako ho naplnila úľava. „Ah, aha," hlesol. Jemne sa pousmial a pobozkal matku na líce. „Ďakujem Vám," povedal a vydal sa preč nechajúc nechápajúcu matku za svojím chrbtom.

Vo Vyvýšených záhradách bolo temer prázdno. Ozývala sa nimi len hudba muzikantov a spev vtákov hniezdiacich v korunách.

Syver kráčal po chodníčku pokrytom zámockou dlažbou medzi ľaliovými kvetmi, ktorý viedol hlbšie do rozľahlých záhrad, na miesto, kde ešte ako dieťa cvičil s Reilom boj zblízka. Vždy prehral. Nezáležalo na tom, ako sa snažil a aký bol Reil ospalý. Ani na tom, ako ho otec trestal, keď prehral. Nie. Bol príliš slabý, aby udržal meč pri Reilových rýchlych výpadoch a príliš pomalý, aby nejaký spravil sám.

Striaslo ho. Spomienky v ňom vyvolali nepríjemný pocit, ktorý ho rozožieral zvnútra.

Svojho otca si všimol usadeného na lavici pri fontáne. Sedel chrbtom k nemu, bolo mu vidieť len vlasy biele ako sneh a tmavý plášť, čo mu zakrýval ramená. Vykročil k nemu rýchlym krokom. Chcel ho pokarhať za vzdorovitosť ležať v posteli, zistiť, ako mu je a ako sa cíti. No len, čo zastal tesne za ním, nebol to jeho hlas, čo zaznel prvý.

„Fučíš tak, že ťa je počuť už od hradieb," pokarhal ho a jemne k nemu otočil tvár. Tmavozelené oči si ho podozrievavo premerali. „Nečakal som, že budeš tak nedočkavý po mojej smrti," dodal a otočil tvár späť k fontáne.

Syver na neho pozrel značne vyvedený z mieri. Muž, ktorý pred ním sedel sa nezdal slabý, ohlodaný chorobou či krehký. Nie, sálal z neho rešpekt a autorita, ktorej sa Syver od detstva desil.

„Budeš tam len tak postávať?" prerušil ho otec z prúdu myšlienok a pohol sa na lavici mierne na stranu.

Syver nasucho prehltol. Usadil sa vedľa muža, ktorého zval svojím otcom a nechápavo na neho pozrel neschopný sformulovať vetu.

Gosthiff ho pichol do chrbta, ktorý hrbil a v očiach sa mu zaleskla nevrlosť.
„Vyzeráš strašne," poznamenal a nakrčil nos. „Mohol si sa aspoň okúpať skôr, než si ma prišiel pozrieť."

Syver neveriacky pootvoril ústa. „Prišiel som s tým, že ste na smrteľnom lôžku, otec. List, čo som dostal, to veľmi súril a ja som sa nazdal, že už nemáte veľa času..."

Muž sa tlmene zasmial a na tvári sa mu zjavil pobavený výraz. „Ten list bol podvrh!" vypľul zo seba. „No nebyť neho, nedostal by som ťa sem ani keby čo bolo."

Syver zmätene zvraštil obočie. V hrdle mu navrela veľká hrča a zrak mu na chvíľu potemnel. Všetká ospalosť z neho razom zmizla, nahradil ju hnev a podráždenie, ktoré sa odzrkadlilo na jeho tvári. „Myslel som, že umierate..."

„Ešte to by bolo treba!" zarazil ho a nazlostený pohľad tmavozelených očí, takých ako jarná tráva, zabodol do fontány, v ktorej žblnkotala vlažná voda. „Aby som z tohto sveta odišiel bez vnukov a s tebou zaťatým väčšmi, než stará mula?" pokrútil hlavou a fľochol po synovi, ktorý sa už-už zberal čosi povedať. „Sklamem ťa, Syver. Ja si za svojim budem stáť i keď ma už do hrobu budú habať."

Syver otrávene pokrútil hlavou. „O tomto sme sa už hádali, otec. I vtedy, naposledy, čo sme sa nevideli deväť rokov až do dnes. Nechcem sa ženiť, nie opäť." V poslednej vete zvýrazňoval každé jedno slovo, pohľad mal plný trpkosti. Nepáčilo sa mu, kam ich rozhovor smeroval.

„Vedel som, že to povieš," zvdychol a pozrel na neho s mierne podvihnutým kútikom úst, „preto som si to poistil. Nie som hlúpy, Syver, naozaj nie. Starý možno, ale hlava mi ešte pracuje. Trvalo mi to dlho, uznávam, ale už som si uvedomil, že tebe ak nedám dobrý dôvod, čo ťa prinúti sám, tak mi budeš oponovať vo všetkom, čo poviem," povedal vecne a napravil si sponu, čo mu držala plášť na ramenách. Odmlčal sa. Na tvári mu zamrzol zamyslený pohľad až do chvíle, kedy jeho hrubý hlas opäť preťal ticho. „A ja som si istý, že svadba s princeznou Nayllou je dostatočný dôvod."

Syver sa zháčil. Chcel niečo povedať, už to mal na jazyku, ale otec ho opäť predstihol.

„Uvedom si, že si Callois. Sme kasviánmi Basseniov. Keď vymrie kráľovský rod, korunu berieme my. A kráľ Dorwell má len dcéry a i tie len od tretej manželky. Vezmeš si najstaršiu a ja budem mať konečne vnukov, možno aj nejaké vnučky. Ale ty si budeš stáť svojej povinnosti."

„Nedonútite ma..."

„Ale áno. Som tvoj otec, budeš ma poslúchať. A z tohto sa už nevykrútiš," povedal stroho Goshiff a usmial sa nad nechápavých pohľadom svojho syna. „Kráľ bol celý nadšený, keď som mu poslal našu ponuku. Jeho rod bude pokračovať, náš rod bude pokračovať... Kto by sa sťažoval? Ravan teraz žije prípravami vašich zásnub," uškrnul sa.

„Princezná Naylla má pätnásť, ja..."

„Šestnásť. A ty aj tak nevyzeráš na svoj vek," riekol a oblizol si pery. „Pozvánky sa už odoslali. Celkom ma prekvapuje, že k tebe nedošli skôr, než môj list."

Syver nasucho prehltol. Tie listy... Batar chcel, aby som si ich prečítal pred odchodom. Zahryzol si do pery a vrhol na otca opovrživý pohľad. Chvíľu na neho len pozeral. Snažil sa vyhrať v očnom súboji, ktorý však len prehlboval jeho zúfalstvo. Oči ho začali páliť, svaly v čeľustiach sa mu napli a hrdlo vyschlo. Nemal žiadnu šancu. Rezignoval. Zrak sklopil k zemi a pretrel si tvár.

„Ako si želáte, otče."

______

_RP_

Publikované: 13. 10. 2017